Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 3

Viem, že by som ju mal pozdraviť, dokonca ju aj chcem pozdraviť, ale nedokážem to. Moje pery sú ako zošité dohromady a dostať zo seba nejaké zrozumiteľné slová je pre mňa nadľudský výkon. Nevydám zo seba ani hlásku ale za to sa na ňu pozriem a to, by si mohla vážiť. Nikdy som nevedel ako sa s ňou mám baviť, je pravda že s dievčatami (tak isto ako s chalanmi) sa nerozprávam. Vždy mi zovrelo žalúdok keď sa ku mne priblížila čo i len na pár krokov. Nemal som to a doteraz to nemám rád. Dakedy ma aj napadlo, že sa mi týmto spôsobom vysmieva a len čaká, ako budem reagovať. Myslel som si že ju posielajú chalani, že sa chcú znova len trochu zasmiať a pobaviť nad mojím trápením ale až neskôr som zistil, že je úplne iná. Na počudovanie od ostatných jej nerobí radosť trápenie nováčikov, asi preto som sa na ňu začal pozerať inými očami. Vždy sa snažila so mnou komunikovať, bola presvedčená že moju tvrdú ulitu zlomí, ale to sa jej doposiaľ nepodarilo a ja verím, že sa jej to ani nepodarí. Väčšinu času čo ona len rozprávala a rozprávala, ja som ju mlčky ignoroval. Nedostala zo mňa ani pol slova, dokonca ani ten hlúpy pozdrav. Nechcel som však aby si jediný človek ktorý ma neodsudzuje myslel, že som namyslený. Nikdy som nevyvolával dojem namyslenosti na rozdiel od niektorých. Teraz len dúfam, že moju túhu pozdraviť ju vycíti.

„Môžem si sadnúť?" rýchlym pohybom ukáže rukou na vždy prázdnu stoličku vedľa mňa.

Sedím sám už od druhého týždňa čo som tu, asi toto bol jediný prípad kedy sme sa so spolužiakmi zhodli a nikto z nás ani na sekundu nenamietal. Oni nechceli sedieť so mnou a ja zase s nimi. Baby ma doteraz považujú za čudáka, s pár chalanmi som sa bohužiaľ o lavicu deliť musel pri niektorých hodinách pretože učitelia touto našou dohodou neboli nadšený. Ja som zase neskákal 2 metre do výšky keď som sedel trebárs so Zackom alebo Drakeom, bavilo ich provokovať ma. Vždy som sa snažil ich ignorovať ale oni ma nechali na pokoji až keď si ich zábavku všimol učiteľ a to bolo vždy až po dvadsiatich minútach.

Prečo to Mackenzie zase skúša? Dobre vie, ako ma tým štve ale bude zo seba robiť sprostú aj naďalej! Nikdy sme sa nerozprávali, teda aspoň nie tak že by sme si navzájom odpovedali na položené otázky tak prečo si myslí, že dnes to bude inak?

Neodpovedám jej a znovu sa cítim hlúpo. Možno by som mal niečo povedať, no nemám nad sebou kontrolu.

„Ak ťa to otravuje nemusím tu stáť. Pôjdem za babamy." Sklopí zrak a zomkne pery do úzkej čiarky, tento výraz mi jasne ukazuje, že dúfa v opak. Cez to všetko čo vraví, by najradšej ostala a pokúšala sa nadviazať ďalšie nezaujímavé diskusie alebo osobné téma, do ktorých jej nič nie je.

Stále sa na ňu len nepríčetne pozerám. Možno sa jej páčia moje oči viac než som si myslel pretože doposiaľ z nich nespustila tie svoje. Vydám zo seba len zachrapčanie a ona sa okamžite strhne. Toto je vzácny moment, nemôže si nechať ujsť moje prvé slova za posledné dni.

„Mackenzie... ja," stíchnem a uvažujem nad tým čo povedať, ako ju čo najmilšie odbiť aby som sa mohol opäť ponoriť do ríše zabudnutia. „ocenil by som, keby si ma nechala samého." vyrieknem nadmieru pevným hlasom ako je u mňa zvyčajné.

Zdá sa, že to pochopila. Zrak jej náhle spadol trochu nižšie. Už sa mi nepozerá do očí. Možno z toho dôvodu že som sklonil hlavu alebo z celkom iného dôvodu. „Už ti je lepšie?" popravila si svoje hnedé, vlnovité vlasy, nechystá sa vzdať bez boja.

