Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

368. Štvrtok pred Veľkou nocou. Matka Annalie a stretnutia

     24. január 1946
     Nevidím rozdeľovanie jedla malomocným v Ben-Hinome, iba o nich počujem hovoriť. Nemyslím si však, že by sa udiali medzi nimi zázraky, lebo Šimon Peter vraví: „Krutá samota zabránila milosti, aby uverili a spoznali, kde je Zdravie."
     Do mesta vchádzajú bránou, ktorá vedie do hlučnej zaľudnenej štvrte Ofel.
     Po niekoľkých krokoch radostne vybehne Annalia z polootvorených dverí domu, pokloní sa Učiteľovi a povie mu: „Matka mi dovolila ostať s tebou až do večera, Pane."
     „Nebude Samuel preto sklamaný?"
     „Samuel už neexistuje v mojom živote, Pane. Nech je za to vďaka Najvyššiemu. Len nech mi dopraje, aby Samuel neopustil teba, môj Bože, ako opustil mňa." Na jej mladých perách sa objaví hrdinský úsmev, zatiaľ čo v jej čistých očiach sa zatrblietajú slzy.
     Ježiš sa na ňu uprene zahľadí a odpovie jej len: „Pripoj sa k učeníčkam." A znova ide ďalej.
     Ale Annaliina matka, zostarnutá väčšmi od bolesti než vekom, celá zhrbená tiež pristúpi k Ježišovi a úctivým a skormúteným hlasom ho pozdraví: „Pokoj tebe, Učiteľ. Kedy by som sa mohla s tebou pozhovárať? Veľmi sa trápim...!"
     „Hneď, žena." A obráti sa k tým, čo sú s ním, a prikáže: „Zostaňte tu vonku. Vojdem na chvíľu tu do domu." A ide za ženou.
     Vtom Annalia na neho zavolá zo skupiny učeníčiek jedným slovom: „Učiteľ!", no čo všetko sa v tom slove ukrýva! A zloží si pritom ruky v úpenlivej prosbe...
     „Neboj sa. Buď spokojná. Tvoja vec je v mojich rukách a takisto i tvoje tajomstvo," ubezpečí ju Ježiš. A potom vojde rýchlo do privretých dverí.
     Vonku sa medzi mužmi i ženami zvedavo rozoberá udalosť a všetci sa usilujú niečo dozvedieť...
     Vnútri sa počúva a plače. Ježiš počúva. Oprel sa chrbtom o dvere, ktoré za sebou zavrel, len čo vošiel, s rukami skríženými na hrudi. Počúva matku dievčaťa, ktorá s plačom hovorí o nestálosti snúbenca, ktorý sa chopil príležitosti, aby sa úplne zbavil puta... „A tak je Annalia ako prepustená a už sa nikdy nevydá, lebo vyhlásila, že ty nesúhlasíš, aby sa prepustená žena znova vydala. Ale nie je to tak. Ona je len dievča! Ona sa neoddá druhému mužovi, lebo ešte nepatrila nijakému mužovi. A on je vinný z krutosti. Ba viac. Pretože on sa chce oženiť s inou ženou a moja dcéra bude považovaná za vinnú a svet sa jej vysmeje. Postaraj sa o to, Pane, pretože to sa stalo kvôli tebe."
     „Kvôli mne, žena? V čom som zhrešil?"
     „Ach! Ty si nezhrešil. Ale on vraví, že Annalia ťa miluje. A predstiera žiarlivosť. Včera večer prišiel a ona bola u teba. Rozzúril sa a zaprisahal sa, že už ju nechce za ženu. Annalia, ktorá práve prišla, mu odpovedala: 'Dobre urobíš. Len mi je ľúto, že zakrývaš pravdu klamstvom a ohováraním. Ty vieš, že Ježiša milujem iba svojou dušou. Ale to tvoja duša sa teraz skazila a zanecháva Svetlo kvôli telu, kým ja zanechávam telo kvôli Svetlu. Už nebudeme môcť byť jednou mysľou, ako majú byť dvaja manželia. Choď teda a Boh nech bdie nad tebou.' Nevyronila ani slzu, vieš? Nič, čo by sa dotklo mužského srdca! Moje sklamané nádeje! Ona... ó, svojou ľahkovážnosťou si spôsobuje vlastnú skazu. Zavolaj ju, Pane, porozprávaj sa s ňou. Priveď ju k rozumu. Vyhľadaj Samuela. Je u svojho príbuzného Abraháma, v treťom dome za Fontánou figovníka. Pomôž mi! Ale najprv hovor s ňou, hneď..."
