Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 36

Ako si tak očami čítam úryvky ktoré tu publikujem, musím sa vám ospravedlniť že tak často používam slovo "skutočne" budem to musieť poupravovať a aj to urobím, ale to až keď celý píbeh dopíšem čo bude, dúfajme v blízkej dobe :)

Ako sa vám story zatiaľ páči? Aký máte názor na dej? Hocijaký komentár s názorom a tým pádom aj kritikou, by ma veľmi, veľmi potešil :)

Dlaňou mi naznačuje aby som sa usadil na stoličku ale ja sa ani nepohnem. Chcel by som sa ho spýtať či nemôžem radšej stáť, predsa len mi je tak lepšie.

Otec mi posunkami a nemýlim výrazom naznačuje aby som a už konečne začal chovať normálne a sadol si. Pomyslím si svoje, no keďže nepotrebujem doma počúvať všetky tie reči ktorými mi vyčítajú ako hrozne som sa správal, poslúchnem ho.

Moja utrápená tvár smeruje na koberec, znovu som si začal naťahovať náramky z toho náhleho stresu ktorý pociťujem. Dúfam že sa ma čoskoro čosi opýta, nenávidím toto trápne ticho. Je mi už teraz jasné že mu neodpoviem, ale prajem si počuť aspoň nejaké hlasy, i keby to znamenalo, že budú patriť jemu.

„Spozorovali ste na ňom nejaké zmeny?" Pýta sa oboch rodičov po vyslyšaní mojich prosieb.

Nechcem stále len opakovať ako moc to nenávidím ale čo sa tejto situácie týka, nenachádzam iné, lepšie a vhodnejšie slová ktoré by tak perfektne opisovali moje pocity. To si sem kľudne mohol zavolať len ich a mňa nechať doma. Prečo len sa to vždy pýta otca s mamou keď som to predsa ja, ktorého by sa to mal pýtať. Nie žeby mi to nejako moc vadilo, ide mi len o logickosť celého tohto divadla. Mohli spozorovať zmeny, ale ako môžu vedieť, že sú skutočné? Chcem tým povedať, môžu na mne vidieť že som viacej komunikatívny alebo veselší či niečo podobné, ale nemôžu to vedieť. Povedia mu že beriem lieky len preto, lebo im to poviem ja. Povedia že v škole nemám problémy len preto, lebo im o nich nehovorím. Ako si môže myslieť že im hovorím všetko? Veď je to tak smiešne jednoduché! Hádam si len skutočne nemyslí že pomaly 16 ročný, v depresii utápajúci sa chalan bude všetko hovoriť doma rodičom.

Sám s napätím čakám čo mu odpovedia, netrúfam si pomyslieť ako ma po tom mesiaci vnímajú, či lepšie alebo horšie.

„Zdá sa mi že je to lepšie, i keď máme stále obavy." S pohľadom ako vystrihnutého z filmu o utrápenej matke ktorá chce za každú cenu len to najlepšie pre svojho syna, dosť gestikuluje.

„Aké konkréte?" Pýta sa Pikerton ktorý o mňa zavadí pohľadom a následne sa zasa pozrie na moju matku s obrovským úsmevom. Viem, že to čo teraz urobím asi nebude to najlepšie čo by som v tomto prípade mal, zrejme by bolo lepšie keby som bol ticho a odpovedal mu až vtedy keď sa ma čosi spýta, ale ja niečo také nedokážem. Nie keď sa všetci tvária ako keby som bol psychicky narušený blázon ktorého by najradšej zbavili svojprávnosti.

„No dobre," začnem s nezvyčajnou energiou. „prepáčte že vám do toho skáčem ale ja vážne nechápem, z akého dôvodu tu vlastne som, keď sa všetko pýtate ich. A čo môj názor na môj stav? Ten je vám všetkým ukradnutý, všakže? Myslím si, ale môžem sa mýliť, že ja viem najlepšie, ako sa cítim a či u mňa nastala zmena no nie?" (tú ironickú poznámku som si jednoducho nemohol odpustiť)

Pikerton okamžite spozornie a na moje vlastné želanie sa začne venovať len mne. Tak isto ako táto miestnosť, mi nie je sympatický ani on.

Má na sebe ten otrasný lekárnický plášť a v náprstnej kapse vždy zastrčené minimálne dve guľôčkové perá s modrou a červenounáplňou. Vlasy má čierne a vždy veľmi rozježené, ešte väčšími mi tak pripomína šialenca ktorému túto imagine len dopĺňajú šedé oči s veľkými zreničkami uprostred.

