Výkrik o pomoc (bullying) [SK] /COMPLETE/

Part 67

Nervozita. Asi tak sa pätnásťročný cíti keď prestupuje o ročník vyššie. V ušiach mi pulzujú vibrácie ale nie so schopný sa sústrediť na text pesničky ktorú práve počúvam. Sedím opretý v aute a občas sa pozriem von oknom aby som zistil ako dlho bude cesta trvať.

„Neviem sa dočkať aj Ty?" Nakloní hlavu do spätného zrkadla moja drahá matka. Ona sa nevie dočkať? Ja som ten, ktorému sa okamihom zmenil celý stredoškolský život.

„Samozrejme. Staršie decká, nový spolužiaci, kto by sa na to netešil." Môj tón hlasu jej jasne prezrádza, aký mám na to názor.

„Jake," zosmutnie, skazil som jej náladu. „nemôžeš to.. Jake vyber si tie slúchadlá na chvíľu z uší pre boha! Chceš snáď ohluchnúť?!"

„Angee nechaj ho." Pokúša sa jej nával hnevu umierniť otec, ktorý je vždy o niečo viac v pohode.

„Veď celé dni nič iné nerobí. Nie vážne ktoré dieťa v jeho veku býva dobrovoľne zavreté doma?"

Zrejme si myslí že ich rozhovor nepočujem ale mýli sa. Mám sa ozvať? Hm..... nie, radšej nie.

„Aspoň svoj čas využíva kreatívnejšie ako jeho rovesníci. Má gitaru, tak hrá a čo je na tom zlého?" mierne rozhodí rukami do vzduchu ale nie moc, neustále sa sústredí na šoférovanie.

„Vidíš, a to je ďalšia vec! Som rada že má niečo čo ho tak baví ale..... ja mám o neho starosť Daniel."

Toľko žiaľu v jej hlase som doposiaľ hádam ani nepočul. No a čo že nechodím von, keď mi je dobre doma. Samému v izbe.

V bruchu mám motýliky a pár krát ma strasie. Kŕčovito zvieram pravý popruh na batohu až kým nedojem pred dvere mojej novej triedy. Jedno blonďavé dievča si ma zo zaujatím prezerá od hlavy až po päty a jej výraz prezrádza, že jej nie som sympatický.

Nadýchol som sa vošiel som dnu. Okamžite som spozoroval niekoľko párov očí ktoré sledovali každý môj pohyb a tak som svoju hlavu rýchlo sklonil. To ale netrvalo príliš dlho pretože musím zistiť, kde je voľné. Dúfam že sa tu nájde nejaká prázdna lavica. Je to ťažké spoznať pretože je prestávka a veľa z nich sedí na laviciach alebo sa v hlúčiku rozprávajú pri oknách. Mohol by som sa ich opýtať, ale to nechcem.

„Hľadáš niekoho?" s obrovským úsmevom sa pri mne zastaví hnedooké dievča s dlhými vlnovitými gaštanovými vlasmi.

Horko ťažko zo seba dostanem odpoveď.

„Aha. V tom prípade som rada že ťa tu môžem privítať. Volám sa Mackenzie." Načahuje ruku aby si so mnou mohla potriasť ale ja sa len trošku usmejem a odzdravím.

Je mierne zaskočená. Možno preto lebo som sa jej na oplátku nepredstavil alebo preto lebo som jej nepodal ruku. Alebo možno oboje. „Dóóóbre. Tak nič." nahodí zvláštny pohľad, úprimne mi je jedno čo si o mne myslí. Nikdy ma netrápilo urobiť čo najlepší prvý dojem. „Ak hľadáš miesto, v strede u Zacka je voľné." rovno mi aj ukazuje kde to je ale ja moc nadšený nie som.

„Dúfal som že bude voľné vzadu." Posmutniem.

„Čo už, nič sa nedá robiť." Pohotovo mykne plecom. „Tak... dúfam že sa u nás budeš mať dobre...." odrazu premýšľa, alebo tak aspoň vypadá. Robí zvláštne grimasy a preto som sa jej spýtal, či je v poriadku.

„Tvoje meno?" upresní mi.

„Oh aha, prepáč. Som Jake. Jake Devon."

„Nuž Devon, verím že sa u nás budeš mať dobre." Vydesí ma nieči hlas prichádzajúci od môjho chrbta.

„Tak zase inokedy." Rozlúčila sa so mnou a odišla pri ostatné baby ktorým začala čosi vášnivo rozprávať, na jej tvári sa zjavil rumenec.

„Povedz, čo tu robíš maličký? A prečo máš tašku pod Zackovou lavicou? Toto je 11. ročník ak si si nevšimol, nie 7." Zohol sa nado mňa jeden vysoký blondiak s natupírovanou ofinou a pobaveným úškrnom na tvári.

