Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 14

Čože? Klame ma snáď sluch alebo všetko čo hovorí je skutočnosť? Hádam len nechce aby som... veď pred chvíľou mi naznačoval aby.....alebo to robí naschvál? Fakt? Och, tak to je od neho teda riade podlé! Samozrejme, inak to už vymyslieť nemohol? Výborne Michael, keby som mohol tak ti zatlieskam ver mi.

Mám chuť sa za ním rozbehnúť a rozbiť mu nos presne tak, ako to urobil on mne. Až teraz si konečne začínam uvedomovať s akým chalanom mám to dočinenie.

„Slečna Leirová? Aj ja som veľmi zvedavá. Naozaj tu nemôžeme ostať?" Ozve sa Mackenzie tým najúprimnejším tónom hlasu.

Zahryznem si do spodnej pery, naozaj sa už nedokážem ovládať! Ona to myslí dobre. Vždy to myslí dobre ale má talent ozvať vždy v tú najnevhodnejšiu chvíľu.

Michael zodvihol obočie pri predstave že mu Mackenzie perfektne nahrala do kariet bez toho, aby si to vôbec uvedomila, „Tak vidíte, Slečna. Zjavne nám všetkým záleží na vyriešení Jakeovych problémov."

Tí dvaja sa snáď proti mne spykli alebo čo? Mackenzie mi ubližuje nevedome ale Michaelovi by som najradšej jedu vrazil.

„Jake, no tak! Čo nevidíš, že nám na tebe záleží? Nehraj sa stále na tak chladné a mrzuté stvorenie a dovoľ nám ti pomôcť."

Teraz už naozaj pretiekol pohár mojej trpezlivosti. Prečo sa musí tá sprostá baba do všetkého starať?!

„BUĎ TICHO MACKENZIE! Vôbec nič nevieš ale predsa do všetkého strkáš nos! Urob mi láskavosť a ignoruj ma! Prosím!" viem že teraz nie je tá najvhodnejšia chvíľa pútať na seba väčšiu pozornosť ako doposiaľ, nuž svoj krik nemám pod kontrolou.

Všetci stíchli. Čudujem sa sám nad sebou že mám takú silu hlasu. Ešte nikdy som takto hlas nezvýšil. Nie na ňu.

Mackenzie okamžite stuhla a tvári sa previnilo. Mrzí ju to. Popravde ani ja tým nie som moc nadšený ale toto už naozaj prepískla.

Nechápte ma zle, vážne proti nej nič nemám, predsa len je to jediný človek ktorý sa ma snaží pochopiť ale čoho je moc toho je moc! Vždy sa snaží pomôcť, dokonca aj teraz. Škoda len že to svojou dobromyseľnosťou vždycky ešte viacej zhorší a to jej teraz naozaj dovoliť nemôžem. Momentálne musím myslieť hlavne na seba i keď to znamená, že sa k nej budem správať takto.

„Prepáčte ale," na krátku dobu sa seknem a vstrebávam všetko čo som bol schopný vypustiť z úst. „musel som. Mrzí ma, že som neprišiel na hodinu. Už sa to nebude opakovať. Ak mám problém," hovorím o niečo hlasnejšie, „ja... nemohli by sme to prebrať viacej v súkromí?" môj tón hlasu sa opäť vrátil a ja zase takmer šepkám. Hľadím na ňu prosebnými očami a zaberá to. Ešte raz sa otočila na triedu a s povzdychom ma chytila okolo pliec.

„To snáď nemyslíte vážne! Zase mu to prejde?" Nečakane vykríkne Louis plný rozhorčenia a neúprimného smiechu.

„Nebol tu celú jednu hodinu! Hocikto iný by už mal problém!" Razom sa ozve aj Ashley ktorá má do toho najmenej čo rozprávať. Hlúpa blondínka čo je za školou takmer neustále. A tie výhovorky, tie naozaj stoja za to.

Ostatní sa k jej názoru stále viacej a prikláňajú a ja začínam mať obavy.

„TICHO! Bude tu úplne hrobové TICHO! VY, chcete poznať odpoveď, JA, chcem poznať odpoveď, myslím si že my VŠETCI, by sme radi poznali odpoveď Pán Devon a tak sa Vás raz a naposledy jasne pýtam, KDE, ste celú tú hodinu boli?"

Takmer mi Makkonyho sliny dopadajú na tvár, je mi jasné že z tohto sa už nevyvlečiem. „To je moja vec. Neurobil som nič zlé! Mal som dôvod nebyť tu. Znovu vám opakujem že mi je to ľúto a ak mám neospravedlnenú hodinu, prežijem to." celú dobu ako rozprávam sa pozerám do zeme, ruky mám vo vreckách a podupujem si nohou.