Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 39

- Ráno :)

„Mne fakt nie je dobre, nemôžem ostať doma? Aspoň dnes." Zúfalo sa snažím presvedčiť svoju drahú matku ktorá sa momentálne nachádza na druhej strane elektronického zariadenia- pevnej linky.

„Čo povedal otec?"

„Že si nemám vymýšľať," poviem veľmi utrápene a len čo počujem mamin jasný, a nič dobré neveštiaci povzdych, opäť argumentujem. „ale mne vážne nie je dobre." prstami si zježím vlasy, zakusnem si do hánkou ľavej ruky.

„Ak ti nebude dobre ani v škole, povedz to učiteľom a popros ich aby ťa poslali domov."

To tam môžem prísť a rovno aj odísť. „Vážne to chceš riskovať?"

Do pekla nevyjde to!

„Som ochotná toto riziko podstúpiť."

„Zajtra už pôjdem. Len pre dneska, prosím!"

„Takže ti zrejme nebude tak zle, alebo?"

„Ale čo ak...." zastonám nuž nemá to žiaden efekt.

„Jake, máš nejaký vážny dôvod, prečo tam nechceš ísť alebo je to len jeden z tých dní, kedy sa ti nič nechce? Deje sa snáď niečo?" Zvážnie a to vo mne vyvolá pocit úzkosti.

„Nie. Nie to ja len...."

„Tak vidíš! Už bež, inak zmeškáš autobus."

Chcel som protestovať, ale mobil je hluchý. Vždy musí mať posledné slovo? Nerád by som jej oznámil pravý dôvod môjho rozhorčenia, nikomu to nemôžem povedať. Mal by som z toho zbytočné a nepotrebné problémy ktorých mám aj tak, už dávno nad hlavu. Stačí mi že som čo to prezradil Mackenzie. Ďalšiemu človeku sa s tým naozaj zverovať nemusím.

Tie nepríjemné motýliky v bruchu sa snažím nevnímať a myslieť na niečo iné. Je to znamenie, že ma znovu začína ovládať nervozita. Nepoviem, že aj strach, i keď je to veľmi pravdepodobné. Ja sa nemám dôvod báť! Počuješ sa Jake? Nemáš dôvod sa báť! Michael predsa povedal, že ak budem pokračovať v tom čo robím, neskončí to so mnou dobre. Takže stačí, ak sa prestanem chovať ako totálny idiot a budem jeho narážky ignorovať. Keď si to hovorím v hlave znie to jednoducho ale realizovať to bude ťažké. Veľmi ťažké.

Rýchlosťou slimačieho tempa sa dostavím do izby, popadnem batoh ktorý by som najradšej znovu hodil do kúta pri dvere a s ťažkým srdcom odchádzam. Odchádzam na to prekliate miesto o ktorom som tvrdil, že sa tam už v živote nevrátim.

Samozrejme že do školy si kráčam peši, rovnako ako každý iný deň. Nastúpiť do autobusu ktorý je plný starších deciek- mojich spolužiakov, by bolo ako sa nechať dobrovoľne lapiť do pasce.

Nedokážem sa Michaelovi dostať do hlavy ale skúšam aspoň prísť na jeden, pre neho vážny dôvod, kvôli ktorému by ma chcel dnes znovu fyzicky atakovať. Neviem ako to mám nazývať, nemôžem povedať že ma mláti, pretože to, pravda nie je. Slovo ŠIKANUJE je moje najneobľúbenejšie slovo a v tom prípade to zrejme budem nazývať len fyzický atak. Je to v celku všeobecný pojem, ale presne taký je aj ŠIKANA. Toľko vecí sa dá pod týmto slovom predstaviť, a to nemám rád.

Neustále mám ten nepríjemný pocit v žalúdku, zrejme mi tam ostane po zvyšok dňa, až kým sa znovu nezamknem v izbe. Kvôli nim som okrem svojho vlastného života znenávidel aj školu, miesto, na ktorom som pre nich len ich bábka.

Nikdy som so školou nemal problém, až kým som neprestúpil k nim. Odvtedy to miesto neznášam.

