Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 38

Tuto sa dej posunul zase o pár hodín dopredu- je noc

Premýšľam, ako to zajtra celé dopadne, či sa TAM vôbec chcem vrátiť. To je dosť hlúpa úvaha, pretože už dávno viem, že nechcem. Mal by som sa skôr pýtať, či budem mať odvahu sa tam vrátiť. V hlave mám len Mackenzie a Michaela, vlastne trochu i Louisa, keď si to tak zoberiem, myslím aj na Zacka s Drakeom, na všetkých spolužiakov. Sakra! Netúžim ich zajtra opäť vidieť, tie pohľady ma zabíjajú. Ani by som sa nečudoval, keby zase mali nejaké reči. Na ich mieste by som asi taktiež povedal zopár nemilých poznámok. Správam sa tak hlúpo a ani nad tým nerozmýšľam, neuvažujem či to, čo práve poviem bude mať nejaké následky alebo nie. Ale.... ako by bolo im, keby ich všetci odsudzovali len za to, čo robia? Aj ja by som im mohol neustále na oči vyhadzovať aký sú trápny, hlúpy, ľahkomyseľný a ľahkovážny, ale nerobím to. Dobre, jednak to nerobím preto, lebo by sa to nezaobišlo bez ujmy na zdravý a jednak preto, lebo i keď ich spôsobu života nerozumiem, nestarám sa do nich. Len si pomyslím aké je to hlúpe keď dievčatá plačú kvôli tomu že vo filme umrie nejaká postava ku ktorej si vytvorili vzťah, keď si chalani myslia aký sú zábavný keď sa chcú robiť zaujímavými, no popritom sú vážne trápny. Mohol by som im to všetko povedať a vyčítať im to, presne tak ako to robia oni mne, ale som múdrejší. Áno, samozrejme znie to úplne otrepane ale keď už neviem povedať nič rozumné, tak predsa budem ticho či nie?

Občas sa mi zdá, že som z nich všetkých najvyspelejší, že som jediný ktorý o trochu viacej rozmýšľa nad vecami, ktoré sú skutočne o čosi dôležitejšie. Je to ale úplne jedno, pretože v ich očiach som len malé čudné zjavenie, niekto, koho im svet poslal na pobavenie. Najviac smutné je, že sa ku mne takto správajú len preto, lebo som sa pokúsil o samovraždu. Mne je jedno čo na to hovoria druhý, ja som sa na tento svet nepýtal, nikto sa nepýtal či som na tomto svete šťastný alebo nie. Nikto! Vlaste sa to nikto nikoho nepýta až doposiaľ, kým s ním nie je zle. Podľa všetkého nie je normálne sa len tak, obyčajného človeka spýtať, či je šťastný že žije. A prečo by sme sa to vlastne nepohli pýtať? Prečo sa nemôžeme ráno zobudiť a spýtať sa medzi rečou súrodenca, či je na tomto svete šťastný? Nebodaj si už všetci zvykli na to, že sa každý jeden bude radovať za tak neoceniteľnú vzácnosť, akou je život?

Ja žijem, a nie som šťastný.

Prečo vás aj po týchto slovách presviedčajú o opaku a robia z vás totálneho idiota? Ja už predsa dávno nie som malý a dokážem spoznať kedy som naozaj rád a kedy mi je nehorázne zle. A práve v tomto období, mi je najhoršie. Možnože keby som užíval lieky, tak som veselší a napokon úplne vyliečený, ale to by už moje sociálne postavenie nijako neovplyvnilo. Aspoň nie zo strany mojich spolužiakov. Depresie sa dajú vyliečiť ale mám dojem že liek proti šikane neexistuje. (asi to budem nazývať inak, mne sa to slovo fakt hnusí)

Nedokážem zaspať, hoci je už čosi po desiatej hodine večer a vonkajší svet, to miesto ktoré tak nenávidím, zahalila temnota. Je toho tak priveľa na moju stále viac slabšiu psychiku, práve teraz sa cítim byť naozaj nepotrebný. Mali ste aj vy niekedy pocit, že ste tu zbytočne? Samozrejme, ja tento pocit mám neustále pretože som v depresii ale.....kedysi, keď som bol mladší a úplne "normálny" som sa sám seba pýtal, NAČO TU VLASTNE SOM? (nevravte mi, že ste si túto otázku aspoň raz nepoložili. Neverím vám) Jeden bezvýznamný človek ktorý nedokáže urobiť iných šťastnými. Keby som umrel, nikomu okrem rodiny by som nechýbal. A po čase, by ich to prešlo. Smútok netrvá večne.

