Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

409. Rodinná dráma člena veľrady Jána

     2. apríl 1946
     Jozef z Arimatey odpočíva v potemnenej miestnosti, pretože všetky závesy sú stiahnuté, aby chránili pred slnkom. V celom dome vládne absolútne ticho. Jozef drieme na nízkej stoličke pokrytej rohožami... Vstúpi sluha, podíde k svojmu pánovi a dotkne sa ho, aby ho zobudil. Jozef otvorí rozospaté oči a spýtavo sa zahľadí na sluhu.
     „Pane, je tu tvoj priateľ Ján..."
     „Môj priateľ Ján?! Ako to, že je tu, keď sa ešte neskončila sobota?!" Jozef sa okamžite prebral prekvapený návštevou člena veľrady v sobotu. A prikáže: „Nech ihneď príde."
     Sluha odíde a Jozef sa zamyslene prechádza po polotmavej chladnej miestnosti, kým na neho čaká...
     „Boh nech je s tebou, Jozef!" povie člen veľrady Ján, ktorého sme videli už na prvej hostine usporiadanej na Ježišovu počesť v Arimatei* a tiež v Lazárovom dome na poslednú Veľkú noc. Hoci nie je učeník, nikdy sa k Ježišovi nesprával nepriateľsky.

*(Pozri v 114. a 375. kapitole.)

     „Aj s tebou, Ján! Ale... keďže ťa poznám ako spravodlivého, prekvapuje ma, že ťa vidím pred západom slnka..."
     „To je pravda. Porušil som zákon o sobote. A zhrešil som vedome. Preto je môj hriech veľký... A veľká bude aj obeta, ktorú prinesiem, aby mi bolo odpustené. Ale veľký je i dôvod, ktorý ma popudil, aby som spáchal tento hriech... Jahve, ktorý je spravodlivý, bude zhovievavý k svojmu previnilému služobníkovi, lebo vidí dôležitý dôvod, ktorý ma pobádal k hriechu..."
     „Kedysi si nehovoril takto. Pre teba bol Najvyšší iba sama prísnosť a tvrdosť. A bol si dokonalý, pretože si sa ho bál ako neoblomného Boha..."
     „Ó, dokonalý...! Jozef, nikdy som sa ti nevyznal zo svojich tajných hriechov... Ale je to pravda. Považoval som Boha za neoblomného. Ako mnohí v Izraeli. Naučili nás, aby sme takto v neho verili: ako v Boha pomsty..."
     „A ty si tomu naďalej veril aj potom, keď prišiel Rabbi, aby dal spoznať svojmu ľudu pravú podobu Boha, jeho pravé srdce... Tvár a srdce Otca..."
     „To je pravda. To je pravda. Ale... ešte som ho nepočul hovoriť dlhšie... Ale... to si pamätáš, už od prvého stretnutia, keď som ho videl na hostine v tvojom dome, som zaujal postoj... úcty, ak nie lásky voči Rabbimu."
     „To je pravda... No pre dobro, ktoré ti želám, by som chcel, aby si prešiel k postoju lásky voči nemu. Úcta – to je príliš málo..."
     „Ty ho miluješ, však, Jozef?"
     „Áno. A hovorím ti to, hoci viem, že poprední kňazi nenávidia tých, ktorí milujú Rabbiho. No ty nie si schopný udávania..."
     „Nie. Toho nie som schopný... A chcel by som byť ako ty. Ale či sa mi to niekedy podarí?"
     „Budem sa modliť, aby sa ti to podarilo. Bola by to tvoja večná spása, priateľu..."
     Nastane ticho plné úvah...
     Potom sa Jozef spýta: „Povedal si mi, že ťa dohnal dôležitý dôvod, aby si porušil sobotu. Aký? Môžem sa ťa naň spýtať bez toho, že by som bol priveľmi indiskrétny? Myslím, že si prišiel, aby ti tvoj priateľ pomohol... A aby som ti pomohol, musím vedieť..."
