Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 17

Vstávam zo zeme s myšlienkou že si z tašky vyberiem svoje slúchadla aby som sa opäť ponoril do sveta zabudnutia, ale v tom si uvedomujem, že moja aktovka je stále pohodená na podlahe mojej triedy v úplne poslednej lavici v strednom rade. Zdĺhavo privieram oči a prajem si aby to nebola pravda. Nedokážem to presne vysvetliť ale na hudbe som závislý. Je jedno či si ju spievam sám alebo ju len počúvam v prehrávači, jednoducho ju potrebujem! Je pre mňa iné keď ju počúvam nahlas ako keď ju vnímam priamo v ušných bubienkoch. Je to tak lepšie, viac osobnejšie. Pociťujem pri tom menší hluk, nepočujem a nevnímam vonkajší svet. Je to nenahraditeľný a úžasný pocit.

Razom ma napadá, či mi ju niekto nezobral. Žeby bola Mackenzie až tak obetavá? A vie vôbec kde bývam?

I keď svoje slúchadla potrebujem sebe viac, ani len ma nenapadá vrátiť sa do školy! Daktorí študenti v nej ešte stále sú, napríklad také roztlieskavačky majú dneska tréning v telocvični. Chalani, a tým pádom aj Michael, sú zase na ihrisku. Naša trieda je zaručene prázdna ale ani to ma nepresviedča aby som sa zodvihol a išiel.

„Skvelé. Naozaj nedokážeš urobiť nič poriadne ty hlupák?" Štvem sa sám na seba a mám nutkanie dať si za tak veľkú chybu facku.

Len tak zo zvyku vkladám ruky do vreciek a na počudovanie v pravom čosi nahmatám. Privieram očné viečka, trochu zastonám keď si uvedomím, že je to inhalátor. Je celý špinavý a lepkavý od mojej vlastne krvi a to vo mne to vyvoláva nepokoj. Znovu si všimnem krv na prstoch a dlaniach, niečo ma núti nasmerovať svoje kroky do kúpeľne.

Dlane mám lepkavé od červenej tekutiny už len pár sekúnd, o chvíľu zmizla. Opatrne bez znaku emócii očisťujem aj inhalátor ktorý mi dnes spôsobil toľko nepotrebných problémov. Ešte opatrnejšie zotieram zaschnutú krv okolo nosu. Na dotyk ma to dosť bolí ale už si nemyslím, že je zlomený. Je len rozbitý. Pozerám sa do zrkadla nuž to čo v ňom vidím, vo mne nevyvoláva nijaké pocity, nijaké emócie. Je v ňom len nejaký omyl prírody, ktosi, kto tu už dávno nemal byť. Ten tvor v zrkadle sa mi nepáči. Hnusí sa mi. Mal som ho zabiť kým som mal príležitosť! Vlastne... aj teraz mám možnosť. Je to len nával strachu, ktorý ma brzdí. Voda tečie stále rovnakým prúdom a mňa tento jediný zvuk v celej miestnosti začína vytáčať. Uterákom si neustále očisťujem úplne stuhu pokožku a hoci pociťujem miernu bolesť, ani len nežmurknem.

Nepozeraj sa na mňa tak! Pomyslím si. Prestaň ma takto psychicky týrať! Viem že sa ti nepáči to čo vidíš ale sám si za to môžeš! Sám si zo seba urobil TOTO! „Mackenzie mala pravdu." potichu hlesnem no tieto slova si zakážem brať na vedomie. Môžem si to priznať sám pred sebou, ale pred ňou nikdy.

Zastavím kohútik, ruky si utriem o tričko a vychádzam z kúpeľne. Cítim sa tak psychicky vyčerpaný, chce sa mi spať, avšak nesmerujem pri posteľ. V ľavom rohu v kúte hneď pri Playstationu a plazmovej telke mám opretú jedinú vec, ktorá ma v živote robí šťastným.

Je krásna a hoci ju mám už 5 rokov, nevypadá vôbec opotrebovane alebo zničene. Starám sa ňu lepšie než o seba, asi preto že mi na nej záleží viac.

Keďže moja izba nie je zas tak veľká ako by som si prial, urobím len tri kroky a som pri nej. Opatrne ju chytím za krk a obzerám si ju. I keď som teraz na rodičov naštvaný a snažím sa ich ignorovať, za túto akustickú gitaru som im vďačný. Naozaj netuším čo iné by ma robilo v živote aspoň trošičku veselším. Zachrapčím a sadnem si na posteľ. Po strunách prejdem tak opatrne akoby boli z porcelánu. Malíčkom som sa zachytil o rezonančný otvor a pár sekúnd som nepohol dlaňou. Je to tak úžasný pocit, ktorý nedokážem opísať slovami. Po prvé za tento deň sa cítim naozaj šťastne.

Dve hodiny! Mám len úbohé dve hodiny ktoré musím naplno využiť.

Ako som už spomínal, moji rodičia nie sú momentálne moc nadšení tým, že hrávam. Nejde o to že by im vadil hluk ktorý pri tom spôsobujem. Nie. Ide im o niečo úplne iné. Vyčítam si to v každý jeden deň keď mi zakážu hrať, keď mi moju jedinú vášeň zoberú a odnesú do svojej spálne. Viem, že myslia len na moje dobro ale aj tak som vždycky strašne naštvaný. Napokon si za to môžem len ja sám. Prečo práve podrezanie žíl? Týmto spôsobom sa chce dnes zabiť už skoro každý! Prečo som nebol o trochu kreatívnejší a nesiahol po tabletkách alebo po niečom podobnom? Kvôli dorezaným rukám sa hádam nevzdám niečoho, čo zbožňujem. Je pravda, bolí ma to. Som ľavák ale na gitaru hrávam pravou rukou už od prvého dňa, tým pádom na moju ľavú ruku ostávajú už len pražce na hmatníku. Snažím sa tú bolesť nevnímať ale predsa len ju cítim. Viem, že moje zápästie by malo približne kopírovať smer môjho predlaktia a nemalo by byť príliš ohnuté aby nebolo v krčí, nuž v mojom prípade je to celkom jedno. Je jedno ako moc sa snažím mať zápästie minimálne ohnuté, bolí to. Cítim ako sa mi pod obväzom naťahujú stehy a ako mi moje jazvy na paži signalizujú, aby som prestal. Neuvedomujem si že je to pre mňa nebezpečné, že i pri väčšom ohnutí ľavého zápästia smerom von si nevedome privolávam hotovú katastrofu. Moji rodičia sú na to až desivo opatrný ale bol by som rád, keby sa do toho nestarali. Za chvíľu mám 16 a hádam si dokážem povedať STAČÍ pri neznesiteľných bolestiach, ktoré som mimochodom nikdy nepociťoval.

Už to dlhšie nevydržím, musím začať hrať.

Nový diel :) Neviem čo k nemu napísať tak asi len toľko-

hviezdičkujte, komentujte I love ya so so much guys x x x