     „Pokiaľ ide o rozhovor, porozprávam sa s ňou. Ale ty by si mala ďakovať Bohu, ktorý rozväzuje ľudské puto, lebo je jasné, že nesľubovalo nijaké dobro. Ten muž je nestály a nespravodlivý voči Bohu i voči svojej žene..."
     „Áno, ale je kruté, že svet si myslí, že vinná je ona a ty, lebo je tvojou učeníčkou."
     „Svet obviňuje a potom zabúda. Nebo je však večné. Tvoja dcéra bude kvetom v nebi."
     „Prečo si ju potom oživil? Bola by kvetom bez toho, žeby ju kameňovali ohováraním. Ó, ty si Boh, zavolaj ju, priveď ju k rozumu a potom donúť Samuela, aby zvážil..."
     „Pamätaj si, žena, že ani Boh nemôže potlačiť vôľu a slobodu človeka. Oni, Samuel a tvoja dcéra, majú právo ísť si za tým, čo cítia, že bude pre nich dobré. Osobitne Annalia má na to právo..."
     „Ale prečo?"
     „Pretože Boh ju miluje viac ako Samuela. Pretože ona miluje viac Boha než Samuela. Tvoja dcéra patrí Bohu!"
     „Nie. V Izraeli to tak nie je. Žena musí byť manželkou... To je moja dcéra... Jej svadba mi sľubovala pokojnú budúcnosť..."
     „Tvoja dcéra by bola už rok v hrobe, keby som nezasiahol. Kto som pre teba ja?"
     „Si Učiteľ a Boh."
     „A ako Boh a Učiteľ hovorím, že Najvyšší má väčšie právo na svoje deti než ktokoľvek iný a že sa zmení veľa vecí v náboženstve. Odteraz bude možné, aby panny z lásky k Bohu zostali pannami naveky. Neplač, matka. Nechaj svoj dom a poď dnes s nami. Poď! Vonku je moja matka a ďalšie hrdinské matky, ktoré darovali svoje deti Pánovi. Pridaj sa k nim..."
     „Hovor s Annaliou... Skús, Pane!" povie žena vzlykajúc.
     „Dobre. Urobím, ako chceš," povie Ježiš. Otvorí dvere a zavolá: „Matka, poď sem s Annaliou."
     Obidve ihneď vojdú dnu.
     „Dievčina, tvoja matka chce, aby som ti povedal, že si máš ešte všetko uvážiť. Chce, aby som prehovoril aj so Samuelom. Čo mám robiť? Akú odpoveď mi dáš?"
     „Len hovor so Samuelom. Dokonca aj ja ťa o to prosím. Ale iba preto, že by som chcela, aby sa stal spravodlivým, keď ťa vypočuje. Pokiaľ ide o mňa, vieš. Prosím ťa, daj mojej matke najpravdivejšiu odpoveď."
     „Počuješ, žena?"
     „Aká je teda odpoveď?" opýta sa zlomeným hlasom stará žena, ktorá pri prvých slovách dcéry mala ešte nádej, že dcéra vec oľutuje, no potom pochopila, že to tak nie je.
     „Odpoveď je, že tvoja dcéra už rok patrí Bohu a jej sľub potrvá, kým bude žiť."
     „Ach, ja úbohá! Ktorá matka je nešťastnejšia než ja?!"
     Mária pustí ruku dievčaťa, vezme do náručia ženu a nežne sa jej prihovorí: „Nehreš svojimi myšlienkami a jazykom. To nie je nešťastie dať Bohu dieťa, ale veľká sláva. Jedného dňa si mi povedala, že ťa bolelo, že si mala len dcéru, pretože si veľmi chcela mať syna a zasvätiť ho Pánovi. Nemáš syna, máš však anjela, anjela, ktorý bude predchádzať Spasiteľa v jeho víťazstve. A hovoríš, že si nešťastná? Moja matka ma dobrovoľne zasvätila Pánovi už pri prvom údere môjho srdca, ktoré počula vo svojom lone, keď ma počala v pokročilom veku. A mala ma len tri roky. I ja som ju nosila len v srdci. A predsa vo chvíli jej smrti jej práve to prinieslo pokoj, že ma darovala Bohu... Vzchop sa, poď do chrámu a vzdávaj chvály tomu, ktorý ťa tak miluje, že si vyvolil tvoju dcéru za nevestu. Maj pravú múdrosť v srdci. Pravá múdrosť znamená neklásť obmedzenia vlastnej veľkodušnosti vo vzťahu k Pánovi."