     Ján si pretrie rukou čelo, pritlačí si ho, široké čelo predĺžené o začínajúcu plešinku muža v plnej sile, mechanicky si pohladí vlasy, ktoré mu začínajú šedivieť, a hustú štvorcovú bradu... Potom zodvihne hlavu, uprene sa zahľadí na Jozefa a povie: „Áno. Dôležitý dôvod. A bolestný. A... veľká nádej..."
     „O čo ide?"
     „Jozef, vieš, že môj dom je peklo a skoro už nebude ani domovom, ale... ale čosi spustošené, stratené, zničené a rozbité?"
     „Čo? Čo to rozprávaš? Blúzniš?"
     „Nie. Neblúznim... Manželka chce odísť odo mňa... Si prekvapený?"
     „... Áno... lebo... som ju vždy poznal ako dobrú a... vašu rodinu som vždy poznal ako príkladnú... ty sama dobrota... ona sama čnosť..."
     Ján sa posadí a hlavu si drží v rukách...
     Jozef pokračuje: „Teraz... toto... toto rozhodnutie... Ja... Pozri... nemôžem uveriť, že by sa Anna nejako prehrešila... alebo ty... Ale ešte menej si to myslím o nej... úplne oddaná domu, deťom... Nie...! Vina nemôže byť v nej...!"
     „Si si tým istý? Naozaj istý?"
     „Ó, úbohý priateľu! Ja nemám Boží zrak. Ale pokiaľ môžem usúdiť, myslím si, že je to tak..."
     „Nemyslíš si, že Anna je... neverná...?"
     „Anna?! Ale, priateľu! Vari ti letné slnko pomútilo mozog? Neverná s kým? Nevychádza vôbec z domu, je radšej na vidieku ako v meste. Pracuje ako prvá zo slúžok, je pokorná, skromná, pracovitá, láskavá k tebe, k deťom. Ľahká žena nemá rada tieto veci. Ver mi. Ó, Ján, ale na čom zakladáš svoje podozrenia? Odkedy?"
     „Vždy."
     „Vždy? No, potom je to choroba...!"
     „Áno. A... Jozef, ja mám veľa chýb. Nechcem ich však vyznávať len tebe. Predvčerom prechádzali okolo niekoľkí učeníci a chudobní. Hovorili, že Rabbi sa chystá k tebe. A včera... včera bol veľmi búrlivý deň v mojom dome... až taký, že Anna sa rozhodla, ako som ti povedal... V noci, a aká to bola noc, som veľa premýšľal... A prišiel som k záveru, že iba on, dokonalý Rabbi..."
     „Božský, Ján, božský!"
     „... Ako chceš... Že iba on ma môže uzdraviť a napraviť... opraviť môj domov, vrátiť mi moju Annu... deti... všetko..." Muž sa rozplače a v slzách pokračuje: „Pretože len on vidí a hovorí pravdu... a jemu uverím... Jozef, priateľ môj, dovoľ mi zostať tu a počkať naňho..."
     „Učiteľ je tu. Odíde po západe slnka. Idem ti ho zavolať." A Jozef odíde...
     Niekoľko minút očakávania, potom sa záves znova odhrnie a vojde Ježiš... Ján vstane a ukloní sa v úctivom pozdrave.
     „Pokoj tebe, Ján. Prečo si ma hľadal?"
     „Aby si mi pomohol vidieť... a aby si ma zachránil. Som veľmi nešťastný. Zhrešil som proti Bohu a proti svojej manželke. A postupoval som od jedného hriechu k ďalšiemu, až som porušil zákon o sobote. Zbav ma viny, Učiteľu."
     „Zákon o sobote! Veľký, svätý zákon! A nech je ďaleko odo mňa myšlienka, že by som ho považoval za nevýznamný a prekonaný. Prečo ho však predkladáš pred prvé prikázanie? Ako? Ty ma žiadaš o odpustenie za porušenie soboty a nežiadaš, aby som ti odpustil previnenia voči láske a utrpenie spôsobené nevinnej duši tvojej manželky, ktorú si vohnal do zúfalstva a na prah hriechu? Ale to ťa predsa musí sužovať viac než čokoľvek iné! Ohováranie, ktorým si jej ublížil..."
