Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 65

11:31 AM

„Čo ak sem niekto vojde? Budeme mať obaja problémy! Au, buď trochu milosrdnejší!" Syknem od bolesti keď mi na pravú ruku pokladá menší uterák nasiaknutý vodou. Okamžite sa na ňom zachytí niekoľko prúdov tmavo červenej krvi.

„Chceš povedať, TY, budeš mať problémy. A necukaj sa! Si horší jak dievča!" Naštvane zodvihne zrak a na moje želanie sa vážne trochu skľudní.

Chvíľu nečinne sedím a premýšľam nad tým čo práve povedal. „To už mi nikdy nehovor." so sklonenou hlavou a zahanbením sa snažím zniesť ďalší nával bolesti ktorú som pocítil keď po mojich jazvách prešiel osuškou. Sakra ale teraz to vážne bolí! K tomu všetkému sa drsný, mokrý uterák prilepil na moju doráňanú pokožku a Matt naň stále väčšími tlačí. Ako keby chcel aby som zasyčal, aby som potvrdil slová ktoré ma ranili na duši viac ako si vie predstaviť.

„Neboj sa, Andy je pred dverami a hliadkuje." Snaží sa zaviesť tému inam.

„Kto je Andy?" V podstate ma to vôbec nezaujíma ale nedá mi to neopýtať sa.

„Jeden z mála ľudí ktorému v tomto blázinci dôverujem." Povie akoby len tak mimochodom.

Mlčím.

„Tak... čo všetko z teba dostali prvý deň?" nečakane pokračuje v debate. Naozaj má stále prekvapuje viac a viac.

„Máš namysli Samanthu?" Dvíham ruku aby mi ju mohol obviazať, je taká slabá že si ju musím pridržiavať tou "zdravou."

„Čo všetko si jej povedal?"

„Prečo by som ti to mal vravieť?" nahodím zvláštny výraz. Predsa len vo mne stále neprebudil dôveru tak nevidím dôvod, načo sa mu zverovať.

„Hm, pravda. Mňa to fakt netrápi len sa nedokážem pozerať ako tu oblbujú ďalšieho pacienta. Vieš, si chorý, teda chcel si sa zabiť a to im stačí. U všetkých je to rovnaké. Bránia sa, potom sa im dostanú pod kožu a ty sa podmaníš. Ani sa nenazdáš a vyklopíš im všetko, čo budú chcieť."

Viacej sa sústredí na obväzovanie ako na debatu ale keď povedal dostanú sa ti pod kožu, vybavili sa mi ihly ktoré do mňa vnikli poobede. Bolelo ma keď som sa ju pokúšal opatrne vytiahnuť a tak som ňou rýchlo trhol. Neviem čo bolo horšie. Znovu to bolo omnoho znesiteľnejšie pretože som vedel čo ma čaká. Čo na to povedať, nepotrebujem to! Nechcem! Nuž ale na tretí krát sa mi ihlu vybrať nepodarilo. Alebo aby som neklamal, neodvážal som sa. Sústredil som sa len na presvitnú hadičku a sledoval ako mi cez ňu do tela prúdi liek. Bolo to zničujúce. Slabučko som ju držal v dlani a snažil sa nepozerať na svoj oblepený chrbát ruky kvôli ktorému som nemohol ihlu znovu vybrať. Trčala len tenká hadička s ktorej sa mi dvíhal žalúdok. Nemám to rád. Tie všetky prístroje a pomôcky, desí ma to.

„Ja určite nie." Obhajujem sa a už len samotná myšlienka že im všetko poviem, sa mi zdá byť absurdná.

10:30 PM

Nemôžem spať. A nejde len o to že sa mi pred očami neustále javí večerné podávanie liekov, ihly a hadičky ale zmáha ma palčivá bolesť ktorá mi pohlcuje celú pravú ruku. Chvíľka radosti je preč a vyše desať minút, ktoré sa zdajú byť ako večnosť, sa snažím konečne zatvoriť oči a prestať vnímať bolesť.

Neprestajne sa prehadzujem z jednej strany postele na druhú ale nepomáha to, stále na ňu myslím a dotýkam sa obväzu ktorý by som najradšej roztrhal. Horšie dýcham ale viem, že z toho astmatický záchvat nevznikne. Len to veľmi bolí.

„Kedy už konečne stíchneš?" Hlasnejšie po mne zreve Matt, ale vonku to nikto počuť nemohol. Na jeho mieste by ma ta to tak isto otravovalo ale čiastočne je to aj jeho vina. Nevedel som že má u seba žiletku, to on mi ju ponúkol. Aspoň nech vidí aké to má následky.

