Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

425. V Cézarei Prímorskej. Veseliaci sa Rimania a podobenstvo

     30. apríl 1946
     Cézarea má veľké obchody, kam prúdia lahodné potraviny pre fajnové rímske stoly. Na trhoviskách v kaleidoskope tvárí, farieb a tovaru možno nájsť bežné potraviny, no sú tu i prepychové obchody s potravinami dovezenými zovšadiaľ, či už z rímskych kolónií, alebo z ďalekej Itálie, aby Rimania aj ich pričinením nepociťovali tak bolestne odlúčenosť od vlasti. Obchody s vínom a so vzácnymi kulinárskymi lahôdkami dovážanými zovšadiaľ sú pod hlbokými arkádami, pretože Rimania sa nechcú spáliť na slnku ani zmoknúť v daždi, kým si nakupujú pre svoje maškrtné hrdlá potraviny, ktoré zjedia na hostinách. A tak ako sú pôžitkári, pokiaľ ide o jedlo, s rovnakou pozornosťou sa starajú aj o ostatné časti svojho tela. Preto chladné tienisté arkády chrániace aj pred dažďom vedú od rímskej štvrte, ktorá sa takmer celá sústreďuje okolo paláca prokonzula. A rozkladá sa medzi cestou na pobreží a námestím s kasárňami a mýtnicami až k rímskym obchodom pri židovských trhoch.
     Na konci arkád – síce neveľmi pekných, ale pohodlných –, ktoré vyúsťujú do trhovísk, je veľa ľudí. Ľudí rôzneho zloženia. Otroci i slobodní a zriedkavo aj akýsi pôžitkár obklopený otrokmi, ktorý zostúpil z nosidiel a chodí bezstarostne od jedného obchodu k druhému a nakupuje veci, ktoré otroci odnášajú domov. Keď sa stretnú dvaja Rimania, počuť zvyčajné banálne rozhovory o počasí, o nude v meste, ktoré neponúka radovánky ďalekej Itálie, o clivote za chýbajúcimi veľkolepými divadelnými predstaveniami, o plánovaných hostinách a roztopašné reči.
     Istý Riman, pred ktorým kráča zo desať otrokov ovešaných taškami a batohmi, sa stretne s dvoma seberovnými. Pozdravia sa navzájom.
     „Salve, Enius!"
     „Zdravím ťa, Flórus Tulius Kornélius! Aj teba, Markus Herakles Flávius!"
     „Kedy si sa vrátil?"
     „Predvčerom na svitaní, poriadne unavený."
     „Ty a unavený? Ty sa aj niekedy zapotíš?" zavtipkuje mladý muž nazvaný Flórus.
     „Nevysmievaj sa, Flórus Tulius Kornélius. Aj teraz sa potím kvôli priateľom!"
     „Kvôli priateľom? Neprosili sme ťa, aby si sa namáhal," namietne druhý, starší muž, menom Markus Herakles Flávius.
     „Ale z lásky na vás myslím. Ó, vy ukrutníci, čo sa mi vysmievate, vidíte tú procesiu otrokov ovešaných tovarom? Ďalší už išli pred nimi, rovnako ovešaní. A to všetko pre vás. Aby som si vás uctil."
     „Tak to je teda tvoja práca? Hostina? A prečo?" zakričia hlučne obaja priatelia.
     „Psst! Vznešení patricijovia, a robia taký hluk! Vyzeráte ako zberba tejto krajiny, v ktorej sa zodierame v..."
     „V orgiách a záhaľke. Čo iné robíme? Tiež sa pýtam, načo sme tu? Aké máme úlohy?"
     „Jednou z nich je umierať od nudy."
     „Učiť žiť tieto nariekajúce plačky je ďalšia."
     „A... zasievať Rím do posvätných bedier hebrejských žien je ďalšia."
     „A ďalšia je užívať si tu, ako všade inde, náš majetok a našu moc, ktorej je všetko povolené."
     Traja muži sa striedajú, akoby recitovali litánie, a smejú sa.
     No mladý Flórus sa náhle zastaví, zamračí sa a povie: „Ale od istého času sa nad veselý dvor Piláta spustila hmla. Najkrajšie dámy vyzerajú ako cudné vestálky a ich manželia nasledujú ich rozmary. A to veľmi škodí zvyčajným oslavám..."
     „Veru! Rozmary kvôli tomu neokrôchanému Galilejčanovi... Ale to ich skoro prejde..."
     „Mýliš sa, Enius. Viem, že si získal aj Klaudiu, a preto sa v jej paláci nastolili zvláštne dobré mravy. Zdá sa, akoby tam ožívala prísnosť republikánskeho Ríma..."
     „Ó, beda! Aká stuchlina! No odkedy?"
     „Od sladkého apríla vhodného na milostné záležitosti. Ty to nevieš... bol si preč. Ale naše dámy sa vrátili smutné ako trúchliaci pri urnách s popolom a my, úbohí muži, sa musíme obzerať po zábavách inde. A v prítomnosti tých cudných dám sa ani nemôžeme zabávať!"
     „O jeden dôvod navyše, aby som vám pomohol. Dnes večer bude v mojom dome veľkolepá večera... a ešte väčšie orgie. V Cintiu, kde som bol, som našiel lahôdky, ktoré títo smradľavci považujú za nečisté: pávy, perličky a vodné vtáctvo všetkých druhov, a mladé diviaky odobraté živé zabitej divej prasnici a chované pre naše večere. A vína... Ach, sladké, vzácne vína z rímskych pahorkov, z mojich teplých pobrežných svahov pri Literne a z tvojich slnečných pláží pri Acri...! A voňavé vína z Chiosu a z ostrova, ktorého perlou je Cintium. A opojné vína z Ibérie, vhodné na rozpálenie zmyslov na záverečný pôžitok. Ó, to musí byť veľká slávnosť! Aby zahnala nudu tohto vyhnanstva. Aby sme sa presvedčili, že sme ešte mužní..."
     „Budú tam aj ženy?"
     „Aj... A krajšie než ruže. Každej farby a... chuti. Nákup všetkého toho tovaru, vrátane žien, ma stál celý poklad... No ja som štedrý voči priateľom...! Tu som teraz dokončil nákupy. To, čo by sa mohlo počas cesty pokaziť. Po hostine bude láska patriť nám...!"
     „Mal si dobrú plavbu?"
     „Výbornú. Morská Venuša mi bola naklonená. Ostatne, jej venujem obrad dnešného večera..."
     Traja muži sa už vopred rozpustilo smejú z blížiacich sa nehanebných radovánok...
     Flórus sa však spýta: „Prečo usporadúvaš takú nezvyklú oslavu? Máš na ňu nejaký dôvod...?"
     „Tri dôvody: môj milovaný synovec sa po tieto dni oblečie do mužskej tógy. Táto udalosť sa musí osláviť. Ďalej poslušnosť predtuche, že Cézarea sa mení na skľučujúci príbytok a tento osud treba zvrátiť obradom pre Venušu.* Tretí... Potichučky, potichu vám ho poviem: je to svadba..."