     „Pane, rozprával som sa o tom pred chvíľou len s Jozefom. S nikým iným, ver mi. Tak veľmi som zakrýval svoju bolesť, že Jozef, môj dobrý priateľ, si nič nevšimol a je tým sám prekvapený. Teraz ti to povedal, ale preto, aby mi pomohol. Spravodlivý Jozef nebude o tom hovoriť s nikým iným."
     „So mnou sa nerozprával. Povedal mi len, že ma hľadáš."
     „Ó! A ako to teda vieš?"
     „Ako to viem? Ako Boh poznám tajomstvá sŕdc. Chceš, aby som ti povedal o stave tvojho srdca...?"
     Jozef chce diskrétne odísť. Ale sám Ján ho zadrží slovami: „Ó, zostaň! Ty si môj priateľ! Ty mi môžeš pomôcť u Rabbiho, ty si bol pytačom na mojej svadbe...!" A Jozef zostane.
     „Chceš, aby som ti to povedal? Chceš, aby som ti pomohol spoznať sa? Ó, neboj sa! Nemám kruté ruky. Viem odokryť rany, ale nenechám ich krvácať, keď ich budem ošetrovať. Viem pochopiť a byť zhovievavý. A viem liečiť a uzdraviť, ale len keď človek má vôľu a chce sa dať uzdraviť. A ty máš túto vôľu. Takú silnú, že si ma vyhľadal. Sadni si sem, vedľa mňa, medzi mňa a Jozefa. On bol tvojím pytačom na pozemskej svadbe. Ja by som chcel byť ním na tvojej duchovnej svadbe... Ó! Ako veľmi by som chcel...! Tak teraz dobre počúvaj. A odpovedz úprimne na všetko. Čo si myslíš o konaní Boha, keď stvoril muža a ženu, aby boli spojení? Bol to dobrý alebo zlý skutok?"
     „Dobrý, Pane. Ako všetko, čo Boh urobil."
     „Správne si odpovedal. Teraz mi povedz: Ak to bol dobrý skutok, aké mali byť jeho dôsledky?"
     „Rovnako dobré, Pane. A boli dobré napriek tomu, že diabol vošiel, aby ich narušil, lebo Eva bola stále na potechu Adamovi a Adam Eve. A ich vzájomná potecha bola ešte silnejšia, keď boli sami, vyhnaní na zemi, a boli si navzájom na oporu. Aj hmotné dôsledky boli dobré, teda deti, prostredníctvom ktorých sa rozšírilo ľudstvo a prostredníctvom ktorých vyžarovala moc a dobrota Boha."
     „Prečo? Aká moc a dobrota?"
     „Nuž... tá, ktorú vykonal v prospech ľudí. Ak sa pozrieme dozadu... áno... boli tam spravodlivé tresty, ale ešte početnejšie sú dobrodenia... A nekonečnou dobrotou je Zmluva, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom a obnovil s Jakubom a až... do dnešného dňa. A opakovali ju ústa, ktoré neklamali: ústa prorokov... až po Jána."
     „A od tých úst až po ústa Rabbiho, Ján," preruší ho Jozef.
     „To nie sú ústa proroka... To nie sú ústa učiteľa... To sú... omnoho viac."
     Ježiš sa jemne usmeje pri... vyznaní viery, ktorá je ešte zviazaná členom veľrady, ktorý nedospeje k tomu, aby povedal: „Sú to božské ústa," ale už si to myslí.
     „Teda Boh urobil dobre, keď spojil muža a ženu. Bolo povedané. Ale ako chcel, aby boli muž a žena?" spýta sa Ježiš.
     „Iba jedno telo."
     „Správne. Môže teda telo nenávidieť seba samé?"
     „Nie."
     „Môže jeden úd nenávidieť druhý úd?"
