Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

388. Na miestach zasiahnutých Božím trestom. Odporúčania Judášovi

     19. február 1946
     Museli pokračovať za jasnej mesačnej noci, keď si niekoľko hodín odpočinuli v nejakej jaskyni a na svitaní sa vydali znova na cestu. Sú viditeľne unavení z namáhavej chôdze po rozdrvených kameňoch a medzi pichľavými kríkmi a plaziacimi sa lianami, čo sa im zamotávajú do nôh. Pochod vedie Šimon Horlivec, ktorý sa zrejme veľmi dobre vyzná v tých miestach a ospravedlňuje sa za namáhavú chôdzu, akoby on bol príčinou ich ťažkostí.
     „Keď sa znova dostaneme na vrchy, ktoré vidíte, potom sa nám pôjde lepšie a sľubujem vám hojnosť divého medu a čistej vody..."
     „Vody? Vrhnem sa do nej! Piesok mi vyžral nohy akoby som kráčal po soli a celá pokožka ma páli. To sú ale prekliate miesta! Ó, cítiť, naozaj, cítiť, že sme blízko miest, ktoré boli potrestané ohňom z nebies!* Niečo z toho zostalo vo vetre, v zemi, v tŕňoch, vo všetkom!" zvolá Peter.

*(Pozri Gn 19, 23-25.)

     „A predsa tu bolo kedysi pekne, však, Učiteľ?"
     „Prekrásne. V prvých storočiach sveta boli tieto miesta malým rajom. Bola to veľmi úrodná oblasť, bohatá na pramene vhodné na všestranné použitie. Boli usporiadané, takže dávali len požehnanie. Potom... neporiadok ľudí doľahol i na prírodné živly. Došlo ku skaze. Múdri ľudia pohanského sveta vysvetľujú hrozný trest rôznymi spôsobmi. Avšak ľudským spôsobom a niekedy s poverčivou hrôzou. Ale verte, bola to len Božia vôľa, ktorá odňala živlom poriadok; a živly z neba zavolali na tie v hĺbke, zrazili sa, vyrútili sa jedny proti druhým v zhubnom zmätku a blesky zapálili asfalt, ktorý sa neusporiadane šíril z otvorených žíl zeme na všetky strany. A oheň z útrob zeme s ohňom na zemi sa živil ohňom z neba a ten šľahajúcimi bleskami otváral nové rany na zemi otriasajúcej sa v strašidelných kŕčoch, spaľoval, ničil a rozkladal pôdu na veľkých plochách miesta, ktoré bolo predtým rajom, a urobil z neho peklo, ako ho vidíte, a kde nemôže existovať život."
     Apoštoli pozorne počúvajú...
     Bartolomej sa spýta: „Myslíš, že keby sa mohli vysušiť husté slané vody, našli by sme na dne Veľkého mora zvyšky po potrestaných mestách?"
     „Určite. A takmer nedotknuté, pretože hĺbka vody zakonzervovala pochované mestá ako pod omietkou. Ale veľa piesku na ne naniesol Jordán. A sú pochované dvakrát, pretože už nepovstanú, a sú symbolom tých, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v hriechu, a tak sú neúprosne pochovaní Božím prekliatím a násilnosťou Satana, ktorému tak horlivo slúžili počas svojho života."
     „A tu našiel útočisko Matatiáš, syn Jána, vnuk Simeona,* spravodlivý Asidejec, ktorý so svojimi synmi je slávou celého Izraela?"

*(Pozri 1 Mach 2, 1-69.)

