Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 18

Som trochu nervózny, nedobrovoľne som nehral už tri dni. Pre niekoho to možno nič nezanemená avšak pre mňa to znamenalo 72 hodín hotových útrap. Nedokážem to vysvetliť, jednoducho to potrebujem životu.

Keď som bol hospitalizovaný v nemocnici, pár krát som sa pokúšal uprosiť Našich aby mi gitaru doniesli, sľuboval som im že na ňu nebudem hrať, že si budem len tak brnkať na struny ale bolo to zbytočné, pritom to ani sestričkám nevadilo. Moji rodičia ma bohužiaľ poznajú veľmi dobre ale myslím si že stačilo máličko a dokázal by som ich obmäkčiť. Na otcovi som videl že by mi to so zaťatými zubami a prižmúrenými očami nakoniec povolil, nuž mama nie. Ani moje prosebné oči neboli dosť účinné na zlomenie jej pevnej vôle. Takto som tam musel vydržať celý mesiac bez hudby a skoro som sa z toho zbláznil. Pochopiteľne som sa musel "zabaviť" inak, čo mi len predlžilo pobyt v nemocnici. Dokonca mi nechceli dať ani MP3 prehrávač, vraveli že sa mám rozprávať s ostatnými pacientmi lenže ja som bol tak psychicky vyčerpaný že som ani len nepomyslel na nejaké milé, chápavé, nezáväzné či priateľské rozhovory. Mal som byť už dávno preč a pri pomyslení že som stále súčasťou tohto sveta, sa mi robilo nevýslovne, psychicky zle.

Nechápal som prečo ma po týždni predelili na inú izbu, nechcel som "spolubývajúcich." Navyše tomu dievčaťu mohlo byť tak 10 a bola to vážne otrava. Teda, neotravovala mňa ale furt za sebou volala sestričky a škriekala keď mala ísť na vyšetrenie. Občas som si myslel že sa neovládnem a nahúkam po nej ale to by mi všetko iba zhoršilo. Aspoň ako takú radosť som mal keď bol vonku lejak a ja som mohol počúvať niečo iné než len tie kreslené animáče ktoré jej bežali v telke. Tá telka bola naša spoločná ale ja som nikdy nechcel nič pozerať. Jediné čo som sledoval bol dážď ktorý nám dopadal na špinavé okná a mňa to zvláštnym spôsobom upokojovalo, veľa krát som u toho zaspal. Vlastne som po väčšinu času len spal, netuším či som si takto chcel vynahradiť hlboký a neprerušený spánok v ktorom som mal byť už dávno...

Ešte raz prejdem po strunách. Aký naplňujúci pocit radosti keď začujem ten zvuk. Ľavé zápästie si dávam do správnej polohy no pri týchto pohyboch som nesmelí. Mám strach, neustále čakám kedy mojimi žilami prebehne ostrá bolesť. Nečakám dlho a o pár sekúnd ju pocítim, nie je to však nič strašné. Bude ma to bolieť stále a je jedno aký opatrný sa snažím byť. Čo viac dodať? Pri hre na gitaru jednoducho potrebujete zdravé ruky.

Šepkám si slová k pesničke hoci som sa ešte nerozhodol, ktorú si zahrám ako prvú.

Väčšinou si hrávam pesničky podľa nálady. Keď som skleslý, hrávam pomalšie a takmer ma nie je počuť. Keď pociťujem hnev či zlosť, hrávam rýchlejšie a vtedy občas nespievam ale doslova vrieskam.

Prial by som si aby mi Naši kúpili elektrickú gitaru. Vtedy by som sa aspoň poriadne vykričal a dal voľný priechod svojim emóciám pretože ten hnev ktorý v sebe dusím, neudržím a nechcem v sebe držať večne. Kúpil by som si ju sám, lenže nemám peniaze. Je pravda že keď si už nejaké našetrím, utratím ich buď za pár nových náramkov alebo trsatiek, zvyšok nedobrovoľne poputuje do Michaelovych a Louisovych rúk. K tomu všetkému mi Naši prestali dávať vreckové a starých rodičov nemám, takže s kúpou elektrickej gitary za vlastné peniaze sa môžem rozlúčiť.

V oboch prípadoch som rád za každú príležitosť ktorá sa mi naskytne pretože v momentálnom období týchto možností mávam stále menej a menej.

Opäť zachrapčím a lepšie sa usadím na posteli, privieram oči...

I hung up the phone tonight

Something happened for the first time deep inside

It was a rush, what a rush

'Cause the possibility