Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

424. Myšlienky o sláve a mučeníctve pri pohľade na pobrežie

     27. apríl 1946
     Z hrebeňov posledných vyvýšenín, ktoré už nemožno ani označiť za kopce, pretože sú pomerne nízke, sa objaví široký pás pobrežia Stredozemného mora. Na severe ho vymedzuje výbežok Karmelu a na juhu sa voľne tiahne až do diaľky, pokiaľ ľudské oko dovidí. Tiché pobrežie, takmer rovné, za ktorým sa rozkladá jemne zvlnená úrodná nížina. Prímorské mestá so svojimi bielymi domami sú dobre viditeľné medzi zeleňou vnútrozemia a modrou farbou pokojného a tichého mora, ktoré na svojej pokojnej hladine odzrkadľuje čistú belasú oblohu.
     Cézarea je trocha severne od miesta, kde sú apoštoli s Ježišom a s niekoľkými učeníkmi, ktorých stretli azda v dedinách, cez ktoré prechádzali večer alebo za svitania. Už je po svitaní a rozvidnelo sa, hoci je ešte skoré ráno. Taký krásny letný ranný čas, keď sa obloha po ružových zorách svitania mení na modrú, vzduch je čerstvý a čistý a svieže sú i polia. More je ešte neporušené, bez lodí. Panenský čas dňa, keď sa roztvárajú nové kvety, pri prvom slnku sa osúša rosa a šíria sa vône bylín, zverujúc svoju sviežosť a vôňu jemnému dychu ranného vánku, ktorý sotva hýbe listami na stonkách a mierne vlní tichú hladinu mora.
     Objaví sa mesto rozložené na pobreží, pekné ako každé miesto, kde sa usídlila rímska ladnosť. Kúpele a mramorové paláce sa belejú ako bloky snehu v štvrtiach najbližšie pri mori, strážené vysokou štvorcovou bielou vežou pri prístave. Azda je to rímsky hrad alebo pozorovateľňa. Potom skromnejšie domy na periférii v židovskom štýle. Všetko sa zelená pergolami, visutými záhradami, postavenými s väčším či menším prepychom na terasách a strechách domov, a stromami čnejúcimi do výšky.
     Apoštoli zostali stáť s obdivom v tieni skupiny platanov takmer na vrchu kopca.
     „Človeku sa zatají dych pri pohľade na tú obrovskú šíravu!" zvolá Filip.
     „A zdá sa, že cítiš sviežosť tých krásnych azúrových vôd," povie Peter.
     „Naozaj! Po toľkom prachu, kameňoch a kríkoch... pozri, aká priezračnosť! Aká sviežosť! Aký pokoj! More vždy prináša pokoj...," poznamená Jakub Alfejov.
     „Hm! S výnimkou toho, keď ťa facká do tváre, krúti s tebou a s loďou ako chlapci s kolkami...," odpovie mu Matúš, ktorý si pravdepodobne spomenul na svoju morskú chorobu.
     „Učiteľ... ja myslím... Myslím na slová našich žalmistov, na Knihu Jób, na slová múdroslovných kníh, ktoré oslavujú Božiu moc. A neviem prečo, no z toho, čo vidím, mi prichádzajú na um myšlienky, že ak budeme spravodliví až do konca, budeme takto povznesení v dokonalej kráse na modrej a žiarivej čistote na veľkom zhromaždení v tvojom večnom triumfe, ktorý nám ty opisuješ a ktorý bude koncom zla... Zdá sa mi, že vidím túto obrovskú nebeskú rozľahlosť, obývanú žiarivými vzkriesenými telami, a teba, žiariaceho väčšmi než tisíc sĺnk, uprostred blahoslavených. A už nebude bolesť, slzy, urážky a osočovania ako tie včera večer... a bude pokoj, pokoj, pokoj... No kedy zlo prestane škodiť? Azda keď vystrelí svoje šípy proti tvojej Obete? Presvedčí sa, že je porazené?" povie Ján, ktorý sa na začiatku usmieval, ale teraz je skľúčený.
     „Nikdy. Vždy si bude myslieť, že je víťazom, napriek všetkým vyvráteniam spravodlivých. A moja Obeta neodrazí jeho šípy. Ale príde čas, záverečný čas, keď zlo bude porazené a v nekonečnej kráse, ešte krajšej než predvída tvoj duch, budú vyvolení jediným, večným, svätým, pravým ľudom pravého Boha."
     „A my tam budeme všetci?" spýtajú sa apoštoli.
     „Všetci."*

*(MV k tomu poznamenala na strojopisnej kópii: Môže povedať „všetci", lebo Iškariotský nie je prítomný, a z apoštolov sa zatratil len muž z Kariotu.)

