Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 104

2:56 PM

Ovláda ma neopísateľná zúrivosť ale zároveň aj obrovský strach. V pľúcach mám posledné zvyšky kyslíka a i keď som ho požiadal, neotvoril. „Prosím! Počuješ!" z môjho hrdla zaznel priškrtený tón a ja sa obávam, že ho to teší. Užíva si moju nespokojnosť a prahnutie po slobode. Prejavujem odbor, ktorý sa mu určite nepáči. Dúfam len že mi svoje postavenie a moje neprávo mu odporovať a dožadovať sa voľnosti, nedá najavo ignoranciou. Pretože práve teraz by som bol najšťastnejší kebyže ho vidím, kebyže sa môžem normálne hýbať, kebyže sa môžem nadýchnuť.

Neprestajne do nej kopem a vrážam päsťami. Kým sú tu, môžem dať o sebe vedieť. No keby odišli, asi by som prestal. Už len predstava na to čo by mi boli schopný spraviť, je desivá.

Ale odrazu, som voľný.

„Už urobil čo si chcel!"

Započul som ako Louis vrieska na Michaela ale veľa pozornosti im nevenujem. Jediné na čo myslím je dostať sa odtiaľto preč.

„Louis, ty vždy skazíš každú zábavu." Znechutene sa zatvári Michael ktorý ma nehodlá len tak nechať ísť. Postavil sa pri skrinku o ktorú sa opiera celou svojou váhou, tým pádom nemám možnosť prejsť. Urobiť tých pár krokov a prekĺznuť kolom neho je zbytočné pretože mi bráni svojou ľavou rukou.

„Ohromná zábava to bude keď sa to niekto dozvie." Dohovára im, podľa môjho názoru, trochu vyplašený Louis ktorý sa ale premáha zachovať si chladný výraz.

„Ale čo by sa dozvedeli! On im nič nepovie." Mávne nado mnou rukou a zaškerí sa, zjavne ani len nemá potrebu sa tým zaoberať pretože vie, že by som sa nezmohol na neho donášať. V okamihu ale zvážnie, „Nemám pravdu?"

Vnímam každé jeho slovo aj keď to tak možno nevypadá. Mám veľa práce dostať svoj zrýchlený dych pod kontrolu bez pomoci inhalátora. Dokonca ani neviem, kam som ho dal. Na jeho otázku som schopný len prikývnuť.

„A vlastne, sa nič nestalo. Ty o niečom vieš? Lebo ja nie."

Krútim hlavou do záporu no natoľko smelý aby som sa mu pritom díval do očí, nie som.

„Presne tak." Prisvedčí a díva mi tak najavo, že som odpovedal správne.

Strasie ma keď počujem akým štýlom mu to oznamuje. Je tak pokojný, vážny a naštvaný.

Louis ma udrie zozadu do hlavy a ja ju inštinktívne viacej skloním a začnem si hladiť miesto do ktorého mi trafil. Zdá sa, že sebavedomie sa mu vrátilo. „Tak už vypadni."

Ver mi že by som rád ale tvoj kamoš mi bráni v ceste.

Po nekonečných sekundách sa znovu ozýva. Nuž tento krát som šťastný, že jeho slová nie sú adresované mne. „Mike!"

Vzdychne a následne prevráti očami. Je mi jasné že ustupuje z nevoľne a keby to bolo na ňom, ešte teraz by som bol zamknutý v skrinke. Našťastie, ho presvedčil. „Stalo sa niečo, Devon?" pokladá mi jasnú otázku len čo ma znovu schytí za ruku pritom som stihol spraviť len pár nevinných krokov.

Prehltnem naprázdno a hodnú chvíľu sa premáham aby som mu odpovedal, „Nie. Vôbec nič."

3:05 PM

„A toto, sa stalo kedy?"

Myknem plecom akoby sa mi o tom vôbec nechcelo rozmýšľať alebo ako keby som to ani nepovažoval za dôležité natoľko, aby som mal potrebu to aspoň približne vedieť. Možno si dokonca myslí, že si to nepamätám. Ale to sa mýli. Nezabudnem na to. Nechcem. A aj keď sa tým týram, nemôžem na to zabudnúť. Pretože im to nehodlám nikdy odpustiť. Rozprávať o tom je iné, ako na to len v mysli spomínať. Aj keby sa zmenili (čož je priam nereálne) ja by som nezabudol. „Možno druhý týždeň po tom čo som k ním prišiel." odpoviem v celku neutrálne a tak nemá možnosť zistiť či mi rozprávanie o tom spôsobuje bolesť alebo naopak, či som sa s tým už natoľko zmieril až mi nerobí problém rozprávať a rozoberať takéto nepríjemne a ponižujúce zážitky.