Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 11

Čas akoby sa zastavil. Pozerám na neho s vystrašeným výrazom a počuteľným horším dýchaním, on len privrel oči. Začínam si to vyčítať. Bože kebyže mu dám aspoň päsťou a nie len facku! Veď takto sa predsa bijú baby! Čo si o sebe vôbec myslím?

Chalani okolo, ktorým venujem jeden rýchli vystrašený pohľad, povedali zborové „Óów" a ja viem že som v peknej kaši.

„Michael? Michael ja...." Snažím sa mu niečo povedať no nenachádzam vhodné slová. Tak ako predtým chcem so sebou trhnúť a vyslobodiť sa ale jeho päsť je stále obtočená okolo môjho trička a nech sa snažím sebe viac, jeho zovretie som nepovolil. Už sa na mňa pozerá úplne zreteľne, premeriava si ma. Zatváram oči, uvedomujem si že mi to bude chcieť vrátiť a veru že aj vrátil. Ale nie tak ako ja. Nie tak slabou fackou ktorá ho musela bolieť asi ako zásah gumenou loptou pre psa. Nie. V jednej sekunde sa krčím pri stene a v druhej už sedím na zemi a pridržiavam si krvácajúci nos. Bol to zlomok sekundy. V okamihu som zazrel jeho približujúcu sa päsť, potom som silno privrel oči. Nevidel som nič, zato som to všetko cítil. Druh bolesti ktorú som nikdy predtým nepocítil ma dostala do kolien a mierneho šoku. Aj napriek nášmu nepozitívnemu vzťahu by ma nikdy nenapadlo že by mi fyzicky ublížil. Momentálne cítim len dve veci- strach a vlastnú krv vo svojich ústach. Veľa krvi.

Zase je počuť tie zborové slová chalanov ale tento krát znejú inak. Sú povzbudivé a posmešné, možnože sa medzi nimi nájde aspoň jeden, ktorého to prekvapilo. Nevidím im dobre do tváre ale aj tak dokážem rozoznať ich hlasy. Michael sa na mňa pozerá veľmi naštvane, zrejme nedokáže pochopiť ako si mohol niekto taký ako Ja, niečo dovoliť na chalana ako je On. Pravdu povediac ani ja tomu nerozumiem. Bez ďalšieho záujmu niečo hodí vedľa mňa. Nedokážem to cez ruky pri očiach identifikovať a tak si dlane pokladám na tričko. Krv z nosa mi neprestajne tečie prúdom na pery a bradu, v ústach začínam cítim chuť železa.

Môj inhalátor! Teraz? Teraz keď mi rozbil nos a toľko ma trápil? To nemohol urobiť hneď a zbytočne nevyvolávať konflikt?

„Zober si to....a vypadni!"

V momente ako dopovie, zazvoní na prestávku. Nevšímam si krv ktorá mi ďalej špiní tričko a rifle, sústredím sa len na neho. Opäť sa nado mňa skloní a zreteľné vysloví slová, ktoré ma paralyzujú:

„Ak to niekomu povieš Devon, neželaj si ma! Rozumel si?"

Mlčím. Po líci mi stiekla jedna takmer neviditeľná slza a prajem si aby ju nespozoroval. Netúžim po tom aby videl koľko bolesti (či už fyzickej alebo psychickej) mi spôsobil.

Vždy sa svoje emócie snažím zvládať ale nedajú sa udržať na uzde večne. Vyše mesiac som bol zahalený kamennou maskou spod ktorej nevykukla ani jedná jediná slza. Teraz som však zažil nemalý šok z ktorého sa stále spamätávam. Dobre, tak ma udrel ale sakra veď na jeho tvári nevidím žiadne výčitky ani nič podobné! Nebodaj je šťastný? Netrápi ho že udrel vlastného spolužiaka? Toto ma prekvapuje a zároveň desí zo všetkého najviac. Tak moc, až sa obávam že sa moja kamenná maska roztriešti na márne kúsky.

Venuje mi posledný výsmešný úsmev a potom sa už skutočne poberie preč. Ja tam ešte chvíľku sedím a premýšľam či je toto všetko len zlý sen alebo realita. Svojimi zakrvavenými dlaňami zodvihnem svoj inhalátor, tato nepríjemná atmosféra vo mne lomí všetky zábrany vlastnej dôstojnosti a naplno sa odovzdám slzám a bolesti, ktorú som až doposiaľ v sebe dusil.

Nový diel. Čo vravíte na to že Michael predsa len Jakeovi ublížil? :O Povie o tom Jake niekomu? Keď bol Michael schopný ublížiť mu raz, bol by toho schopný znovu?