     „Tu. Medzi horami a púšťami. Tu zorganizoval ľud i vojsko a Boh bol s ním."
     „Ale, aspoň... Pre neho to bolo ľahšie, lebo Asidejci boli spravodlivejší, než sú k tebe farizeji!"
     „Ó, byť spravodlivejší ako farizeji je predsa ľahké! Ľahšie než pichne tento tŕň, ktorý sa mi omotal na nohy... Pozrite sem!" povie Peter, ktorý sa pri počúvaní nepozeral na zem a zamotal sa do tŕnistého kríka, z čoho mu krvácajú nohy.
     „Na horách je ich menej. Vidíš, ako už rednú?" utešuje ho Šimon Horlivec.
     „Hm! Vyznáš sa tu..."
     „Žil som tu, keď som bol vyhnanec a prenasledovaný..."
     „Ó, tak preto...!"
     Naozaj, zeleň na malých kopcoch prekáža už menej, hoci kopce nie sú tienisté a len s nízkou trávou, ale zato nádherne voňajú a sú posiate kvietkami ako pestrofarebný koberec. Nasáva ich veľké množstvo včiel, ktoré potom odlietajú k jaskyniam na horských svahoch, kam vkladajú med do prírodných úľov pod závojmi brečtanov a kozieho listu.
     Šimon Horlivec vojde do jednej jaskyne a vyjde z nej s plástmi zlatého medu, potom ide do ďalšej a ďalšej, kým nemá plásty pre všetkých. Ponúka ich Učiteľovi a priateľom, ktorí s chuťou jedia sladký kvapkajúci med.
     „Keby sme mali chlieb! Aký je dobrý!" povie Tomáš.
     „Ó, aj bez chleba je dobrý! Lepší ako filištínske klasy. A... dúfajme, že nepríde nijaký farizej povedať nám, že ho nemôžeme jesť!" povie Jakub Zebedejov.
     Idúcky jedia a dôjdu k nádrži, do ktorej sa vlieva niekoľko potokov, no neviem, kam odteká. Voda pretekajúca z nádrže je studená a priezračná, pretože je chránená pred slnkom a znečistením klenbou veľkej skaly, v ktorej je vyhĺbená nádrž. Padajúc vytvára akoby malé jazierko v kremičito čiernej skale. Apoštoli sa s viditeľnou radosťou vyzliekajú a striedavo sa ponárajú do neočakávanej vane. Ale najprv chceli, aby sa z nej ako prvý tešil Ježiš. „Aby sa tak posvätili ich telá," povie Matúš.
     Znova sa vydávajú na pochod, osviežení, hoci ešte hladnejší ako predtým. Tí najhladnejší obhrýzajú steblá divého feniklu a ďalšie jedlé výhonky bylín, ktorých názvy nepoznám.
     Z plošín týchto zvláštnych vrchov, ktoré akoby mali úderom meča zrezaný vrchol, je krásny pohľad. Na juhu vidieť zelené pohoria a úrodné nížiny a v pozadí aj kúsok Mŕtveho mora, ktoré inak vidno na východe so vzdialeným pohorím na jeho druhej strane, ako sa vyparuje v hmlistom opare ľahkých mrakov dvíhajúcich sa na juhovýchode. Na severe vidieť v diaľke zeleň Jordánskej nížiny, ako vykukuje pomedzi horské hrebene, a na západe vysoké Judejské pohorie.
     Slnko začína pražiť a Peter usúdi, že „tie mračná nad Moabskými výšinami veštia veľkú horúčavu".
