Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 68

 

12:50 PM

And all the roads we have to walk are winding
And all the lights that lead us there are blinding
There are many things that I would
Like to say to you
But I don't know how

I said maybe
You're gonna be the one that saves me
And after all
You're my wonderwall....

 

Strhnem sa, ktosi otvoril dvere. S úľavou vydýchnem keď zistím, že to je len Matt.

„Vystrašil som ťa?" Zastavil medzi dverami a kývol na mňa hlavou.

„Nie ja len..."

„Hm, škoda." Do úst si opäť vložil lízatko ktoré som zaregistroval hneď po vstupe do miestnosti a kráča ku svojej posteli.

„Nabudúce môžeš aspoň zaklopať." Podráždene a tak aby to nespozoroval, prevrátim očami.

„Je to aj moja izba takže bohužiaľ, nemôžem." Zase sa snaží byť múdri.

„Odkiaľ to máš?" pýtam sa ho v celku prekvapene ale svoj zrak k nemu nezdvihnem.

„Predstav si," vyberie si lízatko z úst, „to vojdeš do takej malej budovy, mám pocit že sa to volá OBCHOD," nezabudol zdôrazniť to slovo obchod, „a tam predstav si, predávali lízatka. Neuveriteľné všakže?"

„Nabudúce sa radšej ani nebudem pýtať." Tento krát prevrátim oči v stĺp oveľa smelšie a je mi jedno, že to spozoroval. „A to ťa len tak pustili?" spozorniem.

„No nie, išiel som oknom!" Zvýši na mňa hlas a pohodí rukami.

„Matt teraz vážne!" Nemám najmenšiu náladu sa tu s ním doťahovať.

„Sorry ale čo si vážne taký sprostý?!"

Asi sekundu nad jeho otázkou premýšľam. „Takžééééé... ťa pustili alebo nie?" chcem v tom mať raz a navždy jasno. Netuším, prečo mi o to až tak moc ide ale tiež by mi neprekážalo, kebyže sa môžem na chvíľu vypariť a kúpiť si sladkú maškrtu. Je pravda že sladké moc nejem, ale v tomto psycho centre je trocha cukru niečo ako zázrak.

„Doniesli mi." Vyriekne až nadmieru s kľudnom.

Už -už sa chcem opýtať kto, ale rozmyslím si to. To by som ho už vážne naštval.

„A ty a tvoj kamoš sa máte ako?" provokuje hoci som mu nejeden krát pripomenul, aby sme o tejto téme nehovorili.

„Veľmi vtipné." Viac menej jeho poznámku ignorujem aj keď akýmkoľvek spôsobom na ňu naráža, je mi to nepríjemnejšie viac ako si myslí.

„No čo? Len sa pýtam. Akéže si mu to dal meno, Ian?"

„Môžeš prestať?" rozzúrene po ňom vyšteknem. Toto ho nemá čo trápiť. Keď sa skľudním, opravujem ho. „Dylan." pošepkám.

„Aha jasné Dylan." Robí, ako keby mu to práva došlo ale ja dobre viem, že si to meno pamätal. „Lepšie ťa nenapadlo?"

„On si ho vybral."

„ČOŽE?" vypleští na mňa oči a vyberá lízatko z úst.

Tvárim sa akoby som povedal tú najnormálnejšiu vec na svete. „Čo je?"

„Jak ako čo je? Kamoš ty už fakt blázniš." Smeje sa. Trochu ma to naštve pretože mi buď neverí alebo ma má za totálneho šialenca.

„A ja som si myslel že si ako tak normálny ale toto je aj na mňa moc. Pre boha," skríkne s počuteľným smiechom v hlase, „delím sa o izbu s úplným pomätencom!" nevie či sa má smiať alebo do mňa hučať aký som chorý- tak robí oboje. Raz sa smeje, potom si ma doberá. Začína mi každým dňom liezť stále viac a viac na nervy a ja dúfam, že jeden z nás odtiaľto čím skôr vypadne.

„Počkaj keď sa to dozvie Mayersová. Páni tá si ťa tu nechá hneď o dva týždne dlhšie!" jeho smiech neutícha a mňa odrazu ovláda hnev, prekvapenie aj strach zároveň. Je to veľmi zvláštny mix pocitov, s ktorých sa mi v bruchu liahnu motýle.

„Ako to myslíš?" Vydesene sa na neho pozriem. Nechcem ani na okamih pomyslieť na to, žeby som tu mal byť tak dlho. O týždeň mám ísť predsa domov. Stále mi môj termín prepustenia nikto neprezradil ale berme to tak, že o týždeň. Aspoň mi to dodáva akú takú nádej.

