Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 110

8:05 PM

Vyše pol hodiny si balím veci ale konečne už mám všetko nahádzané v taške. S výdychom si sadnem na dlážku keď sa mi ju podarí zapnúť pritom tu s tým zápasím už dobré tri minúty.

„Takže ty fakt odchádzaš?"

Chvíľku sa tvárim že pozorovanie obitej steny je zaujímavejšie, dokonca tak moc až nemám čas odpovedať mu. Omnoho viac by som uvítal otázku „Nepotrebuješ pomôcť?" ale neprovokujem ho. Čo ma však naštvalo bolo jeho tiché pozorovanie a zabávanie sa nad mojim nekonečným balením vecí. „Už to tak vypadá." Sklopím zrak. Netuším či sa mám tešiť alebo smútiť.

„A myslíš, že je to dobrý nápad?" s pokojným tónom hlasu mi položí nenávidenú otázku. Naraz sa tvári a správa tak vyrovnane, až ma to štve.

„Matt prosím ťa!" Vybehnem po ňom. „Keby tomu tak nebolo, asi by ma nepustili domov, nemyslíš si? Sám si povedal, že nie sú hlupáci! A okrem toho, neustále do mňa pchajú jedny anidepresíva na druhými a robil som aj tie absurdne testy takže...."

Nedá mu to a musí sa zasmiať. „Lieky ti sú na nič, keď to nechceš ty sám. A testy? Podvádzať dokážem aj ja. Takže?" nadvihne obočie.

Znechutene krútim hlavou nad mojim spolubývajúcim. „Povedz, prečo si odrazu taký protivný?"

„Zajtra ráno už odchádzaš. Musím využiť čas. Jáj, ale vieš, že mi budeš chýbať krpec? Bude tu bez teba ticho... a nuda. A kto vie, možno sa sem o mesiac zase vrátiš."

„Nevrátim!" trhnem so sebou.

„Keď myslíš. Nie si pripravený."

„Čo ty o tom vieš?!" uštipačne dodám.

„Ver mi, viem. Ešte si sa z toho nedostal." Odpovie tak vážne, až sa mi z toho dvíha žalúdok.

„A čo teraz? Povieš im to?" rozhodím rukami a vyčerpane sa opriem o nohu postele s pomyslením, že môžem začať vybaľovať.

„Je to tvoj život. A pochop, že ten nikoho nezaujíma. Nie som tvoj starší brat aby som ti hovoril čo máš robiť a čo nie. Keď máš pocit že je to takto lepšie, ja ťa o opaku presviedčať nebudem. Len, sa trochu vzchop! Neukazuj mu tú slabosť. Pretože presne to taký ľudia ako on, chcú."

Wow, prekvapil ma. Neočakával som od neho takúto reakciu.

„Si až príliš precitliveli. A nie si tak celkom v poriadku natoľko, aby si odtiaľto mohol v pokoji odísť. Ešte k tomu si sa nedávno rezal..."

Zahanbene si zjazvenú ruku skrývam za chrbtom. Nemusí mi to hovoriť. Ja sám dobre viem, že nie som psychicky úplne v najlepšom stave ale to je jedno. Pretože tam, sa moja psychika dokonale zničí bez ohľadu na jej momentálny stav.

„budeš to mať ťažké. A obaja vieme, akým úžasným spôsobom vieš riešiť problémy."

Už mám toho dosť. „To hovorí niekto, kto sa pokúsil predávkovať."

Uprene na mňa zíza pohľadom ktorý by dokázal zabíjať. „Ja, sa aspoň nerozdeľ o teba, snažím!" zvýši hlas.

„A ja, nerozdeľ od vás viem, že je to zbytočné!" zvriesknem.

Matt sa uškrnie. „Výhovorky. Pozri sa na seba! Veď sa stále len ľutuješ! Namiesto toho aby si furt len fňukal a sťažoval sa aký máš hrozný život, sa schop a dokáž mu že sa mu už viac nebudeš podriaďovať. Viem že to musí znieť hlúpo ale fakt začni odznova Jake. Nájdi si záchytný bod, a drž sa ho. Možno budeš prekvapený."