Krk svojej gitary zvieram stále slabšie, po chvíli už nepočujem ani jeden tón ktorý som zahral. Nechcem zobudiť Našich a ani nemám náladu na spievanie. Som tak unavený ale za nič na svete nedokážem zatvoriť oči a zaspať, ani len si neľahnem, nečinne sedím na posteli ktorú pohltila čierna noc. Na čisto biely a tri hodiny starý obväz mi dopadne slza, na líci si cítim slanú stopu ktorú po sebe zanechala. A i keď som ju už nestihol zachytiť, pažou si prejdem po oboch očiach. Nechcem zase plakať. Nič sa tým nevyrieši.

Tie pocity ktoré práve prežívam sú pre mňa ťažko vyjadriteľne ale jedno viem povedať- nie sú pozitívne. Všetko čo mi behá po rozume by sa nedalo opísať nijako pozitívne alebo skrášlene. Som v ťažkej depresii a nie je mi ani trochu dobre, svoje lieky však nechcem. Keď budem chcieť, dokážem sa z toho vyliečiť sám. Zatiaľ, som ale dostatočnú snahu nepozbieral.

Ako náhle si položím hlavu na načechrený vankúš, pocítim chlad. Nie je mi to zrovna 2x najpríjemnejšie ale ani napriek nepohodliu si nehodlám opäť sadnúť a premýšľať nad vecami, ktoré ma stále viac a viac ničia. Neviem ako to zajtra dopadne, pomaly mi začína byť všetko jedno. Celý tento život, môj život, sa mi zdá byť ako jedna obrovská chyba. Viem to. Ako sa môže niekto čudovať že robím to čo robím, keď už naozaj iné východisko nevidím?

Hodnú chvíľku som si nahováral že slza ktorá pred pár sekundami dopadla na môj obväz, bola v skutočnosti len kvapka vody dopadajúca z mojich mokrých, nedávno umytých vlasov. Síce dokážem oklamať ľudí okolo seba ale viem, že sám seba oklamať nedokážem. No je mi omnoho lepšie keď si tie slzy predstavujem len ako obyčajné, kvapky vody. Predsa si myslím že nemám žiaden vážny dôvod plakať, nesiem byť tak moc precitliveli. Iba tak dávam najavo svoju bezmocnosť a slabosť, veci, za ktoré sa nenávidím. Ale... možnože by bolo lepšie dať priechod emóciám teraz, v noci, kde ma nikto nevidí a vlastne ani nepočuje, ako ich nechať preraziť zajtra, kde to všetci uvidia.

Čo ak ma ten bastard zajtra zasa nenechá na pokoji? Čo ak zasa bude mať potrebu vybiť si na mne zlosť? Prečo ma tak moc nenávidí? Nič zlé som mu neurobil. Husina mi naskakuje už pri pomyslení na sebe menšiu provokáciu z jeho strany či zo strany ostatných chalanov. Už to jednoducho nie je také, ako pred dvoma mesiacmi. Všetko sa to nekontrolovateľne mení a rúca, ja každú chvíľu stroskotám.

Lenže mokrý vankúš nie je jediná vec ktorá je v tejto miestnosti nasiaknutá tekutinou. Prsty na pravej ruke si opatrne prepletiem s tými na ľavej, dlane si pokladám na seba, na čerstvou krvou nasiaknutý obväz. Bolí to. Och, ako moc to bolí ale znesiem to. Musím. Do rána mi z dnešnej noci ostanú len spomienky a nové jazvy. Moju dlaň už nezdobia len dva nevinné zárezy, pribudli im ďalšie.

„Opäť si sa neovládol Jake. Ale to je v poriadku. Len si ráno vymeň obväzy a nikto nič nezistí. Nebudú mať ani tušenia. A tak to chceš. Teraz už spi. Zabudni na bolesť a na to, že sa za pár hodín znovu prebudíš. Možnože o týždeň, tvoje viečka ostanú zatvorené aj pri východe slnka. Naveky."