Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

370. Štvrtok pred Veľkou nocou. Hostina pre chudobných. Provokácia Salome

     26. január 1946
     „Pokoj tomuto domu a všetkým prítomným," pozdraví Ježiš, vchádzajúc do nádherného priestranného vestibulu, celého rozsvieteného napriek tomu, že je deň.
     Lampy nie sú zbytočné. Lebo je pravda, že je deň a vonku na uliciach a na vápnom vybielených fasádach žiari oslepujúce slnko, no je tiež pravda, že dnu musí byť zvyčajne pološero, ktoré sa človeku, prichádzajúcemu zvonka, javí ako úplná tma, lebo má oči oslepené jasným slnkom. Ozaj, vestibul je ako široká, ale predovšetkým dlhá chodba pozdĺž celého domu, od masívnych predných dverí po záhradu, ktorej zeleň možno vidieť v jasnom slnku na druhom konci chodby. A záhrada sa javí v dôsledku hry perspektívy ďaleko. Preto sa Chúza postaral, aby naplno rozsvietili všetky rozložité medené ozdobné svietidlá upevnené v pravidelnej vzdialenosti od seba v hojnom počte po oboch stenách vestibulu, ako aj luster v strede siene. Luster vyzerá ako široká misa v tvare mušle z ružového alabastru, vykladaná jaspisovými kameňmi a lupienkami ďalších pestrofarebných drahokamov. Tie žiaria ako hviezdy vo svetle prichádzajúcom zvnútra priehľadného alabastru a vytvárajú dúhové odblesky na tmavomodrých stenách, na tvárach ľudí a na bielej mramorovej podlahe. Zdá sa, akoby sa drobné pohyblivé pestrofarebné hviezdičky usadzovali na stenách, na tvárach ľudí, na podlahe, pretože luster sa jemne pokyvuje prúdením vzduchu cez vestibul, a tak trblietanie lupienkov drahokamov je v ustavičnom pohybe.
     „Pokoj tomuto domu," zopakuje Ježiš, ako postupuje dovnútra, kým nepretržite žehná sluhov sklonených až po zem a hostí, prekvapených, že sa v kniežacom paláci zišli s Rabbim...
     Hostia! Ježišov úmysel sa teraz jasne rysuje. Hostina lásky, ktorú si želal usporiadať v dome dobrej učeníčky, je jednou uskutočnenou stránkou evanjelia. Sú tam žobráci, chromí, slepí, siroty, starci, mladé vdovy s maličkými deťmi držiacimi sa ich sukní alebo cicajúcich nevýdatné mlieko svojej podvyživenej matky. Jana sa svojím bohatstvom už postarala, aby vymenila ich handry za skromné, ale čisté a nové odevy. Títo nešťastníci nevyzerajú teraz, keď majú čisté a upravené vlasy i šaty, tak zúbožene ako predtým, keď Jana poslala svojich sluhov priviesť ich do domu z uličiek, križovatiek a z ciest vedúcich do Jeruzalema, odtiaľ, kde svoju biedu s hanbou skrývali alebo ju vystavovali v úsilí dostať almužnu. Na tvárach však zostávajú viditeľné znaky námahy, ako aj znaky po chorobách na tele. A v ich pohľadoch sa stále zrkadlí nešťastie a osamelosť, keď ich sluhovia zoraďujú alebo im pomáhajú usadiť sa.
     Ježiš prechádza a požehnáva ich. Požehnanie dostáva každý nešťastník a kým Ježiš dvíha pravú ruku na požehnanie, ľavou sa zohýba pohladiť chvejúce sa biele hlavy starcov či nevinné hlavičky detí. Takto prejde hore i dolu vestibulom, aby požehnal všetkých, aj tých, čo vchádzajú počas požehnania a sú ešte oblečení v handrách. Títo sa s obavami a hanblivo schovávajú v kúte, kým ich sluhovia láskavo neodvedú inam, aby sa umyli a prezliekli do čistých šiat, podobne ako tých, čo prišli pred nimi.