     „Teraz zídeme do údolia Cedronu. Je tienisté...," povie Šimon.
     „Cedronu!?! Ó, ako sa nám podarilo prísť tak skoro ku Cedronu?"
     „Áno, Šimon Jonášov. Bola to namáhavá chôdza, ale ako nám skrátila cestu! Idúc hore jeho údolím sa skoro príde do Jeruzalema," vysvetľuje Horlivec.
     „A do Betánie... Mal by som poslať niekoľkých z vás do Betánie, aby povedali sestrám, nech zavedú Heglu k Veronike. Veľmi ma o to prosila. A je to spravodlivá žiadosť. Bezdetná vdova dostane svätú lásku a dievča bez rodičov matku, ktorá je skutočnou Izraelitkou. Bude ju vychovávať v našej starej i v mojej viere. Chcel by som ísť aj ja... Pokojný oddych pre môjho roztrpčeného ducha... V Lazárovom dome Kristovo srdce nachádza len lásku... Ale cesta, ktorú chcem vykonať pred Turícami, je dlhá!"
     „Pošli mňa, Pane. A so mnou niekoho, kto má dobré nohy. Pôjdeme do Betánie a potom ja vystúpim do Kariotu a tam sa stretneme," povie Iškariotský nadšene. Zato ostatní v očakávaní, že budú vybratí na túto cestu, ktorá by ich odlúčila od Učiteľa, vôbec nie sú nadšení.
     Ježiš uvažuje. Pri premýšľaní pozerá na Judáša. Nie si je istý, či má súhlasiť.
     Judáš nalieha: „Áno, Učiteľ! Povedz áno. Uspokoj ma...!"
     „Hodíš sa na to najmenej zo všetkých, ó, Judáš, aby si išiel do Jeruzalema!"
     „Prečo, Pane? Poznám ho viac než ktokoľvek druhý!"
     „Práve preto...! Je ti nielen známy, ale preniká do teba viac než do kohokoľvek iného."
     „Učiteľ, dávam ti svoje slovo, že sa nezastavím v Jeruzaleme a z vlastnej vôle sa nestretnem s nijakým Izraelitom... Ale dovoľ mi ísť. Pôjdem pred tebou do Kariotu a..."
     „A nebudeš robiť nátlak, aby mi vzdávali ľudské pocty?"
     „Nie, Učiteľ. To sľubujem."
     Ježiš ešte premýšľa.
     „Prečo, Učiteľ, toľko váhaš? Tak veľmi mi nedôveruješ?"
     „Si slabý, Judáš. A ak sa vzdiališ od Sily, padneš! Od istej doby si taký dobrý! Prečo sa chceš znepokojiť a spôsobiť mi bolesť?"
     „Ale nie, Učiteľ, to nechcem! No raz budem musieť byť bez teba! A potom? Ako to zvládnem, keď nebudem na to pripravený?"
     „Judáš má pravdu," vravia viacerí.
     „Nuž dobre...! Choď. Pôjdeš s Jakubom, mojím bratom."
     Ostatní si od úľavy vzdychnú. Jakub si ťažko vzdychne, ale poslušne odpovie: „Áno, môj Pane. Požehnaj nás a pôjdeme."
     Šimon Horlivec má súcit s jeho bôľom a povie: „Učiteľ, otcovia radi nahradia svojich synov, aby ich urobili šťastnými. Jeho som si vzal za syna spolu s Júdom.* Čas plynul, ale moje zmýšľanie je stále rovnaké. Prijmi moju prosbu... Pošli mňa s Judášom Šimonovým. Som starý, ale silný ako mladý muž, a Judáš si nebude musieť na mňa sťažovať."