     Žena už neplače. Počúva... Potom sa rozhodne. Vezme si plášť a zahalí sa doň. Ale keď prechádza okolo svojej dcéry, vzdychne: „Najprv choroba, potom Pán... Ach! Nemala som ťa mať...!"
     „Nie, mamka. Nehovor tak! Máš ma teraz tak, ako si ma nemala nikdy. Mám teba a Boha. Boha a teba. Iba vás, až do smrti..." Nežne ju objíme a poprosí: „Požehnanie, matka! Požehnanie... lebo som veľa trpela preto, že som ti spôsobila utrpenie. Ale Boh ma chcel takto..."
     Pobozkajú sa s plačom. Potom vyjdú za Ježišom a Máriou, zatvoria dvere a pridajú sa k učeníčkam...
     ... „Prečo vchádzame tadiaľto, Pane? Nebolo lepšie vojsť z druhej strany?" pýta sa Jakub Zebedejov.
     „Pretože keď pôjdeme tadiaľto, pôjdeme popred pevnosť Antónia."
     „A ty dúfaš... Dávaj pozor, Učiteľ...! Veľrada ťa sleduje," povie Tomáš.
     „Ako to vieš?" opýta sa ho Bartolomej.
     „Na pochopenie stačí všimnúť si všetok záujem farizejov. Hovoríte, že ustavične prichádzajú s tisíckami zámienok, aby pozorovali, čo robíme...! Pre čo iné, ak nie preto, aby prichytili Učiteľa pri chybe?"
     „Máš pravdu. Neprechádzajme teda okolo Antónie, Učiteľ. O to lepšie, ak ťa neuvidia Rimania."
     „V tomto dôvode nie je ani tak starostlivosť o mňa, ako tvoj odpor voči nim, však, Bartolomej? Aký by si bol múdry, keby si zo svojho srdca odstránil tento nedostatok!" odpovie Ježiš, ktorý však kráča ďalej po ceste a nepočúva nikoho.
     Aby sa dostali k Antónii, musia prejsť cez Sixtovu tržnicu, kde stoja blízko seba paláce Jany a Herodesa. Jonatán je vo dverách Chúzovho domu a len čo zbadá Ježiša, ohlási to v dome. Vzápätí vychádza Chúza a ukloní sa. Nasleduje ho Jana, už pripravená pripojiť sa k skupine učeníčiek.
     Chúza povie: „Počul som, že dnes budeš u Jany. Dovoľ svojmu služobníkovi, aby sme ťa privítali na hostine."
     „Áno. Avšak za predpokladu, že mi dovolíš urobiť z nej hostinu lásky pre chudobných a nešťastných."
     „Ako myslíš, Pane. Prikáž a urobím to, čo si želáš."
     „Vďaka. Pokoj nech je s tebou, Chúza."
     Jana sa spýta: „Máš pokyny pre Jonatána? Je ti k dispozícii."
     „Dám mu ich, keď sa vrátime z chrámu. Poďme, lebo nás čakajú."
     Zakrátko prechádzajú okolo krásneho paláca hrôzovládneho Herodesa. Ale je zavretý, akoby bol prázdny. Prechádzajú okolo Antónie. Vojaci pozorujú malý sprievod Nazaretčana.
     Vchádzajú do chrámu. Ženy sa zastavia v nižšej časti, muži pokračujú na miesto určené pre nich. Prídu na miesto, kde sa obetujú deti po narodení a očisťujú ženy. Malá skupinka ľudí sprevádza mladú matku a sleduje obrad.
     „Chlapec zasvätený Pánovi, Učiteľ!" zvolá Ondrej, ktorý pozoruje výjav.
     „Ak sa nemýlim, je to tá žena z hradu z Cézarey Filipovej.* Prešla popred mňa, kým som čakal na teba pri Zlatej bráne," povie Jakub Alfejov.