Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

431. Tomáš odchádza pripraviť stretnutie Ježiša s Johananovými roľníkmi

     6. máj 1946
     Po incidente pokračovali v ceste istý čas potichu. Keď však prišli na križovatku medzi dvoma poľami, Jakub Zebedejov povie: „Tu sme! Odtiaľto sa ide k Micheášovi... Ale... pôjdeme tam ešte? Ten muž nás určite čaká na svojom majetku, aby s nami zle naložil..."
     „A zabránil ti hovoriť s roľníkmi. Jakub má pravdu. Nechoď tam," navrhne Iškariotský.
     „Čakajú ma. Dal som im vedieť, že prídem. Ich srdcia sa tešia. Som Priateľ, ktorý ich prichádza potešiť..."
     „Pôjdeš tam inokedy. Zmieria sa s tým," povie s pokrčením pliec Judáš.
     „Ty sa nezmieriš tak ľahko, keď ťa zbavia niečoho, v čo si dúfal."
     „Moje veci sú vážne. Ich..."
     „A čo je vážnejšie, väčšie než zdokonaľovanie a úľava srdca? Všetko sa usiluje vzdialiť ich srdcia od pokoja a nádeje... A majú len jednu nádej – nádej budúceho života. A majú len jeden prostriedok, aby tam prišli – moju pomoc. Nie. Pôjdem k nim i za cenu, že by ma kameňovali."
     „Nie, Brat! Nie, Pane!" povedia spolu Horlivec a Jakub Alfejov. „Poslúžilo by to len nato, že tých úbohých sluhov by potrestali. Ty si to nepočul. Ale Johanan povedal: 'Až doteraz som to strpel. Ale už to nestrpím. A beda tomu sluhovi, ktorý k nemu pôjde alebo ho prijme. Je to zatratenec, diabol. Nechcem skazu v svojom dome.' A jednému spoločníkovi povedal: 'I keby som ich mal pozabíjať, vyliečim ich posadnutosť k tomu zlorečencovi!'"
     Ježiš skloní hlavu a premýšľa... a trpí. Jeho bolesť je zjavná... Ostatným je to tiež ľúto, no čo robiť?
     Situáciu vyrieši Tomášov praktický pokoj: „Urobme to takto. Zostaňme tu až do západu slnka, aby sme neporušili sobotu. Medzitým jeden z nás sa prikradne až k domom a povie: 'V hlbokej noci pri prameni za Seforisom.' My tam pôjdeme po západe slnka a počkáme na nich v lesíku pri úpätí vrchu, na ktorom je Seforis. Učiteľ prehovorí k tým bedárom, poteší ich a oni sa na úsvite vrátia domov. My prejdeme cez kopec a pôjdeme do Nazareta."
     „Tomáš má pravdu. Výborne, Tomáš!" vravia viacerí.
     No Filip poznamená: „Kto to pôjde oznámiť? Pozná nás všetkých a môže nás vidieť..."
     „Mohol by ísť Judáš Šimonov. On dobre pozná farizejov...," povie nevinne Ondrej.
     „Čo tým chceš naznačiť?" napadne ho Judáš.
     „Ja? Nič. Vravím, že ty ich poznáš, lebo si bol dlho v chráme a máš dobré priateľstvá. Vždy sa nimi chvastáš. Priateľovi neublížia...," povie mierny Ondrej.
     „To si nemysli, vieš? Nech si to nikto nemyslí. Keby nás ešte ochraňovala Klaudia, azda... mohol by som, ale teraz už nie. Pretože teraz, skrátka, sa toho zbavila, však, Učiteľ?"
     „Klaudia aj naďalej obdivuje Múdreho. Nikdy nerobila iné alebo viac než to. Od tohto obdivu prejde azda k viere v pravého Boha. Ale len klamná vidina rozrušenej mysle mohla uveriť, že má ku mne iný vzťah. A keby ho aj mala, ja by som ho nechcel. Môžem ešte akceptovať ich pohanstvo, pretože dúfam, že ho zmením na kresťanstvo. Nemôžem však prijať to, čo by bolo ich modlárstvo, čiže klaňanie sa úbohej modle Človeka na úbohom ľudskom tróne."
     Ježiš to hovorí pokojne, akoby hovoril všetkým a poučoval ich. Hovorí to však tak rozhodne, že niet pochybnosti o jeho úmysle a rozhodnutí potlačiť medzi svojimi apoštolmi akúkoľvek odchýlku v tom zmysle.
     Nikto teda neodpovie, pokiaľ ide o ľudskú kráľovskú hodnosť, no spýtajú sa: „Čo teda urobíme pre roľníkov?"
     „Pôjdem ja. Ja som to navrhol, idem ja, ak s tým Učiteľ súhlasí. Farizeji ma určite nezjedia...," povie Tomáš.
     „Len choď. A nech je požehnaná tvoja láska."
     „Ó! To je taká maličkosť, Učiteľ!"
     „To je veľká vec, Tomáš. Cítiš túžby svojich bratov – Ježiša a roľníkov – a máš s nimi súcit. A tvoj pokrvný Brat ti žehná aj v ich mene," povie Ježiš a položí Tomášovi ruku na hlavu sklonenú pred ním. Tomáš, veľmi dojatý, zašepká: „Ja... tvoj... brat?! To je priveľká česť, Pane môj. Ja som tvoj služobník. Ty si môj Boh... To áno... Idem."
     „Ideš sám? Idem aj ja!" povedia Tadeáš a Peter.
     „Nie. Vy ste veľmi prudkí. Ja viem všetko obrátiť na smiech... to je najlepší prostriedok, ako odzbrojiť určité... povahy. Vy sa rýchlo rozohníte... Idem sám."
     „Idem ja," povedia Ján a Ondrej.
     „Ó, áno! Jeden z vás áno a tiež jeden ako Šimon Horlivec alebo Jakub Alfejov."
     „Nie, nie. Ja. Ja nikdy nereagujem. Mlčím a konám," nalieha Ondrej.
     „Poď." A odchádzajú jedným smerom, kým Ježiš s ostatnými idú druhým...