Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 142

Za 15 minút musím odísť ak nechcem meškať a pritom sa stihnúť porozprávať s Mackenzie. Dúfam že nebude taká akčná a počká s odchodom až po oznámení prvej hodiny. Má spolu s ďalšími na starosti prípravu. Aspoň tak mi to včera povedala. Nečudujem sa tomu, Mackenzie sa vždy hrnie do každej práce a kľudne aj dobrovoľnej. O to viac sa to u nej cení keďže prvá hodina nie je francúzština ktorej by sa rada vyhla.

Myslel som, že ma do školy odvezú Naši ale ako sami povedali, nestíhajú. Buď ísť do práce podľa pracovného času alebo si znovu vybavovať povolenia a usporiadať si denný plán podľa seba. A to sú pre nich len starosti navyše. Tou najväčšou som ja. Preto bude pre nich výhodnejšie, keď nič meniť nebudú. To znamená, že mama už dávno odišla do práce. Počul som ako o šiestej naštartovala auto. Prísť sa pozrieť či vôbec dýcham, ju nenapadlo. Otec bude spať po celý čas, včera si zobral nadčasy a prišiel domov až o jednej hodine ráno. Kebyže ostanem doma, nevšimol by si toho. A to je veľmi lákavé a tak isto zriedkavé, až ma to neskutočne vábi. Ale... predsa len idem do školy. Nechce sa mi tam trepať peši spolu s gitarami ale zvládnem to. Dnešok, sa zdá byť dobrým dňom. A tie pulzujúce potvory a nové šrámy pod obväzom, mi moju mienku nezmenia. Veď aj ony, sú v podstate niečím dobrým. Vďaka nim prežívam zo dňa na deň a nepotrebujem k tomu ani lieky. Bohužiaľ prežívať.... nie je to, čo som od života čakal.

Chcel som mať život plný zmien.

Chcem cestovať a koncertovať každý deň v inom meste, chcem si to užívať plnými dúškami. Toľko toho chcem.... a čo pre to robím? Bojím sa, mám strach a obavy z toho čo by bolo keby. Ale ak to neskúsim, nebudem to vedieť.

Ako za normálnych okolností si ma ten jašter ani trochu nevšíma a čaká na najvyššej skale pod umelým slnkom na svoje raňajky. Je tak drobný až si niekedy lámem hlavu nad tým, ako do seba dokáže dostať tie veľké čierne chrobáky. Samozrejme toto uvažovanie trvá necelých päť sekúnd. Takéto domáce zvieratka, to nie je nič pre mňa. Neberiem ho ako potešenie, ale len ako určitý druh zodpovednosti. Ten tvor je odkázaný len na mňa. Ja ho kŕmim a starám sa o neho i keď to väčšinu času robím nasilu. Ale to nevadí. Aspoň s ním nemusím chodiť von a venovať mu toľko pozornosti ako väčším domácim miláčikom.

Pri každom pohybe ma škrabance nepríjemne pália a nepomáha ani obväz ktorí mi ich bezpečne chráni pred zrakmi ostatných.

Obe gitary vkladám do jednotlivých púzdier, akustickú si dávam cez rameno na chrbát a tú elektrickú si ponesiem mojou zdravšou rukou. A taška? Sakra! Budem dúfať že veci čo mám v skrinke mi budú stačiť. Netuším koľko hodín sa učíme ani ako dlho to bude trvať. Viem, že prvú by sme mať mali. Ostatok už nechám na náhodu.

Ešte raz a hlavne v rýchlosti všetko skontrolujem. Krv na dlážke v kúpeľni úspešne zmizla, spolu s ňou aj voda. Trvalo to dlhšie než som predpokladal ale to nevadí. Terárko je zatvorené takže keď sa vrátim nemusím si robiť starosti a obávať sa že by som Tatea našiel niekde inde než pod umelým svetlom. Po tom čo som ho raz stratil a hľadal vyše pol dňa o víkende, si dávam väčší pozor. I keď pohľad na prázdne terárium mi vôbec neprivodilo pocit smútku alebo strach pri pomyslení, čo všetko sa mu mohlo stať. Zrejme je to voči nemu nefér a trocha kruté ale nech. Neprekáža mi to.

S výdychom sa načahujem po slúchadka pohodené na mojej posteli, zapájam ich do mobilu a započúvam sa do melódie. Nepríjemný pocit v žalúdku sa vracia ale myslím na Dylanove slová. Možno je to od vzrušenia a radosti, aj keď ju teraz moc nepociťujem. Hádam to cestou do školy bude lepšie. A ak mi bude šťastie priať, Michael sa dnes neukáže.

Cez hlavnú bránu školy prechádzam z omnoho väčším napätím ako po odchode z domu. Nerozumiem prečo zakaždým keď vojdem, premôže ma predstava že už niet cesty späť. Pritom je to absurdné! Odísť môžem kedykoľvek a je jedno či som sotva vstúpil alebo je už po tretej hodine. Hocikedy môžem ísť. Aj tak tu na to nikto takmer nedozerá. Jediný kto vás pri tom môže prichytiť a povedať to na Vás sú študenti ktorý nevedia čo s voľným časom. Dúfam, že takým sa vyhnem. Chápete, keby to bol prepadák alebo opakovaná trápna situácia, neostal by som tu zvyšné hodiny. Zrejme to znie hlúpo a detinsky ale ja si jednoducho nechcem problémy vytvárať sám. A cez to všetko, sa do jedného práve ženiem úplne dobrovoľne.

Na chodbách je viac študentov ako som v túto rannú hodinu predpokladal. Všetci sa mi zdajú byť obzvlášť hluční a nepokojný ako obyčajne a to je dôvodom prečo si hlasitosť hudby presúvam z média na maximum. Nedokážem sa však uvoľniť. Bez nervov či strachu počúvať hudbu a zaznamenávať aktuálne slova je nemožné. Na chodbách mám pocit, že musím byť obzvlášť v strehu. Prísť môže ktokoľvek.

Rád by som sa šiel pozrieť najprv do triedy a až potom odišiel do telocvične, kde sa má celá akcia konať, ale niečo vo mne mi to nedovolí. Ak by som vošiel do triedy a ona tam nebola, všimli by si ma. Všimli by si že mám so sebou gitary a došlo by im že sa chystám zúčastniť. Dozvedia sa to tak či tak ale budem spokojný, keď sa to dozvedia v poslednú chvíľu. Ja si to odspievam a odídem. Áno, presne tak to urobím.

Nový diel ešte dnes :)

Myslím že k tejto časti nemám moc čo povedať, asi len toľko že na tieto časti (až dokonca) sa hrozne teším :3

Stále sa opakujem a poviem to naposledy- príbeh sa pomaly končí ale ako to vidím, dielov bude ešte dosť :) Len celkovo sa tam toho stane už málo :)

Hviezdičkujte, komentujte, ako myslíte že tento deň dopadne? :)

I love ya so so much guys x x x