Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 26

Pár sekúnd mi trvá kým sa spamätám, som naštvaný že vidí ako moc som vydesený, ako moc sa mi chce odísť preč zo školy len aby som bol od neho čo najďalej. „Nikomu nepoviem, čo sa stalo v šatniach. Prisahám ti to. Ak sa budú pýtať, vyhovorím sa. Buď pokojný, naozaj." Keď ukončím svoje sprisahanie, cítim sa zvláštne. Oznámil som mu to s takým kľudom, normálnym spôsobom a presvedčivým pohľadom, až som na krátku chvíľu zabudol že to nie je môj kamoš ktorému by som mal sľubovať pomoc a mlčanie.

Michael sa zmohol len na smiech a následne na pobavený úškrn. „Ja som pokojný. A vieš čo Devon? Verím ti. Nepochybujem o tom že budeš mlčať. Som totiž presvedčený že taký výprask aký by si odo mňa schytal, si ešte v živote nezažil. Takže je len na tebe, ako sa rozhodneš."

Hovorí mi to tak pomaly a zreteľne, slovo po slove. Každé jedno mi spôsobuje chvenie po celom tele, naskočili mi zimomriavky, pociťujem ostrú bolesť na duši no neočakával som súcit. Neviem čo povedať, uvažujem či nespravím najlepšie ak budem mlčať.

„Počkať, čože? Mike? To si mu urobil ty? Ty si ho včera tak doriadil?" Vyhŕkne, vidím že je prekvapená a zároveň sa mi zdá, že tomu nechce uveriť. Ani ja som si predtým nemyslel že by bol schopný ma atakovať ale žiaľ, urobil to. A nemal s tým najmenší problém.

Hneď ako si uvedomím že Mackenzie počuje každé slovo z nášho rozhovoru, začínam sa cítiť ešte horšie ako pred minútou. Ona si to nenechá len pre seba. Vždy sa dožaduje spravodlivosti. Určite sa ale aj ona cíti poriadne hlúpo za všetky tie obvinenia na ktoré nemala právo. Nech si to dievča pekne užije! Dúfam len, že ju to bude zožierať minimálne deň a i keď jej to prajem, aktuálne ma trápia celkom iné predstavy. Môžem sa len modliť, aby sa po škole nestali skutočnosťou.

„Rozprávam sa snáď s tebou?" Zvýši hlas ale nie je na ňu taký hrubý ako na mňa.

„Vravel som ti aby si sa do toho nestarala! Už chápeš prečo som..."

„Ty buď ticho Devon!" Okríkne ma a opakovane mnou trhne dopredu aby som bol tesne blízko neho, v tej chvíli začnem silnejšie zvierať popruhy na taške.

Žiaľ Mackenzie nedochádza že má mlčať. „Takže ty si mal včera namysli jeho, keď si mi hovoril..." priblíži sa a akoby to nestačilo, ukazuje na Michaela prstom ako na obvineného. Vážne si neuvedomuje, čo všetko mi týmto správaním spôsobuje?

Zlosťou ovládaný blondiak mi začne pevnejšie zvierať látku trička a pritiahne si ma k sebe ešte bližšie, pritom som sa domnieval že viac to už hádam nejde. Som úplne vystrašený a on to na mne, bohužiaľ vidí. „O čom to rozpráva, Devon?" precení pomedzi zuby a ja tak ešte väčšími pociťujem jeho zlosť.

„Ja... ja naozaj neviem. Prisahám že som jej nič nepovedal. A ani nikomu inému!"

Len čo dopoviem, odsotí ma ďaleko od seba a ja div nespadnem na zem. O sekundu je však opäť pri mne a znovu ma schytí, tento krát za nosné popruhy. Naozaj len jedným rýchlym pohľadom som zavadil o Mackenzie a uvidel som, že má toho dosť. Je jedno ako moc sa hádame, to že sa jej páčim nedokáže ani jeden z nás nijako ovplyvniť a tak sa nečudujem, že opäť prehovorila.

„Michael ale toto už je šikanovanie!" Zovrela mu ruku a tak ho prinútila otočiť sa jej smerom.

Nie, čo to robí? Myslí si o sebe, že je nedotknuteľná? Ak sa pokúsi atakovať aj ju, netrúfam si povedať že budem odhodlaný jej pomôcť tak ako ona mne.

Vyzerá to ale, že jej neskriví ani jediný vlások. Je síce nahnevaný ale ani len sa jej nedotkne. Pozerám sa raz na neho a potom na ňu, adrenalín mi trochu poklesol, predsa len som nervózny.