     „Nie."
     „Môže sa jeden úd oddeliť od druhého údu?"
     „Nie. Iba gangréna alebo malomocenstvo či nešťastie môžu oddeliť jeden úd od ostatného tela."
     „Výborne. Teda iba nejaká bolestná alebo zlá vec môže oddeliť to, čo z Božej vôle je len jedným celkom?"
     „Tak je to, Učiteľ."
     „A prečo teda ty, presvedčený o týchto veciach, nemiluješ svoje telo a tak ho nenávidíš, že dovolíš, aby vznikla gangréna medzi jedným a druhým údom, pre ktorú slabší, ten umŕtvený úd, sa oddelí a nechá ťa samotného?"
     Ján skloní hlavu, zostane ticho a šklbe si strapce na šatách.
     „Ja ti poviem prečo. Pretože vošiel diabol, zvyčajný pokušiteľ, medzi teba a manželku. Ba vstúpil do teba s neusporiadanou láskou k tvojej manželke. Keď je láska neusporiadaná, stáva sa nenávisťou, Ján. Diabol pracoval na tvojej mužskej zmyselnosti, aby ťa doviedol k spáchaniu hriechu. Pretože odtiaľ začal tvoj hriech. Z neporiadku, ktorý plodil stále novú a závažnejšiu neusporiadanosť. Ty si nevidel v svojej manželke iba dobrú spoločníčku a matku tvojich detí. Ale aj predmet rozkoše. A to spôsobilo, že tvoje oči sa stali ako oči vola, ktorý vidí všetko zmenené. Videl si veci, ako si sa ty na ne díval. Tak si videl svoju ženu. Považoval si ju za predmet rozkoše pre seba a za takú si ju považoval aj pre iných. Odtiaľ pochádza tvoja horúčkovitá žiarlivosť, tvoj neopodstatnený strach, tvoja hriešna panovačnosť, čo z nej urobilo ustráchanú, uväznenú, utrápenú a ohováranú ženu. Čo na tom, že si ju nebil, že si ju nepotupoval verejne? Tvoje podozrenie však je palicou! Tvoja pochybnosť je ohováraním! Ty ju ohováraš mysliac si o nej, že je schopná dospieť k zrade. Čo na tom, že s ňou zaobchádzaš tak, ako si to vyžaduje tvoje spoločenské postavenie? V súkromí tvojho domu je však pre teba horšia než otrokyňa pre tvoju zverskú chlipnosť, ktorá ju nesmierne ponižuje a ktorú znášala vždy mlčky a poddajne v nádeji, že ťa presvedčí, upokojí a urobí dobrým. To však slúžilo len nato, že ťa to čoraz väčšmi dráždilo, až tak, že si urobil zo svojho domu peklo, v ktorom revú diabli žiadostivosti a žiarlivosti. Žiarlivosť! Čo si myslíš, čo ženu osočuje viac než žiarlivosť? A čo je jasnejším ukazovateľom skutočného stavu srdca než žiarlivosť? Ver mi, kde sa zahniezdi hlúpa, nerozumná, neodôvodnená, útočná a tvrdohlavá žiarlivosť, nie veru, tam niet lásky k blížnemu ani k Bohu. Tam je sebectvo. Toto ťa musí predovšetkým trápiť, a nie porušenie soboty na jej sklonku! A aby ti bolo odpustené, musíš odčiniť tú skazu, čo si spôsobil..."
     „Anna však chce už odísť... Poď ju presvedčiť ty... Iba ty jediný môžeš usúdiť, či je naozaj nevinná, keď ju počuješ rozprávať a..."
     „Ján! Chceš sa uzdraviť a nechceš uveriť, čo ti hovorím?"
     „Máš pravdu, Pane. Zmeň mi srdce. Je to pravda. Nemám opodstatnený dôvod podozrievať. Milujem ju však veľmi... zmyselne, to je pravda... Dobre si videl... Všetko je pre mňa tieň..."