Mackenzie je síce celkom pekná a dakedy aj múdra baba ale ocenil by som, keby si už konečne uvedomila kde sú stanovené hranice našej komunikácie. Je mi jasné, že sa zameriava na snehobiele obväzy ktoré ozdobujú moje tenké ruky, moje obidve zápästia. Nesnažím sa ich skrývať, nenosím naschvál hrubé trigovice aby som zakryl niečo, čo mi je súčasťou ale aj tak mám silné nutkanie

stiahnuť ruky preč z lavice. Presne to aj spravím. I keď mám dnes na sebe tričko s dlhými rukávmi, necítim sa o nič lepšie. Zahryznem si do pier a obe ruky zatnem v päsť. Nemám dobrý pocit keď viem čo si pri pohľade na moju dorezanú pažu myslí, no nehanbím sa. Nikdy som sa nehanbil za to, čo som si spôsobil. Možno sa cítim inak, keď sa na mňa ľudia pozerajú ale nikdy som si nevyčítal nič z toho, čo som vo svojom živote vykonal.

„Viem, že ma do toho nič nie je Jake, ale...."

„Tak to nechaj tak!" Preruším ju skorej než stihne dopovedať. Tak či onak si myslím že viem čo sa ma chcela spýtať a ja nemám náladu sa s ňou rozprávať na túto tému. Nepochopila by to. Nikto v tejto triede to nechápe! Myslia si všeličo ale nesnažia sa ma pochopiť. Len si domýšľajú a dotvárajú situáciu podľa vlastných predstáv. Niekedy mi je z toho zle ale keď mi došlo že s tým nič nenarobím, naučil som sa ich za vlasy pritiahnuté klebety vstrebávať a tým pádom ignorovať bez zbytočných pripomienok alebo obhajoby.

„Nechcela som sa ťa dotknúť. Je mi to ľúto." Ospravedlňuje sa ale ja z jej hlasu počujem, že to nie je úprimné. Je mi to ľúto je pre mňa veta ktorá už dávno stratila svoj význam. Ľudia vám ju povedia hoci v sebe tú ľútosť vôbec nepociťujú.

A preto mám nutkanie spýtať sa, čo je jej ľúto. To, že sa ma spýtala na tak osobnú otázku alebo nebodaj to, že som sa pokúsil o samovraždu? To jej predsa nemusí byť ľúto! Mohol by som zistiť pravú príčinu tejto otrepanej odpovede ale neodvážim sa. Netuším, a ani nechcem tušiť, čo by mi odpovedala. Som ticho pretože netúžim baviť sa o tom.

Očividne jej už začína byť trápne a tak len zdvihne kútiky pier na znak pozdravu. Zrejme by nezniesla, keby som jej neodzdravil.

Odišla. Je smutná, no odišla a sadla si na lavicu jednej z báb s ktorými nadviazala nie moc veselý rozhovor. Stále zo mňa nespúšťa zrak a ak mám povedať pravdu, aj ja sa na ňu chvíľku pozerám. Pri pohľade na ňu som nervózny, nebodaj si aj ona o mne myslí, že som nenormálny? Nechápem prečo mi práve teraz táto predstava tak hrozne prekáža, predsa len je pravda že sa nebavíme. Usilujem sa aby mi názory všetkých spolužiakov boli ukradnuté, no nie vždy sa mi to darí. Už mi je táto naša tichá komunikácia nepríjemná a tak sa ju pomaly chystám ukončiť. Lenže ona sa vzdá prvá. Odvráti sa a začne sa naplno venovať dievčatám. Neviem čo som si vlastne myslel, že by mohla urobiť. Na druhú stranu som ale rád, že toto gesto prišlo ako prvé z jej strany. Nechcem v jej očiach vypadať ako totálny egoista hoci mi stále tak celkom nedochádza prečo. Predsa len z mojej strany k nej necítim žiadne sympatie, nič, čo by ma k nej priťahovalo.

Tááákže zase nová časť a áno, zase žiadna akcia ani nič podobného :((( ono to bude dlho trvať lenže ja na také stoty JEDEN DEŇ NA JEDNEJ STRANE, nie som. tak dúfam že sa vám aj toto trošku páčilo.

Čo hovoríte na to že sa Jake pokúsil spáchať samovraždu? :O Myslíte že sa ju pokúsi zopakovať?