Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 85

Guys ešte raz sa ospravedlňujem za minulý diel, už som to opravila, že sa mi zmenilo písmo som si uvedomila až dosť neskoro a fakt ľutujem toho čo to čítal neupravené.

Hmm, to budú úžasné narodeniny, pomyslím si. Osláviť ich na psychiatrii. Najradšej by som sa ich nedožil. Boh vie či sem vôbec niekto príde. Možno Mackenzie i keď si tým nemôžem byť istý. Neviem či vôbec chcem aby sa tu na moje narodeniny ukázala. Zrejme ani nebude mať dôvod sem chodiť, darček mi už predsa dala. Asi je dobré že mi pogratulovala o čosi skoršie. Kto vie či to tušila. Možno jej bolo jasné že ma rodičia pošlú na liečenie a vedela, že tu nebudem chcieť ostať. Preto využila príležitosť.

7:04 AM

„Ako dlho tu budem?" Potichu sa spýtam tej vysokej štíhlej hnedovlásky ktorá mi sem po celé dva týždne nosila jedlo a lieky. Niekedy za mnou chodila viac ako tri krát za deň no zapamätať si jej meno bola pre mňa priveľká námaha.

„Ako sa cítiš?" Pokojne sa spýta. Možno sa obáva aby som znovu nezačal z ničoho nič šalieť tak ako minule.

Pousmejem sa, je mi jasné o čo jej ide ale má pravdu. Dobre viem že nie som v stave kedy by som mohol opustiť liečebňu ale dva týždne tu, medzi štyrmi stenami, mi bohato stačili. „Dobre." zaklamem.

„A raňajky?"

Sakra! Opäť som sa ich ani nedotkol!

Vzdychne, „Jake, chceš po nás aby sme ti za každú cenu vyhoveli ale povedz mi ako ti môžeme vyjsť v ústrety keď sa stále takto správaš. Robíš to snáď naschvál?"

Chvíľu premýšľam kým som schopný jej na otázku odpovedať. „Nie."

„Tak potom čo je s tebou? Nie si chorý?" stará sa.

Mám sa jej posťažovať že sa mi od rána (čiže už hodinu)  točí hlava a neustále mám pocity na zvracanie? V tom prípade by som mal perfektný dôvod kvôli ktorému odmietam jesť. „Nie. Len sa tu necítim dobre. Nemohol by som sa vrátiť k Mattovi?"

„Jake, dobre vieš že..."

„Prosím." Zahľadím sa na ňu. Sám netuším či som sa zmenil natoľko aby som odtiaľto mohol odísť ale ďalší deň by som tu neprežil. „Dajte mi šancu."

1:33 PM

Nikdy by som si nepomyslel že tak rád uvidím túto stiesnenú miestnosť ktorú z vonkajšej strany ozdobujú priesvitné číslice 118. Je to zvláštny, no musím pripustiť že aj príjemný pocit. Akoby som sem sotva prišiel.

„Vedel som že je to až príliš krásne nato, aby to mohla byť pravda."

S úsmevom pregúľam očami pretože viem, že to myslí ironicky. Musím priznať, že mi chýbal. Všetci mi chýbali. Teším sa keď znovu uvidím Andy, dokonca premýšľam nad tým že by som skúsil zavolať Mackenzie. Možno. „Tiež ťa rád vidím." privítam ho medzi dverami a následne kráčam ku svojej posteli. „Myslel som že za tak dlhý čas budeš mať nového spolubývajúceho."

„Ako vidíš, nie. Musím ale uznať že omnoho radšej mať nového ako teba. Bol tu taký kľud, také ticho a teraz.... je všetko preč."

Môj úsmev z tváre náhle zmizne. Toto nevyznelo ako ironická pripomienka. „Keď už o tom hovoríme... ty kedy odchádzaš?" zvalím sa na posteľ. Táto je oveľa pohodlnejšia ako tá, na ktorej som prebdel dva týždne.

„Neviem." Pokojne prehlási, ani len nezdvihne zrak aby sa na mňa pozrel. „A ty a tvoj kamoš?"

Zdĺhavo privieram očné viečka, strasie ma.

„Počúvaj, nemyslel som to tak, dobre? Nemusíme sa o tom baviť keď nechceš."

Nespoznávam ho. Ako to že odrazu na mňa berie ohľad? Je to snáď kvôli Dylanovi? No... bol som prekvapený keď so mnou v tú noc ostal hore, keď sa zaujímal o môj stav. Za to som mu do dnes vďačný. Chcel by som mu odpovedať, ale ktosi nám zaklopal na dvere ktoré v tej istej sekunde otvoril. Andy.

„Jake! Vedela som že tu budeš! Slečna Kirsová vravela že ti je už lepšie!" úplne šťastná dobehla k mojej posteli a sadla si na ňu.

Musím sa zasmiať. Je pekné keď viete že niekomu na vás záleží.

„Prečo si tam vlastne bol? Pýtala som sa ale ani Matt a ani nikto iný mi nič povedať nechcel. Tak?" vyzvedá.

„Andy!" zvýši hlas Matt. „Sotva prišiel, nechaj ho! Keď bude chcieť, sám ti to povie!"

„Ale..."

„Bez debaty Andrea!"

Rád by som jej oznámil že je to v poriadku, že o tom síce nechcem rozprávať ale určite by som jej to nepovedal takýmto spôsobom, akým Matt.

„Odkedy si odišiel stále je takýto. Je to s ním na nevydržanie!" nepozorovane sa ku mne nakloní a pošepká mi do ucha.

„Ja som to počul!" Zamračí sa a nemyslím si že to berie ako zábavu.

„A mňa to netrápi!" vyplazí na neho jazyk.

Znovu sa musím zasmiať, hádajú sa ako brat a sestra.

Počkať!

Ako brat a sestra. Matthew má predsa malú sestru. Vravel, že sa chce zmeniť hlavne kvôli nej, aby jej mohol ísť príkladom. Určite mu chýba. Možnože práve preto sa takto správa k Andy. Ako ku svojej malej setre. Andy mu ju v podstate nahrádza.....

„Si v poriadku Jake? Si strašne bledý! Takže to znamená, že už ideš domov?"

Hľadím jej do tých veľkých zelených očí, stratil som reč.

„Neboj sa on si tu ešte taký mesiac pobudne. Ak nie viac!" ozýva sa Matt a aj keď by som bol rád keby mlčal, už som si zvykol.

Zarazím sa ale podľa všetkého je to pravda. Mesiac. Celý jeden mesiac. Nepripadá mi to ako dlhá doba. Nie je to smiešne? Odrazu mi to je celkom jedno. „Matt má pravdu Andy. Myslím, že si tu ešte na pár týždňov predlžím pobyt." vydýchnem. „Vlastne neviem či to tak nebude aj lepšie." smutne dodám.

Zovrie mi dlaň. „Ja by som mala odísť o tri týždne. Teším sa."

Hovorí, že sa teší ale v jej hlase nič viac než smútok, nepočuť.

„To bude dobré Jake. Uvidíš, prestane ti ubližovať. Verím tomu. Sľubujem ti to."

Náhle sa jej drobné dlane obtočili okolo môjho tela, objala ma. Je od nej milé že sa mi snaží pomôcť ale pokým ho nespomenula, cítil som sa lepšie.

Nový diel :) Dúfam že sa aspoň trošku páčil :)

K dielu- čo myslíte, má Jake pravdu? Naozaj má Matt tak rád Andy pretože mu nahrádza milovanú sestru? A čo Jake, bude chorý alebo mu je len zle od hladu?

Hviezdičkujte, komentujte I love u so so much guys x x x