     „Vojdi do svetla. Vyjdi zo spaľujúceho krutého zmätku zmyslov. Na začiatku ťa to bude veľa stáť... Ale omnoho viac by ťa to stálo, keby si stratil dobrú manželku a vyslúžil by si si peklo, odpykávajúc svoj hriech nelásky, ohovárania a cudzoložstva, a jej hriech, pretože ti pripomínam, že ten, kto doženie ženu k rozvodu, stavia seba i ju na cestu cudzoložstva. Ak dokážeš odolať svojmu diablovi jeden mesiac, aspoň jeden mesiac, sľubujem ti, že tvoja nočná mora sa skončí. Sľubuješ mi to?"
     „Ó, Pane! Pane! Chcel by som... Ale to je oheň... Vyhas ho. Ty si mocný...!" Člen veľrady skĺzol na kolená pred Ježišom a plače s hlavou v rukách opretých o zem.
     „Utíšim ti ho. Obmedzím ti ho. Postavím brzdy a prekážky tomuto diablovi. Ty si však veľmi zhrešil, Ján, a musíš pracovať sám na sebe, aby si povstal. Tí, ktorých som obrátil, prišli za mnou s veľkou ochotou stať sa novými, oslobodiť sa... Pracovali na začiatku svojho vykúpenia svojimi vlastnými silami. Či už Matúš, Mária Lazárova a ďalší. Ty si sem prišiel len dozvedieť sa, či tvoja manželka bola vinná a požiadať ma o pomoc, aby si nestratil prameň, z ktorého sa napája tvoja rozkoš. Ja obmedzím silu tvojho diabla nie na jeden, ale na tri mesiace. Počas tohto času medituj a pozdvihni sa. Daj si predsavzatie, že začneš nový manželský život. Život muža obdareného dušou. A nie život šelmy, aký si viedol doteraz. Posilňuj ho modlitbou, meditáciou, pokojom, ktorý ti darujem na tri mesiace. Nauč sa bojovať a vydobyť si večný život a vydobyť si lásku a pokoj manželky a domu. Choď."
     „Ale čo mám povedať Anne? Možno ju nájdem už pripravenú na odchod... Aké slová, po toľkých rokoch... urážok, aby som ju presvedčil, že ju milujem a že ju nechcem stratiť? Poď ty..."
     „Nemôžem. Ale je to také jednoduché... Buď pokorný. Zavolaj si ju nabok a vyznaj jej svoje trápenie. Povedz jej, že si bol za mnou, lebo chceš, aby ti Boh odpustil. A povedz jej, aby ti odpustila, pretože Božie odpustenie dostaneš, iba ak ona bude oň prosiť pre teba a odpustí ti ako prvá... Ó, nešťastník! Koľko dobra, koľko pokoja si premrhal svojou horúčkovitou žiadostivosťou! Koľko zla spôsobuje nedisciplinovanosť zmyslov a neusporiadanosť citov! Tak hore, vstaň! Choď spokojne. Nerozumieš, že tvoja žena, pretože je dobrá a je ti verná, je viac utrápená než ty pri myšlienke, že ťa musí opustiť a že čaká iba na jedno tvoje slovo, aby ti povedala: 'Všetko som ti odpustila'? Tak choď. Slnko už zapadlo, a tak sa nedopustíš hriechu, keď sa vrátiš domov... A Spasiteľ ťa zbavuje hriechu, ktorý si spáchal, keď si prišiel za ním. Choď v pokoji a už nehreš."
     „Ó, Učiteľ! Učiteľ...! Nezaslúžim si tieto slová...! Učiteľ... ja... Odteraz ťa chcem milovať..."
     „Áno, áno. Choď. Nemeškaj. A spomeň si na túto hodinu v tú hodinu, keď budem osočovaný Nevinný."
     „Čo tým chceš povedať?"
     „Nič. Choď. Zbohom." Ježiš odchádza a zanecháva obidvoch členov veľrady dojatých a rozrušených v presvedčení, že on je skutočne svätý a múdry, aký môže byť len Boh.