Druhý deň ráno :)

Už sa vám niekedy stalo že ste v noci nad niečím rozmýšľali a zdalo sa vám to byť ako dobrý nápad? Hovorili ste si že len čo sa ráno zobudíte, začnete svoje myšlienky realizovať. No a na svitaní, sa vám to odrazu až také jednoduché byť nezdalo. Dokonca ste nedokázali pochopiť, ako vás mohli napádať tak nepochopiteľné predstavy ktorým ste chceli vdýchnuť život a začať ich uskutočňovať.

Ak nie, tak mne teda áno! Práve teraz.

Mama s otcom sú už na ceste pre mňa a ja si naposledy vymieňam pár slov s Mattom. Takpovediac je to nezáväzný rozhovor, takže ho poriadne ani nevnímam. Trápi ma oveľa viac závažnejších vecí, ktorým sa nevyhnem. Jednou z nich je rozhovor z rodičmi, ďalšou je návšteva nenávideného psychológa a návrat do školy. A aj keď sa mi ani do jednej z týchto činností nechce, predsa len som tak trochu rád, že idem domov. Konečne! Konečne budem po sedemdesiatich piatich dňoch, doma.

„Príď ma ešte niekedy pozrieť Jake! Sľubuješ?" pozrela sa na mňa psími očami a prosebným pohľadom pred hlavnou bránou.

„Neboj." Usmejem sa a pohladím ju po vlasoch. „Matt?" sklopím zrak no v okamihu sa na neho pozriem.

„Vieš čo som ti povedal." Arogantne pohodil hlavou do strany, ruky má celú dobu zalomené na prsiach.

„Hej, viem." Ďalej už ani neočakávam, že sa ozve.

„Fajn. Tak.... sa skús na svet pozrieť trochu farebnejšie. Maj sa krpec." Kývne na mňa hlavou a priateľský ma udrie do pleca.

„To si si nemohol odpustiť ani teraz?"

„Nie." Zasmeje sa, očividne je spokojný že ma na poslednú chvíľu dokázal mierne vytočiť. Priznám sa, bude mi chýbať. Aj keď mi dosť často liezol na nervy a takmer neustále sme sa hádali. Pomohol mi to tu prežiť. A Andy? Tá tak isto. Nečakal som že si budeme tak dobre rozumieť. Obzvlášť, keď je medzi nami slušný vekový rozdiel. (ach, kebyže aj výškový)

Mierim k autu ktoré u mňa, tak isto ako na začiatku tohto šialenstva, nevyvoláva žiaden prehnaný pocit bezpečia. Zavezie ma domov. Len pár metrov od budovy, v ktorej nebudem mať ani na chvíľu pokoja. Ale.... v niečom mal Matt predsa len pravdu. Zmena. Určite musí nastať zmena. A keď už nie z jeho strany, tak aspoň z mojej.

Nastúpim dnu a odrazu sa cítim ako v inom svete. Na žiadne rozhovory nemám náladu a som rád, že to chápu. Na to budeme mať dosť času doma. Zapnem mobil, nasadím slúchadlá a vypnem. Aspoň na chvíľku, na tie dve hodiny, sa chcem cítiť ako jediný človek na zemi. Chcem mať kľud lebo si uvedomujem že len čo vystúpim, nedajú mi vydýchnuť. Naposledy sa cez okno pozriem na Matta a na Andy. Pripadám si, akoby sme boli každý v inom svete pritom nás delí len kopa plechu. Neviem prečo, ale je to desivé. Nevedome začínam zvierať náramok od Mackenzie na ľavom zápästí. Konečne ho mám späť. Zavriem oči a snažím sa blondiaka dostať von z hlavy. Na moje prekvapenie, je to otázka piatich sekúnd.

Nový diel :) Hádam sa aspoň trošku páčil :)

Len stručne, (pretože viac napíšem v ozname) Hviezdičkujte, komentujte I love ya so so much guys x x x