„Strašne to bolí Matt." Syčím od bolesti a na svoju pažu si inštinktívne tlačím tou ľavou, nevnímam tak páľavu ktorá mi oblizuje pokožku.

„Povedz mi niečo čo ma bude zaujímať dobre?" Otočí sa na druhú stranu a cez hlavu si prehodí paplón.

Sledujem ho a moje prudké dýchanie neutícha, v očiach ma režú spotené vlasy. Čudujem sa že je odrazu taký egoisticky.

„Spi už konečne!"

To mu už nestojím ani za ten jeden pohľad? Obávam sa že toto moje neplánované vystúpenie nebude tolerovať veľmi dlho. Zrejme urobím najlepšie keď si dám obväz dole, aspoň sa mojim jazvám dopraje trochu dýchania keďže sú vyše štyri hodiny zahalené krvavou prikrývkou.

Matt mi ich síce ošetril ale žeby si dával námahu aby jeho práca bola aspoň čiastočne uspokojivá, to nie. Nenamietal som pretože som bol rád za to, čoho bol ochotný. Sám by som si ju obviazal omnoho horšie ale zase by som si dal viacej záležať aby mi ruka krvácala čo najmenej. Aj tak je to teraz už úplne jedno, ja som sa rezal a neľutujem to! Očakával som že sa dostaví bolesť ale nie zas takáto. Toto bolo po prvé a zrejme aj naposledy čo som sa rezal tak moc. Nabudúce, už nebude milión jaziev ale len dve otvorené rany s ktorých bude postupne vytekať život. Len bezvýznamne litre krvi ktoré prúdili v žilách bezvýznamného a nepotrebného človeka.

Pomaly obväz odmotávam ale ten obraz nemám zapotrebie. Samotný pohľad na premočenú bandáž ma len utvrdzuje že to čo uvidím pod ňou, sa mi zaručene nebude moc páčiť.

A mám pravdu.

Potichu si sám pre seba hlesnem „och pane bože," a dívam sa ani nie na štvrtinu odokrytej časti.

Hrôza.

Trochu vydesený sa pozriem na Matta ale ten sa stará len o seba. Možnože už aj spí.

Aby som sa tak nedesil zvyšku ktorý za chvíľu odokryjem, myslím na Mackenzie a sem tam sa v myšlienkach zastavím aj pri Michaelovi. Mackenzie vravela, že ma príde pozrieť ale neprišla. Ale to nevadí. Nechcem aby za mnou chodila ale tak trochu by som chcel vedieť, čo sa dnes dialo v škole. Či im to povedali, či sa niekto na mňa pýtal. Hm, nad touto myšlienkou sa musím zasmiať pretože o mňa určite starosť nemajú. Michaelovi určite chýbam, nemá teraz koho šikanovať. A vlastne som zabudol, vyhodili ho. Ďalšia skutočnosť ktorá ma núti sa usmievať. Práve teraz, prvý krát kedy mám možnosť mať od neho pokoj na tak dlhý čas, som tu. Prisahám že je to naschvál!

„Ty si vážne chorý Jake." Potvrdím, keď sa v plnej krásne pozerám na svoju dorezanú pažu. Ako by som ju čo najlepšie vykreslil? Asi len takto- lesknúca, lepkavá krv zmiešaná s potom, na horších, hlbších jazvách je nahromadený čierny hnis. Celú ruku mám ako v ohni, na dotyk to veľmi páli.

Som rád že našu izbu osvetľuje len minimum svetla- mesačný svit. Aspoň tak nemám jasný pohľad.

Tento obväz už použiť nemôžem, je celý od krvi. Dielo ktoré som vytvoril ma natoľko vydesí až sa obraciam na Matta. „Matt?"

Neodpovedá. Tak ešte raz.

„Matt? Už spíš?"

A zase nič.

„Vyzerá to strašne. Matt ak si hore tak sa aspoň ozvy."

Lenže Matt stále mlčí. Určite už spí. Verím tomu, pretože taký sebecký by predsa nemohol byť. Že nie?

Nový diel ešte dnes :) Tak čo, ako sa vám pozdáva Mattove správanie? Ja ho úplne žeriem :3 Ja viem, je to blbé hovoriť na vlastné postavy ktoré ste vymysleli ale je to tak :3 Naozaj Matt tak rýchlo zaspal alebo Jakea jednoducho ignoroval? A Andy? Objaví sa v príbehu ešte alebo je to len pacient do počtu?

Hviezdičkujte, komentujte I love you x x x