„Dobre Jake, povedz mi teda Ty, ako vnímaš posledné mesiace a veci, ktoré sa v tvojom živote odohrali." Pohrbil sa na stoličke, viacej sa ku mne naklonil a ruky si položil na kolená, táto jeho náhla póza ma donucuje brať to ako posmešok.

Tak moc mu chcem začať vyčítať že o tomto všetkom sme si hovorili už dávno a nejeden krát, chcem mu povedať že toho neľutujem, že by som si prial byť mŕtvy a že sa ešte stále nájdu dni, kedy nad tým uvažujem. Mám chuť mu povedať všetky dôvody ktoré ma donucujú na to myslieť, povedať mu o strachu ktorý ma ovláda keď vojdem do školy, o tom, ako uvažujem či nasledujúcu prestávku prežijem bez ujmy na zdravý, o tom všetkom ponižovaní a trápení ktoré mi spôsobujú moji vlastný spolužiaci, o tom, ako si na mne posledné dni Michael vylieva zlosť a ja vôbec nerozumiem prečo. Chcem mu to všetko povedať a to len z jedného jediného dôvodu- chcem aby pochopil, prečo si tak moc želám zomrieť. Aby vedel že na tomto mieste mi je len ubližované. Viem, že sa teraz neskutočne, ale neskutočne ľutujem a robím zo seba niekoho, komu je najviac poubližované ale úprimne, nie je tomu tak?

„Ja... ja si myslím, že je to lepšie."

Som naozaj rád že i cez to všetko sa vždy a v praví čas ozve moja dôstojnosť.

„Nič ťa netrápi? Nič, čo by si mi chcel povedať?"

Už len TEBE by som chcel čosi povedať! „Nie."

Viem že to zrejme neznie moc presvedčivo keďže celú dobu hľadím na svoje tenisky a ani raz nezdvihnem svoj zrak smerom k nemu, no je mi  tak lepšie. Počujem ako si vzdychol a zjavne ho trápi že so mnou nedokáže tak perfektne manipulovať ako so zvyškom ostatných precitlivených a naivných deciek. Keby tak tušil že ešte pred chvíľou som mu chcel všetko vytárať.

„Dobre teda, a v škole sa máš ako? Ty si.... si preskočil o ročník vyššie všakže? Pred mesiacom. Mám pravdu?"

Neviem či nad tým naozaj tak uvažuje ako sa tvári alebo je to len jeho ďalší chabý pokus začať so mnou hrať hru na mačku a myš.

„Pred dvoma." Opravím ho a následne si prehrabnem vlasy, tým pádom sa na neho zreteľne pozerám.

„Áno, áno už si spomínam." Smeje sa a snaží sa vo mne vyvolať pocit....dákeho bezpečia alebo čohosi podobného. Chce ma úplne dostať na svoju stranu ale na mňa je toto až moc viditeľné divadlo. „Takže mesiac si tam chodil, potom si bol mesiac v nemocnici a teraz..."

„...to je tretí týždeň ktorý tam po mesiaci zase chodím." dokončím vetu za neho keďže vidím, že v tom má zmätok.

„A ani sa nečudujem. Vidím že si veľmi múdry."

(on si fakt myslí, že mu to žeriem?) Ani len sa nad touto odpoveďou neusmejem, som taký istý ako keď som sem vošiel.

„No ehm... a v škole kvôli tomu nemáš problémy?" Usiluje sa pokračovať v téme. Obyčajne sa nestáva že spolu komunikujeme a túto vzácnu príležitosť musí naplno využiť. „Nie, nie žeby si musel ale väčšinou bývajú tieto decká k druhým... neprajné alebo tak, rozumieš mi?"

Je tak priehľadný, hlúpy, pošahaný a roztržitý ako keby vypil dve silné kávy ihneď po sebe.

„Nie, všetko je v poriadku." Zaklamem len aby som predišiel nepotrebným a nepríjemným otázkam. „S niekým sa bavím a s niekým zas nie, no so všetkými mám dobré sociálne vzťahy, nikto sa na mňa nepozerá inak ako na ostatných v triede." pri týchto dobre premyslených klamstvách si ešte väčšími začnem naťahovať náramky, cítim sa veľmi nepríjemne a hnev mi ovláda myseľ.

„V tom prípade si dopadol dobe. Vieš, v pár prípadoch sa stáva že takéto deti sa často stávajú ob...."

„Ja viem, ja viem! So mnou je to však iné, jasné?" Skočil som mu do reči a bojím sa že to vôbec nevypadalo prirodzene, tak akoby to možno povedal niekto, kto nie je šikanovaný.