Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 134

Kráčam vedľa nej a cestou do tmavej chodby nikto z nás ani len nevzdychol. Mlčí rovnako ako ja, raz sa obzrela dozadu. Nerozumiem ako jej za tých 15 minút ktoré nám ostali dokážem vysvetliť čo i len jednu látku. Pri nahliadnutí do jej zošita som si pomyslel, že musí byť dysgrafik. Písmo má absolútne nečitateľné a ak má tých pár minút mať zmysel, bolo by lepšie keby som priniesol môj zošit.

„Tatum?" zastavím kým sa ešte nachádzame v osvetlenej zóne. Len tak mimochodom, toto je po prvé čo som ju za celý život oslovil. „Neuraz sa ale nie si tak náhodou dysgrafik?" prevrátim stránku v jej zošite nuž tá je omnoho nečitateľnejšia. Zdá sa, že naša drahá Tatum vynašla úplne nový druh písma.

„A ty nie si tak náhodou trochu moc dôverčivý?" Otočí sa smerom ku mne a nadvihne obočie.

Až keď zodvihnem zrak a prestanem si všímať jej zošit, zbadám hrôzostrašne vyzerajúce tiene postáv stojacich pár metrov predo mnou. V tom istom momente vzadu na chrbte ucítim dotyk ktorý ma prekvapivo nevydesil. Len som zodvihol zrak aby som spoznal osobu ktorá sa na mňa prihlúplo škerí. Aj bez jasného svetla som sa dovtípil o koho ide. Stačil mi moment na to aby som zistil že tá lesknúca sa drobnosť v oblasti jeho úst, je piercing. A piercing má len jediný chalan v triede okrem mňa- Drake.

„Pomalšie to nešlo?" spoznám Michaelov hlas ktorý ako jediný spomedzi tieňov prehovoril.

„Nabudúce si to môžeš zariadiť sám, Mike." Mykne plecom a bez akéhokoľvek očného kontaktu s ním si kontroluje si svoje umelé pazúriky. Som prekvapený že v tej tme si vôbec vidí na špičku nosa. „A ozaj, nemala som tak náhodou, niečo dostať?" s rukou v bok podišla bližšie k nemu a ja nedobrovoľne spolu s ňou. Drakeova ruka na mojom chrbte bola jasným znamením, že mám kráčať. Tak som, ako vždy, poslúchol.

„Ideš na to nejak zhurta. Myslel som že až poškole ale keď chceš..."

„Idiot!" Vyštekne po blondiakovi ktorý sa začal hlasno rehotať. „Skoro som pri ňom stratila nervy! Vráť mi náhrdelník a odchádzam." nastaví ruku.

Michael, odrazu s vážnou tvárou, siahol do vrecka a vytiahol z neho striebornú retiazku ktorú v strede ozdobovalo ploché srdce s vybíjanými červenými kryštálikmi.

Pozrela na neho letmým pohľadom a akonáhle dostala čo chcela, odišla. Akoby sa tu ani nebola zjavila.

Chvíľku mi trvá kým si všetky skutočnosti urovnám. Je mi jasné ako pobavene sa musia tváriť pri mojom veľkom zaskočení. Stačí mi jediný pohľad na Michaela a ostatných aby som zistil, že som v tom až po uši. Vonku, za sklenenými dverami vidím a počujem bubnovať dážď. Tak isto vidím ich tváre, ktoré osvietilo tá trocha svetla ktoré k nám dolieha cez obrovské dvere.

„Prekvapený?" zaškerí sa a chytí ma okolo pliec ako svojho dobrého kamoška, tým pádom Drakeovi nič nebránilo v tom, aby ma pustil. „Úprimne som neveril, že sa ňou necháš nachytať." svojimi pohybmi ma donútil oprieť sa o stenu, skláňa sa nado mnou a dlaňami tlačí do steny. Jeho ruky vytvárajú bariéru, cez ktorú by som sa dokázal dostať nuž cez ostatných chalanov.... nie.

Poriadne si ho nevšímam a očami prebehujem po každom jednom chalanovi ktorý sa tu nachádza. Mám dojem, že sú tu všetci. Zack, Drake, Troy, Tom, Jacob, Connor, Nathan a Liam. Louisa nikde nevidím. Áno, okrem Louisa tu sú naozaj všetci. Toto nie je dobré.

„Bojíš sa?" sklonil sa nado mňa ešte viac ako doteraz a ja v uchu zachytávam jak jeho slová, tak jeho teplý dych ktorý ma nepríjemne šteklí.

„Nie," prehltnem, vyschlo mi v krku. Mám pocit že sa mi podarilo svoj trasľavý hlas aspoň čiastočne utlmiť a tak nedokázal rozpoznať obavy, ktoré sa v ňom ukrývali. Motýli v žalúdku moje nepohodlie ešte viac zocelili.