Veľa krát si prajem aby môj život nabral úplne iný smer, aby sa cez noc stal zázrak aj ja sa ocitnem úplne niekde inde. Teraz nemám na mysli to miesto, na ktoré by som sa dostal keby som sa zabil, teraz myslím o trochu pozitívnejšie. (nedokážem tomu uveriť! Ja myslím pozitívne?) Už ako malý som sníval o tom, že raz budem slávny. Aj teraz o tom snívam, nemusel by som chodiť do školy a byť medzi toľkými hlupákmi. Nie som vôbec sprostý ale ani nie je génius, so samoštúdiom by som to nemal ťažké. Cestoval by som po svete, prespával v hoteloch a robil to, čo ma činní šťastným- spieval a hral. Úprimne, komu sa takáto predstava prieči? Ja mám len to jediné šťastie v živote, že viem spievať. (to znie tak samochválne...hrôza!) Každý večer by som hral v inom meste, prespával niekde inde než vo vlastnej posteli a v nemocniciach, bol by som dôležitý. Aspoň pre niekoho. Zase na druhú stranu, netúžim po veľkej sláve, som rád sám, ale ten pocit! Cítiť vo vnútri niečo iné než tie odporné motýliky, strach a úzkosť, to by bolo na nezaplatenie. Robiť niečo, pri čom sa cítim byť kompletný a zároveň tým rozdávať radosť aj iným ľuďom, to by sa mi páčilo. Žiaľ, je tu ďalšia prekážka, a tou je snaha. Nič sa nesnažím robiť preto aby som sa zviditeľnil, neznášam tie pohľady ostatných ľudí ktorý sledujú každý môj pohyb. Preto, si svoje "vystúpenia" nahrávam len na kameru a doma si ich púšťam stále dookola. Predstavujem si davy ľudí, a pritom som vo svojej izbe úplne sám. Milujem ten pocit! Ten pocit keď viem, že sa vo vnútri usmievam, že som spokojný.

Takýchto nahrávok mám asi dvadsať. Postrehol som, že v každej mám skoro stále zatvorené oči. Ani som si to neuvedomoval a po čase, mi to vôbec nevadilo.

Prečo zatvárame oči keď sa modlíme? Keď plačeme? Keď sa bozkávame? Keď spievame?Pretože vieme, že tie najkrajšie momenty v živote nevidíš, ale cítiš srdcom...

Škoda len, že nikdy nenaberiem odvahu aby sa pre zmenu namiesto kamery stali mojimi divákmi ľudia. Živé obecenstvo. Už pri predstave na menší dav ľudí, ma ovláda nervozita. Vlastne v mojom prípade je môj sen nesplniteľný. Túžim byť niečím viac, ale neznášam davy ľudí a priveľký hluk. Tieto veci by sa však stali neoddeliteľnou súčasťou môjho života, každého jedného dňa. Ale tí ľudia by ma mali radi. Nie ako títo, ktorí ma chcú za každú cenu vidieť na dne.

Jake spamätaj sa! Čo si to do pekla nahováraš?

Chcem byť slávny a popritom myslím na samovraždu! Úžasné! Neznie to ani trochu divne! Keďže som ale Pikertonovi sľúbil, že sa pokúsim o zmenu, môžem to brať aj vážne. Možnože by bolo dobré to skúsiť, objavil som ďalší dôvod na život- stať sa slávnym. (asi nabudúce nepôjdem spať tak neskoro, ráno ma potom napadajú totálne sprostosti)

Ako som tak uvažoval nad týmto nesplniteľným snom, dokráčal som až do mučiarne- školy.

 Školské autobusy sú už dávno zaparkované, je mi jasné že mnohý študenti, a tým pádom aj väčšina mojich spolužiakov, budú už dávno v triede alebo v budove školy. Som trochu nervózny, postrehol som že sa mi nekontrolovateľne trasú pery a popritom nie je vonku vôbec zima. Čo dodať, nie je to tajomstvo a v pokoji môžem povedať- bojím sa. Netúžim po tom stretnúť sa s ním, nechcem byť s ním zavretý v jednej miestnosti a už pri samotnej myšlienke sa mi dvíha žalúdok. Je mi jasné že mi dá tých 45 minút pokoj ale o prestávke..... no povedzme to tak že sa radšej zašijem v školskej knižnici. Tam Michael ani jeho kamoši, nikdy nechodia.

Nie tak úplne nenápadne sa potichu zakrádam pomedzi školské autobusy, odrazu vnímam chlad svojich vlastných rúk. Pre dneska som si stanovil len jednu jedinú úlohu a to je- nenechať sa vyprovokovať. Takpovediac sa budem snažiť byť neviditeľný ešte väčšími než obyčajne.

Nikde tých dvoch nevidím a to je dobré znamenie. Veľmi mi odľahlo i keď je nepravdepodobné, že ležia s chrípkou alebo nachladnutím doma.

„Už sme nedúfali že sa objavíš Devon."

V tomto diely môžete vidieť, ako je na tom Jake so psychikou horšie. Už dokonca klame že mu je zle, len aby nemusel byť tých pár dní v škole. :/

Ale čo Mike? :O Bude v ďalšom diely zas nejaký konflikt? :/ ako dlho to Jake vydrží znášať?