„Jake mi nič nepovedal! Ja sama som na to prišla! On za nič nemôže! Snažil sa ma umlčať no ja som..."

Michael ju nenechá dopovedať, okamžite po nej vyštekne. „To by som mu radil inak ťa umlčím ja!" nakloní sa k nej a ona ustúpi. Toto sa mi už skutočne prestáva páčiť. Hádam len nebude taký úbohý aby udrel dievča. Pravdu povediac si však vôbec nemyslím, že by jej nejako ublížil. Ani jej, ani žiadnej inej babe. Svoju zlosť, si vybíja len na mne.

Mackenzie nepovie ani slovo a nezdá sa mi, že by sa ho bála. Predsa len je jedno aký nepriateľský vzťah sním mám ja, ona si s ním rozumie celkom fajn. Rozpráva sa s ním rovnako ako s Louisom, v podstate je veľmi spoločenská. To len ja sa vždycky uzatváram pred svetom s pocitom, že mi je tak lepšie. Lenže ona je iná. Vlastne je v tejto triede každý s každým za dobre, teda aspoň tak to na mňa pôsobí. Síce by sa tu niekedy najradšej pozabíjali a navzájom si popichali kružidlá do krčných žíl, no v mnohých prípadoch vedia držať spolu. A Je smutné, že väčšinou ich súdržnosť hrá proti mne. Naozaj nechcem aby to vyznelo hlúpo, nechcem zo seba robiť toho najväčšieho chudáčika no zdá sa mi, že sa takto správajú len ku mne. Jediný normálny dôvod prečo som v tak mizernej pozícii a ktorým neustále presviedčam sám seba je, že som tu stále tak trochu nový. Na žiadne iné skutočnosti ani len nechcem pomyslieť i keď ich tu je viac. No predstava že by Vás pohol niekto "šikanovať" len preto lebo ste samotárom, sa mi zdá byť príliš desivá. A vôbec, nepovažujem to za šikanu. Ja len... nie, nie je to šikana. Nemám tu odvahu nazývať to tak. Koniec koncov navzájom spolu nekomunikujeme a to som rád. Nemám si s nimi čo povedať, dokonca ani s Mackenzie s ktorou mám aký taký pozitívny vzťah nuž považovať ho za kamarátky, sa neodvážim.

Zatiaľ čo ja sa ich snažím ignorovať neprestajne, oni mňa len vtedy, kedy sa im chce. Ako náhle sa im naskytne príležitosť, snažia sa ju dostatočne využiť. Tomuto zrejme nikdy neporozumiem. Prečo im robí takú radosť ma trápiť? To ich tak moc napĺňa keď vidia v mojich očiach neistotu či strach?

„Hej!" okríknem ho keď vidím, ako sa k Mackenzie správa. Predsa len - je to dievča, je mladšia a neurobia nič zlé. Je to zvláštne že si ju zastávam po tom všetkom čo mi spôsobila, ale naozaj mám pocit, že ju musím brániť. Prišlo to na mňa z ničoho nič, nepremýšľal som nad tým.

Razom sa na mňa obaja pozrú s nechápavými výrazmi. Nečakal som práve tento pohľad, aspoň nie zo strany Mackenzie.

„Máš snáď pocit že trpíš nedostatkom pozornosti Devon?" Päsťou udrie do steny no stačil centimeter a schytal by som to ja. Trúfam si povedať že ho po tomto údere bolí ruka, minimálne hánky určite. Nedá na sebe nič poznať a neustále ma prebodáva pohľadom. Na Mackenzie spozorujem, že sa trochu červená. Dal som jej snáď najavo, že mi nie je ľahostajná? No, to je pravda. Nie je mi ľahostajná, ale len čo sa tejto situácie týka.

„Mike, už to neriešte!" Snaží sa medzi oboma nastoliť mier ktorý sa zdá byť nedosiahnuteľný, akonáhle jej tvár naberie znovu odtieň olivovej.

Zazvonilo na prvú hodinu a tak sa útočník snaží byť rázny a stručný, „Dobre Devon, poviem ti to len v krátkosti. Budeš ticho..."

„Veď ti hovorím že...." nenechá ma dopovedať.

„a ak sa dozviem že si o tom niekomu povedal čo i len slovo... neželaj si ma! Povedal som to dostatočne jasne? To platí aj pre teba!"

Ďalšie vyhrožovanie? Vydrží Jake mlčať alebo sa obráni na pomoc? A Mackenzie? Čo ona? :O