     Prichádza mladá vdova s kŕdľom detí... Aká to bieda! Najmenší je úplne nahý, prikrytý len roztrhaným závojom matky... tí starší majú zakryté len to nevyhnutne slušné. Iba najstarší, vysoký štíhly chlapec, má na sebe niečo, čo možno označiť za odev, ale zato je bosý.
     Ježiš ich pozoruje a zavolá na ženu: „Odkiaľ prichádzaš?"
     „Zo Sáronskej roviny, Pane. Lévi dosiahol vek dospelosti... A musela som ho priviesť do chrámu... ja... lebo už nemá otca." Žena ticho plače mĺkvym plačom toho, kto už prelial veľa sĺz.
     „Kedy ti zomrel muž?"
     „V mesiaci šebat bol tomu rok. Bola som v požehnanom stave, v druhom mesiaci..." A prehĺta vzlykanie, aby nerušila, skláňajúc sa nad maličkým.
     „Chlapček má teda osem mesiacov?"
     „Áno, Pane."
     „Čo robil tvoj manžel?"
     Žena šepká tak potichu, že Ježiš nerozumie. Skloní sa, aby počul, a povie: „Zopakuj to a neboj sa."
     „Bol kováč, mal kováčsku dielňu. Ale bol veľmi chorý... pretože mal hnisavé rany." A ukončí veľmi ticho: „Bol rímsky vojak."
     „Ale ty si Izraelitka?"
     „Áno, Pane. Nevyháňaj ma ako nečistú, ako to urobili moji bratia, keď som ich prosila o zľutovanie, po smrti Kornélia..."
     „Toho sa neboj! Akú prácu robíš teraz?"
     „Som slúžka, ak ma chcú, zberám klasy, periem šaty, češem konope... všetko možné, aby som uživila deti. Lévi bude teraz roľníkom... ak ho budú chcieť, pretože je miešanej rasy."
     „Dôveruj Pánovi!"
     „Keby som nedôverovala, zmárnila by som sa s nimi všetkými, Pane."
     „Choď, žena. Ešte sa uvidíme." A prepustí ju.
     Medzitým pribehla Jana a kľakla si v očakávaní, že ju Učiteľ uvidí. On sa naozaj obráti a zbadá ju.
     „Pokoj tebe, Jana. Poslúchla si ma dokonale."
     „Poslúchať ťa je mojou radosťou. Ale nebola som sama, kto ti zaobstaral 'dvor', ako si chcel. Chúza mi všemožne pomáhal a Marta s Máriou tiež. Aj Eliza. Jedna mi poslala svojich sluhov, aby obstarali, čo treba, a pomohli môjmu služobníctvu priviesť hostí, iná pomáhala slúžkam a sluhom pri kúpaní a umývaní 'milovaných', ako ich ty voláš. Teraz, s tvojím dovolením, chcem všetkým podať malé občerstvenie, aby neboli vyhladovaní, kým čakajú na hlavné stolovanie."
     „Len daj, daj. Kde sú učeníčky?"
     „Na hornej terase, kde som dala pripraviť stoly. Dobre som to vymyslela?"
     „Áno, Jana. Tam hore budeme mať všetci pokoj."
     „Áno, aj ja si tak myslím. Napokon, v nijakej sieni by som nemohla prestrieť stoly pre toľkých... A nechcela som ich oddeľovať, aby nežiarlili a nezatrpkli. Nešťastní ľudia sú veľmi precitlivení, až bolestne...! Všetci sú jedna veľká rana a stačí jediný pohľad, aby ich zranil."
     „Áno, Jana. Máš súcitnú dušu a chápeš. Nech ťa Boh požehná za tvoj súcit. Je tu veľa učeníčiek?"