Ostatný chalani stojaci za ním sa zasmejú, zrejme sú to jeho kamoši. Očakával som takéto zdvorilé privítanie, úprimne by ma viacej zaskočilo keby sa nič podobné nestalo. Čo sa ma ale dotklo bola pripomienka na moju výšku. Dáko sa s týmito a podobnými rečami nedokážem zmieriť. A už by veru, bolo načase.

Každopádne ho ignorujem a bez zbytočných rečí či nenávistných pohľadov sadám si na voľnú stoličku. Vlastne sú momentálne prázdne obe ale na druhej strane má ktosi pohodenú tašku. Neregistroval som jeho meno hoci mi ho už nejeden krát povedali.

„Ty si nerozumel? Toto nie je od neho veľmi milé, však kamoš?" s pobavením si sadá na voľné miesto ale v zapätí ho smiech prejde. Začínam sa cítiť dosť nepríjemne.

Prehltnem naprázdno, „Ona vravela, že je tu voľné." obraňujem sa.

"To teda nie je. Asi by sme ho to mali naučiť." S kľudom poznamená čiernovlasý chalan z ktorého mi, rovnako ako z ostatných, naskakuje husia koža. S kľudom poznamená.

Ignorujem ho. Nechcem sa prvý deň s nikým pochytiť. Vlastne... sa s nikým z prítomných netúžim kedykoľvek dostať do konfliktu.

Jeden z nich ma udrel do hlavy a ja sa hodnú chvíľku tvárim že sa nič nestalo. Potom sa na dotyčného pozriem. Nie je vysmiaty ako ten blondiak, ba naopak, vyzerá podráždene.

„Ale Louis! Takto sa správaš k Nováčikom kamoš?" ironicky poznamenáva blondiak, popritom sa smeje. „Tak už padaj krpec!" jeho smiech ustal a ja hľadím do zeme, stále som sa nepostavil a neodišiel som.

„Tá baba povedala, že je tu voľné tak kde je problém?"

Jeho naštvaný, kľudný výraz a priblíženie sa vo mne niečo prebudí. Hneď v prví deň som okrem motýlikov v bruchu vo vnútri pocítil strach.

„Pozrimeže. Nezdá sa ti byť Nováčik až nejak moc drzý?" s nadvihnutým obočím si ma blondiak premeriava, obávam sa každého jedného slova čo z neho alebo z jeho očividne dobrých kamošov, vypadne.

„Možno by maličký potreboval dostať lekciu slušného správania." Zovrel okraj lavice čiernovlasý chalan s ktorým sa mi zdá, si blondiak úžasné rozumie.

„To je geniálny nápad." Doširoka sa usmeje blondiak pričom mi v žilách stuhne krv.Vyzerá to tak že hneď v prvý deň bude o zábavu postarané.

12:17 PM

„Čo bolo potom?" so záujmom a pokojným hlasom sa ma pýta Samantha.

Dobrých pár sekúnd jej neodpovedám pretože spomienky na minulosť, ma vydesili. Vybavili sa mi prvé týždne, moje najhoršie zážitky, všetko, na čo si pamätám. „Kiež by som sa to zabudol." zadívam sa hore do stropu a vydýchnem. Zasmejem sa. Je to zaručene lepšie než začať plakať.

„Odišiel si?"

„Áno. Sadol som si inam." V hlave sa mi vybaví obraz ako som popadol tašku a zmizol kamsi dozadu len aby som si tam hodil batoh a zobral slúchadka. Potom, som celú prestávku strávil na chodbe.

Teda hneď potom, čo sa ich „lekcia slušného správania" skončila. Bol to psychický teror, na ktorý by som rád zabudol. Možno by sa mi to aj podarilo, keby týchto „lekcií slušného správania" nebolo viac. A zakaždým, som sa cítil ešte viac mizerne ako predtým. Ale podľa nich to malo efekt. Naučil som sa to, i keď by som uvítal menej ponižujúce metódy. Ale čo, Nováčik sa naučil byť poslušným a to bolo hlavné. Ako moc sa to podpísalo na jeho psychickom stave, bolo už vedľajšie.

Chvíľu panuje ticho a mne to hádam po prvé v živote nevadí. „Ako často ťa udierali do hlavy?"

Musím sa znovu zasmiať aby som potlačoval čierne spomienky. „Skoro každý deň. Postupne sa z toho stala samozrejmosť. Keby som vedel že občasné tasnutie po hlave bude to najmilosrdnejšie čoho sa od nich dočkám, nikdy by ma nenapadlo im to vyčítať."

„Ako to myslíš? Diali sa aj iné veci?" nechápajúc moju odpoveď skriví tvár.

„Verte mi, áno. Horšie veci."