Matt sa sále len smeje a vyzerá to tak, že si moju roztržitosť a vystrašenosť užíva.

„Nepovieš im to že nie?" s prosbou v očiach som dobehol až k jeho posteli a chytil ho za rukáv trička.

Skľudnil sa. „No vieš, že sa režeš mi je ukradnuté ale toto," položí mi ruku na plece a snaží sa znieť čo najvážnejšie, „už nie je zábava Jake." hneď nato sa rozosmial ako totálny hlupák.

„Nepovieš im to!" kričím po ňom. Tentoraz to neberiem ako prosbu, ale ako rozkaz.

„A prečo nie?" z očí mu začínajú tiecť slzy od toľkého smiechu.

Chvíľu váham či to povedať ale jeho vysmiatá tvár a škodoradosť ma k tomu nútia. „Kto vie akoby sa tvárili keby sa dozvedeli že máš u seba žiletku." nahodil som postoj ktorým mu dávam najavo že mám navrch. Cítim sa byť nad vecou.

Mattov hlasitý smiech veľmi rýchlo ustal. A ja pokračujem.

„Mohol by som...." môj úsmev z tváre zmizol tak rýchlo ako sa objavil. Teraz, som to už vážne prehnal.

„Povieš jedno slovo, LEN JEDNO SLOVO, a skončil si." Je rozzúrený a ja sa cítim ako v škole cez prestávku, ako keď po mne z ničoho nič vybehne Michael. Presne ako teraz Matt.

Niekoľko krát prehltnem naprázdno a nasilu sa pozerám do jeho jasnozelených očí. Tričko ktoré mi zviera v dlaniach sa nechystá pustiť a ja dýcham s väčšinou námahou. Snažím sa mu pritakať, ubezpečiť ho že som to tak nemyslel, povedať že tomu rozumiem, ale nemôžem. Nedá sa to. Z mojich úst nevychádzajú žiadne slová, dokonca ani slabiky alebo koktanie. Nič. Som tak vystrašený že nedokážem rozprávať, len ťažko dýchať. Na chvíľu zatváram oči a keď ich zase otvorím, pustí ma. Neviem čo urobiť, netuším či by mi bol schopný ublížiť.

Urobil pár krokov a zvalil sa na posteľ, nespúšťa zo mňa zrak.

Ja odchádzam preč, netúžim s ním byť v jednej izbe.

Hoci tu som už dva týždne, na dolnom poschodí som ešte nebol. Nechcelo sa mi tam. Ani teraz sa mi tam nechce ale tak trochu nemám na výber. Mám pocit že musím pykať za svoju sprostosť. Opäť som vinníkom ja, ako ma mohlo čo i len napadnúť, začínať s tak nepredvídateľným človekom, akým je Matt.

Na dolnom poschodí to prekypuje životom. A to som dúfal že tu budem mať aspoň na chvíľu pokoj! Nesmelo stojím pri rohu dverí a so zaujatím si prezerám ostatných pacientov.

„Nechceš ísť za nimi?"

„Čože? Och, ani nie. Vieš, cítim sa zvláštne."

„Nechceš tu byť všakže?"

Neustále sa pozerám pred seba takže to vypadá ako keby som debatoval s.... nikým. Pohodlnejšie som sa oprel o roh a sledujem ich- tie decká ktoré sa snažia zmeniť svoj život k lepšiemu. „Presne tak."

„Je ti jasné že nehovorím o psychiatrií, áno?"

„Že sa ma pýtaš." Vzdychnem. „Je mi hrozne. Vieš tak... tak ako keby to na mňa práve doľahlo."

„A čo budeš robiť teraz? Ideš k nim?"

Krútim hlavou. „Nie."

„Tak potom?"

„Vypadnime odtiaľto."

Nový diel :) Neviem čo by som k tomu povedala, takže stručne. Čo si myslíte o Jakeovej samovrave? Horší sa to? A Matt? Myslíte si že sa zase udobria alebo ostanú rozhádaný? A kam odišiel Jake? Pokúsí sa odísť preč z liečebne alebo sa niekde zašije a ublíži si?

Pridávam song Wonderwall v akustickom podadí 1D :)

PS: Tie songy tam moc veľký význam nemajú, proste tam dávam čo sa mi páči :D :P :)

Hviezdičkujte, komentujte I love you so so much  x x x