     „Ó, všetky, ktoré sú v Jeruzaleme...! Ale... Pane... azda som zhrešila... Chcela by som ti povedať niečo osamote."
     „Zaveď ma na miesto, kde môžeme byť osamote."
     Odchádzajú iba oni dvaja do miestnosti, z ktorej podľa rozhádzaných hračiek usudzujem, že je Máriinou a Matejovou izbou na hranie.
     „Tak čo, Jana?"
     „Ó, môj Pane, určite som konala nerozvážne... Ale prišlo to tak samo od seba, tak bleskovo! Chúza mi to vyčítal. Ale teraz... Do chrámu prišiel otrok Plautíny s tabuľkou. Ona i jej družky prosili, či by ťa mohli vidieť. Odpovedala som: 'Áno. Popoludní v mojom dome.' A prídu... Urobila som zle? Ó, nie, pokiaľ ide o teba...! Ale kvôli ostatným, ktorí sú všetci Izraeliti... a nie sú láskou ako ty. Ak som urobila chybu, pousilujem sa napraviť ju... Ale tak veľmi túžim, aby ťa svet miloval, celý svet, takže... som si nezvážila, že iba ty si Dokonalosť a len málo ľudí sa usiluje pripodobniť sa ti."
     „Dobre si urobila. Dnes vám všetkým budem kázať skutkami. A prítomnosť pohanov medzi veriacimi v Ježiša Spasiteľa bude jednou z vecí, ktoré moji veriaci budú robiť v budúcnosti. Kde sú deti?"
     „Všade, Pane," usmieva sa uspokojená Jana a ukončí: „Sviatok ich vzrušuje a poletujú sem a tam ako šťastné vtáčiky."
     Ježiš od nej odíde, vráti sa do vestibulu, kývne mužom, ktorí boli s ním, a odoberie sa do záhrady a potom vyjde na priestrannú terasu.
     Dom od pivníc až po strechu napĺňa radostný pracovný zhon. Niektorí nosia pokrmy a riady, iní zasa hŕbu šiat, stoličky, a ďalší sprevádzajú hostí a odpovedajú na ich otázky, všetci s radosťou a láskou. Jonatán, slávnostný vo svojej úlohe správcu, neúnavne usmerňuje, dozerá, radí.
     Stará Ester, šťastná, že vidí prekvitajúcu Janu, ktorá prekypuje životom, sa smeje uprostred hlúčku chudobných detí, ktorým rozdáva koláče, pričom im rozpráva uchvacujúce príbehy. Ježiš sa na chvíľu zastaví vypočuť si nádherný záver jedného z nich. Hovorí sa v ňom, že „dobrej májovej Zorničke, ktorá sa nikdy nevzbúrila proti Pánovi pre utrpenie, čo postihlo jej dom, Boh preukázal veľkú pomoc, skrze ktorú májová Zornička bola záchranou a dobrodením aj pre svojich malých bračekov. Anjeli jej naplnili misu na chlieb a dokončili prácu na krosnách, aby pomohli dobrému dievčatku a hovorili: 'Je to naša sestra, pretože miluje Pána a blížnych. Preto jej musíme pomáhať.'"
     „Nech ťa Boh požehná, Ester! Skoro by som sa i ja zastavil a počúval tvoje podobenstvá! Chceš, aby som zostal?" opýta sa Ježiš s úsmevom.
     „Ó, Pane môj! Ja musím počúvať teba! Ale pre malé deti stačím aj ja, úbohá stará hlupaňa!"
     „Tvoja spravodlivá duša slúži aj pre dospelých. Len pokračuj, pokračuj, Ester..." Usmeje sa na ňu a odíde.
     Vo veľkej záhrade sa už rozpŕchli hostia a jedia občerstvenie, pričom sa rozhliadajú dookola a prekvapene hľadia jeden na druhého. Rozprávajú sa komentujúc svoje neočakávané šťastie. Ale keď zbadajú, že tadiaľ prechádza Ježiš, vstávajú, ak tak môžu urobiť, a úctivo sa poklonia.
