Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

402. Judáš pri rozlúčkovom prejave v Beteri pocíti, že ho odhalili

     16. marec 1946
     Neviem, ako dokážem písať, lebo som taká zničená ustavičnými dennými i nočnými srdcovými záchvatmi... No začínam vidieť a musím písať.
     Vidím Ježiša pred Janiným kaštieľom v Beteri. Záhrada pred domom sa rozširuje do dvoch zelených krídel v tvare klieští a vytvára otvorené priestranstvo polkruhovitého tvaru. Stred tohto priestranstva je prázdny, bez stromov. Obvod je ohraničený vysokými starými listnatými stromami, ktoré šumia v jemnom vánku vejúcom na vrchole kopca a vrhajú príjemný tieň chrániaci pred slnkom, keď svieti zo západu. Živý plot z ružových kríkov pod stromami vytvára farebný a príjemne voňajúci polkruh okolo záhradného priestranstva.
     Chýli sa k západu slnka. Keďže kaštieľ sa vypína na vyvýšenom mieste, vidno, ako sa jagajúce slnko skláňa k horizontu a začína sa schovávať za vrchy na západe. Ondrej ukáže tie vrchy Filipovi a pripomenie si ich strach, keď tam v Betgine mali ohlasovať Pána. Rozumie sa, že vlastne v tých vrchoch je Betgina, kde Pán pred rokom uzdravil dcéru hostinského* na začiatku svojho putovania k brehom Stredozemného mora, ak si dobre spomínam. Som sama a nemám koho požiadať, aby mi podal zošity, do ktorých som písala pred mesiacmi, aby som si to porovnala, a moja hlava sa nevie rozpomenúť.

*(Pozri v 215. kapitole.)

     Sú tam všetci apoštoli. Neviem, ako prebehlo stretnutie Ježiša s Judášom. Navonok sa zdá, že všetko je v najlepšom poriadku, lebo nebadám nijakú odmeranosť ani zmenené výrazy tvárí. Judáš je nenútený, veselý, akoby sa nič nestalo. Dokonca je samá zdvorilosť aj voči nižším sluhom, čo nie je u neho také ľahké a úplne sa stráca, keď je nespokojný.
     Je tu tiež Eliza, Janina slúžka, ktorá určite prišla s apoštolmi, a Anastazika. Je tam veľmi úctivý Chúza, ktorý drží za ruku Mateja. Pri Elize stojí Jana s malou Máriou po boku. Jonatán je za svojou paňou.
     Slnko ešte stále prudko svieti na západnú časť domu, ale Ježiš je pred ním chránený plátnom natiahnutým na povrazoch a tyčkách ako baldachýn. Všetci sluhovia a záhradníci z Beteru sa zhromaždili pred ním, a určite nielen tí zvyčajní, ale aj príležitostní z dedinky pod kaštieľom. Stoja v tienistom polkruhu listnatých stromov, chránení pred slnkom. Mlčanliví, zoradení čakajú na Ježišovo požehnanie, ktorý čaká iba na západ slnka, čo označí koniec soboty, aby mohol odísť.
     Ježiš sa rozpráva s Chúzom trochu bokom. Neviem, čo mu hovorí, lebo sa rozprávajú potichu. Ale vidím, že Chúza sa vo veľkom ukláňa a ubezpečuje Ježiša, kladúc si pravú ruku na prsia, akoby chcel povedať: „Dávam ti svoje slovo, môžem ťa ubezpečiť, že pokiaľ ide o mňa..."
     Apoštoli sa diskrétne stiahli do rohu, ale nikto im nemôže zabrániť pozorovať. Na Petrovej a Bartolomejovej tvári sa zračí jednoduchý výraz ľudí, ktorí už čiastočne vedia, o čo ide, tváre ostatných, okrem Judáša, majú výraz úzkosti a smútku. Osobitne na tvári Jakuba Alfejovho, Jána, Šimona a Ondreja, kým Júda Alfejov vyzerá takmer nepokojný a prísny. Judáš, ktorý chce byť nenútený, však pozerá viac než všetci a zdá sa, že chce z gest rúk a z perí zistiť, čo si Ježiš a Chúza rozprávajú.
     Aj učeníčky sa pozerajú potichu a úctivo. Jana sa mimovoľne usmeje, smutne a trochu ironicky a zdá sa, že ľutuje svojho manžela, keď Chúza zvýšeným hlasom na konci rozhovoru vyhlási: „Môj dlh vďačnosti je taký, že ho nijako nebudem môcť splatiť. A preto ti dávam, čo je pre mňa najdrahšie: svoju Janu... Musíš však chápať moju prezieravú lásku k nej... Herodesov hnev... jeho oprávnená obrana... by dali voľný priebeh represáliám na našom majetku... na našom postavení... a Jana je zvyknutá na tieto veci, je jemná... potrebuje ich... Ja chránim jej záujmy. Ale prisahám ti, že teraz, keď mám istotu, že Herodes sa nebude musieť na mňa nahnevať ako na svojho sluhu, ktorý je spolupáchateľom jeho nepriateľa, budem ti slúžiť s najväčšou radosťou a Jane ponechám úplnú slobodu..."
     „V poriadku. Ale pamätaj si, že vymeniť večný majetok za krátku ľudskú úctu je ako vymeniť právo prvorodeného za misu šošovice.* Ba je to ešte omnoho horšie..."