Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 162

To príjemné a v celku aj strašidelné, mŕtve ticho, je na nezaplatenie. Ak odvrátim zrak od obáv ktoré ma ovládajú zakaždým, keď zahnem za nasledujúci roh, táto harmónia pokoja je rajom na zemi.

Cítim sa, ako keby som bol v celej škole úplne sám. Úplne sám, na celom šírom svete alebo aspoň vo Philadelphii. Ako keby nastala Zombie apokalypsa a ja patril medzi preživších.

Dobre, dosť týchto malicherných myšlienok.

Ozvena krokov ktoré po sebe zanechávam keď kráčam schodiskom smerom nahor, je ten jediný zvuk, ktorý vnímam. Na pár chvíľ sa dokonca zdesím, že som nejakým zázračným spôsobom ohluchol. Našťastie zistím že to tak nie je keď prechádzam kolom otvorenej triedy, v ktorej je hodina v plnom prúde. Nie je to ako u nás. Tam nie je žiadna autorita a každý si robí čo chce. Pri najlepšom robia čo majú, ale neustále diskutujú. A to ma vždy vedelo vytočiť. O to viac, keď mi učitelia nedovolili dať si do uší slúchadká, aby som ich reči počúvať nemusel.

Mal by som si tento pokoj užiť, pretože nepotrvá dlho. Ak ani teraz nenatrafím na Michaela, som si istý, že po škole si so mnou bude chcieť pohovoriť. A jeho formy komunikácie už všetci dobre poznáme.

Do čerta aj s cigaretami! Keby som vedel akú akciu Mackenzie bez môjho vedomia naplánovala, nezobral by som mu celú krabičku. Stačila by mi jedna nevinná cigareta a zapaľovač. Nemal by žiadne podozrenie. Zapaľovač predsa mohol vytratiť kdekoľvek a hocikedy.

Ale dosť už o tom. Teraz, sa chcem sústrediť na to, prečo som sem prišiel. Prečo sa prechádzam po škole ako zmyslov zbavený.

Som rád, že ide všade so mnou. A aj keď ho nikto z nich nevidí, v mojom podvedomí sa stále cítim, akoby som ja nebol jediný, ktorý na tele cíti jeho mŕtve oči.

„Je to zvláštne, však?" Prehovorí keď došliapnem na posledný schod.

„Myslíš to ticho? Áno, je to nezvyčajné." Prisvedčím mu a so smutným výrazom na tvári pokračujem v ceste.

Najviac ma zarazila jedáleň, ešte na dolnom poschodí. Prechádzal som uličkami stolov, hypnotizoval červené tácky a vôbec si prezeral celú miestnosť. Zameral som sa na roh pri automate, do ktorého som bol počas Michalovho útoku zahnaný. Vynárajú sa mi spomienky ako ma schmatol a ťahal za sebou ako prašivé zviera. Ako som sa ho vtedy bál. Uškrniem sa keď dôjdem k bodu, kedy ma pustil. Čo ho donútilo nechať ma odísť bez rozbitého nosu, je dodnes pre mňa záhadou.

Dlaňou jemne narazím o sklenené, vysúvacie dvere ktoré máme aj pri babských či chalanských šatniach. Dívam sa skrz dvere, vidím lavičky medovej farby na ktorých väčšinou sedávajú naše baby. Teda, ak sa práve nenachádzajú na tribúnach. Povzdychnem keď si predstavujem ako tam sedia a rehocú sa ako šialené.

„Tu si často nechodil." Poznamenal a ja som schopný len prikývnuť.

Áno to je pravda. Neviem koľko krát som dokázal presvedčiť sám seba, aby som sem vošiel. Nuž uvedomujem si že oklamať vlastnú myseľ a nahovárať si že sa mi tu nemôže nič stať, som dokázal len málo krát.

Prešiel som dozadu pri chalanské šatne, do ktorých som nenabral odvahu vojsť. Vyšiel som von a ovanul ma príjemný, chladný vánok. Pár deciek stále dávalo do poriadku pódium, presnejšie povedané, ho rozoberali. Nedivil som sa že tam nebola Ashley, hoci to mala celé na starosť. Tá teraz rieši čosi s Mackenzie. Zároveň by som rád vedel a zároveň nie, o čom presne s ňou chcela hovoriť.

Nevšímali si ma a to som bol rád. Len dva krát som zaznamenal, že sa na mňa pozrelo jedno dievča ale inak si robilo svoju prácu a ja som bez rečí vystúpil až na vrch tribún. Tam som dobrú chvíľu nečinne sedel. A rozmýšľal. Bolo ťažké sústrediť sa na určité veci keď vedľa vás sedelo vaše „mŕtve dvojča"