Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 61

Nasledujem tú blondínku Miu, ktorú som stihol za tých pár minút znenávidieť, ako domáce zviera ale ani poriadne neviem, kam idem. Všetky chodby a schodiská sa mi zdajú byť úplne rovnaké. Je to tu veľké a na zbláznenie ale nechcem sa tu vyznať. Nič z toho čo práve prežívam, si neprajem zapamätať.

„Budeš mať spolubývajúceho." Oznamuje mi až príliš nadšene až sa divím, či tie slova naozaj vyšli z jej úst.

Prečo? Sakra ja nechcem spolubývajúceho! Mne úplne stačí ten, ktorého mám v hlave.

„Uvidíš, budete si rozumieť." Jej tón hlasu sa opäť vrátil a jej otrávenosť sa prenáša aj na mňa.

„Ako moc je starý?" Celú cestu až sem je môj zrak padnutý k zemi, odrazu sa mi tu nepáči akosi viacej. Pôsobí to tu na mňa veľmi stresujúco, viac ako na prízemí.

„Má osemnásť, je tu už dva mesiace a...."

„Prečo?" náhle jej skočím do reči.

„Nie je na tom psychicky zrovna najlepšie."

Začínam sa trochu báť. Nie lenže je starší a odo mňa určite omnoho vyšší, ešte k tomu je aj psychicky na dne. Nepočítal som s tým, že sa o izbu budem s niekým deliť. Radšej by som bol sám.

Došli sme až nakoniec chodby ktorá sa mi zdá byť trochu moc úzka a zastavili sme u bielych dverí ktoré zdobili priesvitné číslice- 118

„To je moja izba?" Spýtal som sa veľmi opatrne.

Len sa usmeje a otvorí dvere dokorán. Neverím, ona sa vie aj usmievať? Predo mnou sa zjavila biela miestnosť, menšia ako moja izba a pre dvoch sa mi to zdá byť priveľmi stiesnené. Hneď nato som zbadal aj jeho- môjho nového spolubývajúceho.

„Matt, priviedla som ti spoločnosť." Svoju pozornosť zameriava na ležiaceho chalana oproti nám.

Takzvaný Matt, mi nepripadá byť veľmi nadšený mojim príchodom. Otočil sa smerom k nám a prebodáva ma pohľadom. Ja stojím tesne u sestričky Mií a svoj zrak mám prilepený na svojich teniskách. Cítim sa ako v prvý deň školy, ako keď som prestúpil o ročník vyššie. Vtedy som nevedel, čo môžem od nových spolužiakov očakávať a také isté je to aj s ním.

„To si robíte srandu všakže? Len ráno odtiaľto jeden vypadol a teraz tu má prísť ďalší?" Rozčúlene po nej kričí ale ona je úplne pokojná.

„Poznáš pravidlá Matt. O tom či budeš alebo nebudeš na izbe sám, nerozhoduješ ty."

Zaťal päste a zovrel obe pery aby sa ovládol. Vypadá ako nervák ale ak trochu ho chápem. Viem aký je to pocit, chcieť do niečoho udrieť a vybiť si tak zlosť. „V tom prípade, ťa tu srdečne vítam spolubývajúci." venuje mi široký nútený úsmev ktorého faloš musela spoznať aj ona.

„Matt, dáš mu pokoj jasné?" Prísne sa na neho pozrela. „Všetko je tu pre neho nové tak ho zbytočne nestresuj."

„Veď ma predsa poznáte." Uškrnie sa a sadne si.

„Však práve preto Matt." Zvrtne sa na opätku a so zdutou tvárou sa k nemu viac nevyjadruje.

„Ja mám dosť svojich starostí. Ak mi dá pokoj, dám ho aj ja jemu." Po prvé sa naše oči stretli a cez to všetko že by som tie moje rád premiestnil niekam inam, nedá sa to.

Prehltnem naprázdno. Nespúšťa zo mňa zrak a pripadá mi byť veľmi nevyrovnaný. Nemusí sa obávať, ja ho určite nebudem otravovať ani sa ho na nič pýtať.

Keď sa dvere zatvoria, cítim sa byť ako v pasci. Nepoznám ho a neviem, čo od neho môžem očakávať. Keďže so sebou nemám žiadne kufre ani batožinu, nemám sa čím zamestnať aby mi ušiel čas alebo aby som aspoň nemyslel na to, aké je to hlúpe. Teraz môžem len sedieť na posteli a čakať do večera. Bolo by to také isté ako byť zavretý vo svojej izbe, lenže vo svojej izbe by som bol sám a tu mám spoločnosť. Jeho prítomnosť ma znepokojuje a láka ma dozvedieť sa, prečo je tu zavretý už dva mesiace. Musí mu z toho už hrabať pretože ja by som tu takú dlhú dobu nevydržal.