Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 159

Jediný zvuk ktorý som schopný vnímať je neutíchajúce pípanie monitorovacieho pristroja. Zaznamenávam ako sa do mojich oťažených viečok, vracia cit. Áno, cítim to. Môžem... môžem nimi hýbať. Je to iný pocit ako otvoriť oči po pokojnej noci. Vtedy si tento pohyb nikto neuvedomuje ale v mojej hlave, je to v tejto chvíli zázrak. Zdá sa mi, že som spal celú večnosť a uzrieť znovu svetlo sveta je niečo.... no, nemôžem povedať, že je to prekrásne, ale istý náznak pokoja tam je.

Len čo sa zbavím prvotnej dezorientácie, doširoka otvorím oči a vynadívam sa na plafón, si uvedomím, že žijem. Že nie som mŕtvy. Že to nie je sen, teda aspoň v to, krátku chvíľku dúfam.

V momente ako úplne precitnem a dôjde mi, že som stále súčasťou tohto šialeného sveta, ovládne ma príšerná bolesť putujúca do celého tela. Aj to je jeden zo signálov, že nie som na druhej strane. Pretože keby som naozaj bol, slovíčko bolesť, by tam nepoznali. Tam, je už len pokoj. Preto tam, tak často túžim odísť. A nikdy sa nevrátiť. Pre zmenu byť ten, ktorý je nad vecou a ktorý sa na všetkých tých chudákov ktorý trpia komplexami a vybíjajú si svoju zlosť na druhých, len prizerá.

Zatínam zuby a skrivím tvár do nepríjemnej grimasy, pokúšam sa pohnúť z miesta ale príšerná bolesť ovládajúca každý môj sval ma pripúta späť na lôžko.

„Jake! Jake... ty, ty si sa prebral! Panebože, nikam nechoď, ja sa hneď vrátim!" celá vyplašená mi dáva jasné pokyny a následne vybehne z nemocničnej izby.

Nemocnica. Takže, som v nej opäť.

V duchu sa pýtam sám seba kam by som asi tak mohol ísť, keď mám problém sa čo i len pohnúť. Nedokážem sa nad tým zasmiať, hoci je to do smiechu. To je proste typická Mackenzie ktorej zmýšľanie mi pre tento krát, nedokáže vyvolať akýkoľvek náznak smiechu. Určite to bola ona. Kto iný by tu bol? Kto iný by bol nositeľom toho upúšťaného hlasu? Komu inému by na mne tak záležalo.

Očami prebehujem po celej miestnosti ktorej zelené tapety vo mne vyvolávajú pocity na zvracanie. Podobné steny boli aj na psychiatrií.

Je tu len jedna nepohodlná posteľ, na ktorej práve ležím, jedna stará, nemoderná drevená stolička prisunutá hneď vedľa nízkej postele a jeden menší, biely noční stolík v horšom stave. Následne je tu jeden väčší, ktorý drží ťarchu toho obrovského monitorovacieho zariadenia. Neustále pípa, a to je ten jediný zvuk, ktorý vnímam.

Prečo som vlastne tu, ako som sa sem dostal a čo som mnou teraz bude, sú otázky, na ktoré túžim poznať odpoveď.

Ako nepríčetný hladím na strop pred sebou a dúfam, že všetky tie nejasné obrazy ktoré sa mi vynárajú v mysli, sú len zlí sen. Prehltnem naprázdno, mám úplne vyschnuté hrdlo. Po nekonečných sekundách pohnem hlavou a spolu s ňou sa pohnú aj hadičky v mojom nose. Presúvam ju na svoju ľavú ruku ktorá je od zápästia až po lakeť, v sadre. Na tele poctím nepríjemné zimomriavky až sa mi z nej postavia chĺpky na pravej ruke. Od pása nahor, som nahý. Okolo trupu mám obväz a to isté platí aj o mojej pravej ruke v ktorej zvieram tenkú hadičku cez ktorú mi do žíl prúdi čosi studené a sem tam to zabolí. Podľa všetkého je to infúzia.

„Prebral sa!"

Počujem nadšený a zároveň vystrašený hlas z nemocničnej chodby, očakávam, že sem každú chvíľu nabehne Mackenzie aj s nejakým ďalším doktorom. Dúfam ale, že sa mýlim. Nemám náladu vidieť žiaden nemocničný personál, nemám náladu ich počúvať a odpovedať na prípade otázky. Sám som zo všetkého hrozne zmätení a k tomu všetkému si nemyslím, že by som bol schopný reči. Zaťažko sa mi dýcha a ostrá bolesť na hrudi mi nedovolí, aby moje slova zneli energicky. Vlastne, som úplne bez energie. Každá slabika by sa drala z mojich úst len veľmi priťažko.

Keď už v izbe nevládne tak harmonické ticho ktoré prerušovalo pravidelné pípanie, uvedomím si, že vošli dnu.

Ako prvé zaznamenávam ostré svetlo ktoré mi zasvieti najprv do jedného, a potom hneď do druhého oka.

„Jake, si v poriadku? Bolí ťa niečo?" potrasie mi rukou nedočkavá Mackenzie. „Tak hovor!" nalieha na mňa.

„Len pokojne," umierni ju doktor ktorý prišiel spolu s ňou.

Aj keď sa za to pár sekúnd neznášam, som mu vďačný. Počúvať jej nekonečné otázky, by bolo pre mňa utrpením. Viem, že je vyplašená ale mohla by brať na mňa ohľad. V tak kritickom stave v akom sa momentálne cítim, je od nej egoistické myslieť len na svoje potreby a túžiť dozvedieť sa odo mňa nejaké informácie. To skôr ja, by som sa mal pýtať jej. Aj keď na akékoľvek diskutovanie, nemám síl.

„Bála som sa, že umrieš!" Hysterčí a cez to všetko že ma jej slová bolia viac ako som schopný si pripustiť, nereagujem.

„Pamätáš sa na to, čo sa stalo?" Pokladá mi otázku pokojný lekár ktorý sa ku mne blíži so stetoskopom.

Na otázku mu neodpovedám, v prvom momente sa na neho ani nepozriem a teraz vidím, že som ho tým zaskočil. Na tele si cítim studený nástroj a bez rečí čakám, kým s vyšetrením skončí.

Mackenzie po tvári tečú slzy, „Bol si dva dni v kóme." smrkne a venuje mi ľútostivý pohľad.

Guys máte tu taký kratší diel :) Proste už ich bude veľmi málo a mne sa to akosi nechce ukončiť :D :/

K dielu- Sooo, Jake napokon skončil v nemocnici, myslím, že žiadne prekvapenie. :/ Čo vravíte na to že ho Mike zmlátil tak veľmi až ostal ležať dva dni v kóme?

Keď bol schopný urobiť mu to raz, bol by toho schopný zas? :O

Koho prekvapila Mackenzie? :)

Je tam sama alebo ho prišiel navštíviť ešte niekto?

Hviezdičkujte ak sa diel páčil, vaše komentáre mi tak isto zakaždým vyčaria úsmev na tvári a keďže mám dnes na nič deň... máte povolenie komentovať :D

I love ya so so soooooo much guys x x x