     „A my?" opýta sa početnejšia skupina učeníkov.
     „Vy tam tiež budete všetci."
     „Všetci prítomní alebo všetci, čo sme učeníci? Už je nás teraz veľa, napriek tým, ktorí sa od nás odlúčili."
     „A bude vás stále viac. Ale nie všetci budete verní až do konca. Avšak mnohí budú so mnou v raji. Niektorí dostanú odmenu po odčinení, iní hneď po smrti, ale odmena bude taká, že ako zabudnete na zem a jej bolesti, tak zabudnete aj na očistec s jeho kajúcou túžbou po láske."
     „Učiteľ, povedal si nám, že podstúpime prenasledovanie a mučeníctvo. Môžu nás teda zajať a zabiť prv, než budeme mať čas kajať sa. Alebo naša slabosť nám zabráni, aby sme odovzdane prijali krutú smrť... A potom?" opýta sa Mikuláš z Antiochie, ktorý je medzi učeníkmi.
     „Never tomu. Vašou ľudskou slabosťou by ste nemohli odovzdane znášať mučeníctvo. Ale veľkým duchom, ktorí musia vydať svedectvo o Pánovi, Pán vleje nadprirodzenú pomoc..."
     „Akú? Azda necitlivosť?"
     „Nie, Mikuláš. Dokonalú lásku. Dospejú k takej plnosti lásky, že útrapy z múk, z obvinení, z odlúčenia od príbuzných, od života, od všetkého prestanú byť niečím, čo ich bude sužovať, ale naopak, všetko sa im zmení na základňu, aby sa pozdvihli k nebu, aby ho prijali, videli. Preto vystrú svoju náruč i srdce k mukám, aby odišli tam, kde už bude ich srdce – do neba."
     „Kto takto zomrie, tomu bude veľa odpustené," povie istý starý učeník, ktorého meno nepoznám.
     „Nie veľa, ale všetko mu bude odpustené, Papiáš. Pretože láska je odpustením, i obeta je odpustením, ako i hrdinské vyznanie viery je odpustením. Takže mučeníci prejdú trojnásobným očistným kúpeľom."
     „Ó! Potom... Veľa som hrešil, Učiteľ, a nasledujem týchto učeníkov, aby mi bolo odpustené. A ty si mi včera odpustil, a preto ťa urážali tí, ktorí neodpúšťajú a previňujú sa. Ja verím, že tvoje odpustenie je platné. No pre moje dlhé hriešne roky daj mi odpúšťajúce mučeníctvo."
     „Veľa žiadaš, muž!"
     „Nikdy nie toľko, koľko musím dať, aby som dostal blaženosť, ktorú Ján Zebedejov opísal a ty si ju potvrdil. Veľmi ťa o to prosím, Pane. Daj, aby som umrel za teba, za tvoje učenie..."
     „Veľa žiadaš, muž! Život človeka je v rukách môjho Otca..."
     „Ale každá tvoja modlitba je vypočutá, ako je tiež vypočutý každý tvoj súd. Požiadaj večného Otca toto odpustenie pre mňa..."
     Muž už kľačí pri Ježišových nohách, ktorý mu hľadí do očí a potom povie: „A nemyslíš si, že aj to je mučeníctvo, keď treba žiť vtedy, keď svet stratil všetku príťažlivosť a srdce túži po nebi? A žiť preto, aby si učil druhých milovať a spoznávať sklamania Učiteľa a neúnavne vytrvať v úsilí privádzať duše k Učiteľovi? Vždy konaj Božiu vôľu, aj keby si svoju vôľu považoval za hrdinskejšiu, a budeš svätý... Aha, už prichádzajú druhovia s jedlom. Vyrazme, aby sme prišli do mesta ešte pred páľavou."
     A prvý sa vydáva miernym klesaním, ktoré sa čoskoro skončí na nížine preťatej bielym pásom cesty, čo vedie do Cézarey Prímorskej.