     „Jedzte, jedzte. Len slobodne a dobrorečte Pánovi," povie Ježiš a ide okolo k izbám záhradníkov, pri ktorých sa začína vonkajšie schodište vedúce na priestrannú terasu.
     „Ó, môj Rabbuni!" zvolá Magdaléna, ktorá vybehne z miestnosti s náručím plným bielizne a detských košieľok. A jej zamatový hlas ako hlas zlatého organu naplní tienistú cestu lemovanú girlandami ruží.
     „Mária, nech je Boh s tebou. Kam sa tak ponáhľaš?"
     „Ó, mám obliecť desať deťúreniec! Poumývala som ich a teraz ich oblečiem a potom ti ich privediem, čerstvé ako kvietky. Bežím, Učiteľ, pretože... počuješ ich? Sú ako desať bľačiacich baránkov..." Beží preč a smeje sa. Celá naradostená žiari vo svojich jednoduchých elegantných šatách z bieleho plátna, stiahnutých v páse jemným strieborným opaskom, s vlasmi uviazanými do jednoduchého uzla na šiji a previazanými bielou stuhou zviazanou na čele.
     „Aká je iná oproti Márii na Vrchu blahoslavenstiev!" zvolá Šimon Horlivec.
     Na prvej podeste schodišťa sa stretnú s Jairovou dcérou a Annaliou, ktoré náhlivo schádzajú dolu, akoby leteli.
     „Učiteľ! Pane!" zvolajú.
     „Nech je Boh s vami. Kam idete?"
     „Ideme po obrusy. Poslala nás Janina slúžka. Budeš hovoriť, Učiteľ?"
     „Určite!"
     „Ó, potom bež, Miriam! Poponáhľajme sa!" povie Annalia.
     „Máte dosť času urobiť všetko, čo treba. Čakám ešte na ďalších. Ale odkedy, dievčina, sa voláš Miriam?" povie a pozerá sa na Jairovu dcéru.
     „Oddnes. Odteraz. Meno mi dala tvoja matka. Pretože... pravda, Annalia? Dnes je veľký deň pre štyri panny..."
     „Ach, áno. Povieme to Pánovi alebo necháme to na Máriu, aby mu to povedala?"
     „Na Máriu, na Máriu. Choď, choď, Pane. Matka ti o tom porozpráva." A bežia preč, vznášajúc sa ľahučko v prvom rozkvete mladosti. Svojimi peknými postavami vyzerajú ľudské, ale svojimi žiarivými očami sú sťa anjeli...
     Sú na tretej podeste, keď stretnú Elizu z Betsury, ktorá ťažko schádza dolu s Filipovou manželkou.
     „Ó, Pane!" zvolá Filipova manželka. „Niekomu berieš, niekomu dávaš... Ale buď rovnako požehnaný!"
     „Čo tým myslíš, žena?"
     „Skoro sa to dozvieš... Aká bolesť a aká sláva, Pane! Ty mi odnímaš a ty ma korunuješ."
     Filip, stojaci pri Ježišovi povie: „Čo hovoríš? O čom rozprávaš? Ty si moja žena a to, čo sa prihodí tebe, sa týka i mňa..."
     „Ó, dozvieš sa to, Filip... Choď, choď s Učiteľom."
     Ježiš sa medzitým spýta Elizy, či sa už celkom uzdravila. A žena, ktorej veľká bolesť v poslednom období dodala majestátnosť trpiacej kráľovnej, povie: „Áno, môj Pane. Ale trpieť s pokojom v srdci nie je skľučujúce. A ja mám teraz v srdci pokoj."
     „A skoro budeš mať ešte väčší."
     „Čo, Pane?"
     „Choď a keď sa vrátiš, dozvieš sa to."
