Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 155

„Tak, už si sa ukľudnil? Alebo ťa mám znovu trochu prefackať aby si sa uvedomil?" zájde mi rukou do vlasov s úmyslom mi pozerať do očí a odsunúť tak pramienky spotených vlasov bokom. A ja, čuduj sa svetu, sa nebránim. Nie žeby som odrazu začal tolerovať všetko čo spraví, jednoducho na protesty už nemám síl. Nie toľko aby som sa ubránil ďalším kopancom alebo úderom. Preto sa snažím nerobiť problémy a správať sa pre neho prijateľne.

Z nosa sa mi rinie prúd krvi ktorý si nemôžem utrieť do rukávu a tak ho mám o chvíľu až na dolnej, natrhnutej pere.

„Pozri, nechcel som, aby si si ublížil." objasňuje mi dôvod kvôli ktorému moje útle telo na niekoľko príšerných a nekonečných minút, prilepil k zemi a občas ma silnejšie udrel, aby som sa toľko nevzpieral. „Čoskoro by si si niečo spravil, keď si bol ako utrhnutý z reťaze. Ja som ti len trocha pomohol sa upokojiť, i keď bolo potrebné použiť hrubú silu. Rozumieš tomu? Nechcel som ti zámerne ublížiť. A ani tam, ti určite nikto neublíži," ubezpečuje ma a pre zmenu sa na tom nezabáva. Dostatočne sa vyzúril a teraz nastala chvíľka na odhalenie jeho falošných starosti a dobrého záujmu. Tak ma napadá, neviem čo mi vadí viac. Určite nebolo príjemné prijímať bolesť ale vstrebávať tieto reči, je rovnaký oriešok.

„Prestaň s tým! Už sa len opakuješ, dochádza ti to?" vydýchnem a vyčerpaný od toľkých rečí a bolesti, sa opieram o stenu pri ktorej ma drží.

„Ale my sa o tom musíme rozprávať, Jake." vyriekne druhú, najviac nenávidenú vetu hneď po je to pre tvoje vlastné dobro. „Pozri sa na to takto, ty si potopil mňa, a ja som ti to len vrátil. Mackenzie alebo Louis, by to urobili tak isto. Myslíš, že by si toto," prejde mi prstom po rozpálených šrámoch a ja privriem oči a ostrej páľavi, „by nechali len tak?" pokrúti hlavou a pozerá mi pri tom priamo do očí s falošným strachom. Ani v najmenšom ho netrápi že jeho dotyky na nezahojených a otvorených ranách, ma nepríjemne pália. Možno, že si to dokonca užíva. „Určite nie. Nie, to by nebolo správne," smutne sklopí zrak.

Na jednu stranu sa môže zdať že by bol návrat tam, oproti tomuto, hotový raj na zemi ale mýlite sa. Je to psychiatria, a tam, vás nečaká nič dobrého.

Boli aj svetlé momenty, boli tam dočasný priatelia ktorý vám tam pomáhali nezblázniť sa z toho ale každá minca má dve strany. Keď odbočím od Matta a Andy, celkového kľudu od všetkých otravných ľudí, pokoja od rodičov a žiadnej školy, vidím štyri steny samotky v ktorej som strávil dva týždne. Vynára sa mi utrpenie ktoré som prežíval keď som im rozprával o všetkých nepríjemných či ponižujúcich zážitkoch. Neviem si predstaviť, že by som im povedal o aktuálnych. Pred očami mám ihly ktoré do mňa vnikali a dávali mi tak do tela potrebné lieky aby som sa podľa nich vyliečil. Vidím desiatky ľudí v bielom s rúškami na ústach okolo mojej postele, predstavujem si kopu prebdením nocí ktoré som buď preplakal alebo prebdel s kopou neutriedených myšlienok. Vynárajú sa mi skúsenosti so sondou a už keď na to pomyslím, dvíha sa mi žalúdok.

Uvedomujem si, že by sa ku mne nesprávali tak ústretovo ako vtedy. Taktiež mi dochádza, že by som si pobyt tam, mohol predlžiť. A byť tam viac ako 75 dní, by bolo na mňa priveľa. Taký život nechcem. Nechcem ani tento. Nechcem žiadny.

„Mal by si byť rád, že ti chcem pomôcť. Ale," spojí pery do úzkej čiarky, „pre vlastné dobro by bolo najlepšie si vymyslieť nejakú výhovorku. Ale to je len môj názor. Kľudne im povedz, kto ti to spravil." Odvráti zrak, neviem či niekoho hľadá alebo si len obzerá prírodu naokolo. „Prídem ťa navštíviť. Aj vy, alebo nie?" položí otázku kamošom okolo seba. Nevyzerajú, že by ich nudilo alebo otravovala tu postávať hoci to trvá už dobrú pol hodinu.