Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 144

Viacej sa prikrčím v momente ako sa ma dotkne. Vo vnútri som dostal šok. Celé moje vnútro krátku chvíľu volalo o pomoc a snažilo sa dostať na povrch. No moje ústa nevydali jedinú hlásku. Desivé čo všetko so mnou dokáže spraviť jediný dotyk. Dotyk od človeka ktorého nenávidím a ktorý nenávidí mňa. Nevšimol som si ho. Ako je možné, že som ho prehliadol?

„Chceš?" vytiahol krabičku cigariet a keď nezbadal žiadnu reakciu, so smiechom ju skoval do kapsy. Potiahol si a krátku dobu v sebe zadržal cigaretový dym, za chvíľu ho vyfúkol smerom odo mňa. Úplne pokojný a bez obáv ma drží okolo pliec, druhou rukou jemne zviera cigaretu medzi prstami. „Niečo ti odhrýzlo jazyk?" opäť ju bezstarostne prikladá k ústam, obzerá sa po okolí a vyfukuje dym. Zdá sa mi to ako celá večnosť, hoci tento proces zopakoval len dva krát. „Nepotrebuješ s tým pomôcť?" nadýchne sa a skloní sa bližšie pri púzdra. So zaujatím si ich prezerá, dotýka sa ich a to ma nehorázne vytáča.

„Nie a nedotýkaj sa ich!" Vyletím na neho keď s prezeraním neprestáva. Ja sám som prekvapený že som bol schopný sa ozvať a zakázať mu dotýkať sa niečoho, čo ma činí šťastným. Je to určitá hranica ktorú proste prekročiť nemôže.

Nikdy som neobľuboval keď sa jej dotýkal alebo si ju prezeral. Stávalo sa to viac krát, popravde zakaždým, keď som ju doniesol do školy. Zakaždým som mal obrovské nutkanie ho okríknuť a vôbec som sa nesnažil túto skutočnosť potlačiť alebo poprieť. Musel vedieť, že toto je niečo, čo patrí iba mne. A keď ma už obral o všetku dôstojnosť, nedovolil som mu obrať ma o to najcennejšie. Bohužiaľ, snaha ktorú som vynakladal, nestačila. Dokázal mi život znepríjemniť tak veľmi až som na nijaké hranie nepomyslel. Určite nie v deň, kedy som si v prítomnosti Mackenzie a Louisa, podrezal žily.

„Sú pomaly väčšie než ty, chcem ti len pomôcť," nahodí vážnu tvár no verím že vo vnútri sa smeje pri predstave že našiel spôsob ktorým ma môže provokovať. Zodvihol jedno z púzdier a cez to všetko že ho pevne zvieram a jemne ťahám smerom k sebe, neustupuje.

„Môžeš to pustiť?!" osopím sa na neho a pritiahnem si svoj majetok k sebe oveľa dominantnejšie, kričím po ňom viac ako normálne. Niet divu že sme obaja tak trochu zaskočený.

„Hádam len nie si stále naštvaný." Rozchichotal sa a ja prevrátim očami, následne sa obzriem a zisťujem, že si ho nikto nevšíma. Dokonca ani Zack s Louisom nie. Sú zabraný do vlastných rozhovorov a bezcieľneho kopania do lopty. Takže je to jasné, Ashley sa nepresadila. „Sám si si za to mohol. Rozumieš?" zvážnie. Prebodáva ma pohľadom a možno čaká, že mu na to niečo odpoviem. Ale to sa mýli.

Namiesto toho aby som sa bránil a požiadal ho aby mi to nepripomínal a aby sme sa k tomu už nikdy nevracali, som sa zameral na retiazku na jeho krku. Nemám dôvod hľadieť na ňu. Je obyčajná, strieborná s krížikom. Ale je to jediná vec vďaka ktorej som ako tak pokojný. Teda, ak sa to v tomto prípade vôbec dá. Nie, nerozumiem pretože som za to nemohol. Pomyslím si v duchu. Vyrieknuť tieto slová nahlas, sa neodvážim už z toho dôvodu že by sa mohol naštvať. „Vráť mi ich!" Stále ju silno držím a on robí to isté. Bez prudších pohybov sa o ňu naťahujeme ale ani jeden by nebol schopný priznať si to.

„Uvidíme," nadvihne obočie a s výdychom púšťa púzdro. „nabudúce možno budeš zhovorčivejší. Ale ak sa ti školské skrinky tak páčia... niet problém, stačí povedať." Zdvíha sa z miesta a zastaví až v momente kedy sa neudržím.

Za posledných pár dní ma do nich zamykal často. Ostatný prítomný sa na tom len zabávali a rehotali sa keď som do nej udieral a kričal po ňom, aby ju otvoril. Netuším čo v ňom vyvolávala tak obrovskú radosť pri pohľade na moju potupu. Neznášal som ten pocit úzkosti a beznádeje ktorá sa mi vždy usadila v žalúdku v momente ako sa ku mne priblížili a násilím ma do nej zamkli. Nemienil som mu to uľahčovať i keď som si tým nepríjemnosť situácie iba predlžoval. Pár krát ma tam nechali celú hodinu, inokedy najmenej 5 minút. Niekedy som ani nežadonil a nehúkal, aby otvoril. Jednoducho nie. Vedel som akú im to musí spôsobovať radosť. A zakaždým keď som došiel domov, bol som na tom psychicky horšie. Možno si hovoríte, že je to hlúposť. Bol som len zamknutý v skrinke, nemal by som to tak prežívať. Lenže spôsob akým to robili, ich smiech, ich prítomnosť a fakt, že mali nad celou situáciou úplnú moc, ma ničila. Rozožierala ma z vnútra ale to oni nemohli vedieť. Pre nich to bola zábava. To Ja som sa ocitol v roli úbohej obete.