     „Je tu Ježiš, je tu Ježiš!" švitoria dve deti s tváričkami opretými o zábradlie zdobené arabeskami, ktoré oddeľuje terasu z dvoch strán vedúcich do záhrady. Zo zábradlia visia rozkvitnuté konáre ruží a jazmínu, pretože terasa je rozľahlou visutou záhradou, nad ktorou je v tejto hodine prudkého slnka natiahnutá pestrofarebná plachta.
     Na radostné výkriky Márie a Mateja sa všetci ľudia na terase, zaujatí prípravou stolov, obrátia, zanechajú prácu a idú v ústrety Ježišovi, ktorému sa o kolená už ovíjajú dve deti.
     Ježiš pozdraví ženy, ktoré sa zhŕkli okolo neho. Medzi pravé a vlastné učeníčky alebo manželky, dcéry, sestry apoštolov a učeníčiek sa vmiešali ďalšie menej známe ženy, menej blízke, ako sú manželka bratranca Šimona, matky nazaretských osliarov, matka Ábela z Betlehema v Galilei, Anna Júdova (z domu pri Meromskom jazere), Mária Šimonova, matka Judáša z Kariotu, Noemi z Efezu, Sára a Marcela z Betánie (Sára je žena, ktorú Ježiš uzdravil na Vrchu blahoslavenstiev a poslal ju so starým Izmaelom k Lazárovi a teraz je azda slúžkou Márie Lazárovej). Potom je tam Jajova matka, matka Filipa z Arbely, mladá matka Dorka z Cézarey Filipovej a jej svokra, Annaliina matka, Mária z Bosry, zázračne uzdravená z malomocenstva, ktorá prišla s manželom do Jeruzalema, a mnohé ďalšie, ktoré na pohľad nie sú pre mňa nové, ale ich mená si nepamätám.
     Ježiš prejde cez rozľahlú obdĺžnikovú terasu, z jednej strany ktorej je výhľad na Sixtovu tržnicu, a zastaví sa pri miestnosti v podobe nízkeho štvorca v severnom rohu terasy, myslím na konci vnútorného schodišťa. Vidno celý Jeruzalem i jeho bezprostredné okolie. Je to nádherný pohľad. Všetky učeníčky, ba všetky ženy zanechali prestieranie stolov a natlačili sa okolo Ježiša. Sluhovia pokračujú v práci.
     Mária je pri svojom Synovi. Mária sa javí mladšia a štíhlejšia v zlatistom svetle, ktoré presvitá cez veľkú plachtu rozprestretú nad väčšou časťou terasy a mení sa na jemné smaragdové svetlo na miestach, kam preniklo cez spleť jazmínov a ružových kríkov tvoriacich pergolu, a také dopadá na tváre. Vyzerá ako sestra najmladších učeníčiek, iba o niečo staršia a krásna, krásna ako najkrajšia z rozkvitnutých ruží vo visutej záhrade a vo veľkých kvetináčoch umiestnených dookola záhrady s ružami, jazmínmi, konvalinkami, ľaliami a inými vzácnymi kvetmi.
     „Matka, moja manželka rozprávala akosi čudne... Čo sa prihodilo, že povedala, že jej odnímaš a zároveň ju korunuješ?" opýta sa Filip, ktorý horí túžbou dozvedieť sa to.
     Mária sa nežne usmeje, zahľadí sa na neho a ona, ktorá sa obvykle bráni akýmkoľvek dôvernostiam, teraz ho vezme za ruku a povie mu: „Bol by si ochotný dať môjmu Ježišovi to, čo je pre teba najdrahšie? Pravdupovediac, mal by si... lebo on ti dá nebo a cestu, aby si tam prišiel."
     „Ale pravdaže, matka, keby som vedel... že to, čo by som mu daroval, by ho urobilo šťastným."
     „Urobí ho. Filip, aj tvoja druhá dcéra sa zasvätí Pánovi.* Povedala to pred chvíľou mne a matke v prítomnosti mnohých učeníčiek..."