*(Pozri v 100. kapitole.)

     „Nie, nie je správne, aby si sa obetoval a odišiel od Učiteľa namiesto mňa. Určite by ti bolo ľúto, keby si nešiel s ním...," povie Jakub Alfejov.
     „Ľútosť sa zmierni na radosť, že nechám s Učiteľom teba. Potom mi porozprávaš, čo ste robili... Napokon... ja pôjdem rád do Betánie...," ukončí Horlivec, akoby chcel znížiť hodnotu svojej obety.
     „Dobre. Choďte vy dvaja. Zatiaľ pôjdeme až do tej dedinky. Kto pôjde obstarať chlieb v mene Boha?"
     „Ja pôjdem! Ja!" Všetci chcú ísť.
     Ale Ježiš zadrží Judáša z Kariotu. Keď už všetci odišli, chytí ho za ruku a rozpráva sa s ním tvárou v tvár. Akoby mu chcel preliať svoje myslenie, vsugerovať mu ho tak, aby Judáš nemal iné myšlienky, len tie, ktoré chce Ježiš. „Judáš... Neublíž si! Neublíž si, Judáš môj! Necítiš sa už pokojnejší a šťastnejší od istej doby, oslobodený od chobotníc svojho horšieho ja, tvojho ľudského ja, ktoré sa tak ľahko stáva lákadlom diabla a sveta? Veru, že sa tak cítiš! Nuž, chráň si svoj pokoj, svoju pohodu. Neuškoď si, Judáš. Ja čítam v tebe. Máš teraz také dobré obdobie! Ó, keby som len mohol i za cenu všetkej svojej krvi udržať ťa takto, rozbiť v tebe aj poslednú baštu, v ktorej sa zahniezďuje tvoj veľký nepriateľ, a urobiť ťa celého duchovného, s duchovným rozumom, duchovnou láskou, celkom ducha!"
     Judáš, tvárou v tvár Ježišovi, s rukami v jeho rukách, je zarazený. Šepká: „Uškodiť si? Posledná bašta? Ktorá...?"
     „Ktorá?! Ty to vieš. Ty vieš, čím si škodíš! Tým, že si pestuješ myšlienky o ľudskej veľkosti a priateľstvá, ktoré považuješ za užitočné, aby ti dali túto veľkosť. Izrael ťa nemiluje, ver to. Nenávidí ťa tak, ako nenávidí mňa a ako nenávidí kohokoľvek, kto sa môže zdať pravdepodobným víťazom. A teba nenávidia práve preto, že neskrývaš svoje zmýšľanie, že chceš byť taký. Never ich klamlivým slovám, ich falošným otázkam, ktorými predstierajú, že sa zaujímajú o tvoje myšlienky, aby ti pomohli. Obklopujú ťa, aby ti uškodili, aby vyzvedali a škodili ti. A neprosím ťa kvôli mne. Ale kvôli tebe, len kvôli tebe. Ja budem vždy Pán, ak som aj znakom neprávosti. Budú môcť mučiť telo, zabiť ho. Ale nič viac než to. Ale ty, ale ty! Tebe by zabili dušu... Uteč pred pokušením, priateľu môj! Povedz mi, že utečieš! Daj svojmu úbohému, prenasledovanému a ustarostenému Učiteľovi toto slovo pokoja!"
     Teraz ho vzal do náručia a hovorí s ním lícom k lícu, do ucha a Ježišove tmavozlaté vlasy sa miešajú s hustými tmavými kučerami Judáša.
     „Ja viem, že musím trpieť a zomrieť. Viem, že mojou korunou bude len koruna mučeníka. Viem, že mojím purpurom bude iba purpur mojej krvi. Preto som prišiel. Pretože týmto mučeníctvom vykúpim ľudstvo a k tomuto činu ma už dlho poháňa bezhraničná láska. Ale chcel by som, aby sa nikto z mojich nestratil. Ó, všetci ľudia sú mi drahí, lebo v nich je obraz a podoba môjho Otca a je v nich nesmrteľná duša, ktorú on stvoril. Ale vy, moji milovaní a najmilší, vy krv mojej krvi, zrenička môjho oka, nie, nie, vy nesmiete byť zatratení! Ó, nijaké mučenie by nebolo ako toto – ani keby Satan, ktorý je hriech, hrôza a odpor, ma mal prebodnúť zbraňami planúcimi pekelnou sírou a pohrýzť a uchopiť ma –, nijaké mučenie by mi nespôsobilo také utrpenie, ako keby jeden z mojich vyvolených mal byť zatratený... Judáš, Judáš, môj Judáš! Chceš, aby som požiadal Otca, aby som pretrpel trikrát svoje hrozné umučenie a aby som dve z nich obetoval za spásu teba samotného? Povedz mi to, priateľu, a ja to urobím. Požiadam ho, aby znásobil moje utrpenie do nekonečna kvôli tomu. Milujem ťa, Judáš, veľmi ťa milujem. A chcel by som ti dať seba samého, urobiť z teba mňa samého, aby som ťa zachránil pred tebou samým..."
     „Neplač, nehovor tak, Učiteľ. Aj ja ťa milujem. Ja by som tiež obetoval seba samého, aby som ťa videl silného, rešpektovaného, obávaného a víťaza. Nemilujem ťa dokonale. Nezmýšľam dokonale. Ale všetko, čím som, používam a azda aj zneužívam z túžby, aby som videl, že si milovaný. Ale prisahám ti, prisahám ti na Jahveho, že sa nepriblížim k zákonníkom ani k farizejom, saducejom, ani k Židom ani ku kňazom. Povedia, že som blázon. Ale na tom nezáleží. Stačí mi, že ty nebudeš mať o mňa obavy. Si spokojný? Bozk, Učiteľ, pobozkaj ma na požehnanie a ochranu."
     Pobozkajú sa a oddelia, kým ostatní bežia dolu z kopca a kývajú veľkými osúchmi a čerstvým syrom. Posadia sa na zelenú trávu na brehoch a rozdeľujú si jedlo. Rozprávajú, ako ich dobre prijali, lebo ľudia v tých niekoľkých domoch poznajú pastierov učeníkov a sú naklonení Mesiášovi.
     „Nepovedali sme, že si tu, pretože ináč...," uzavrie Tomáš.
     „Pousilujeme sa niekedy prejsť tadiaľto. Nikoho nesmieme zanedbať," odpovie Ježiš.
     Jedlo sa skončilo. Ježiš vstane a požehná dvoch, čo odchádzajú do Betánie, ktorí nečakajú na večer, aby sa vydali na cestu, pretože údolie je tienisté a bohaté na vodu. Ježiš a desiati, ktorí zostanú, sa natiahnu do trávy a odpočívajú čakajúc na západ slnka, aby sa vrátili na cestu do Engadi a Masady, ako ich počujem hovoriť.