Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

376. Spásne diela spravodlivých. Herodesove rozmary. Ťažký prípad skazenosti

     4. február 1946
     Mnohí učeníci a učeníčky sa rozlúčili a vracajú sa do domov, v ktorých sú hosťami, alebo sa vydávajú na cestu, ktorou prišli.
     V nádherné popoludnie pokročilého apríla zostanú v Lazárovom dome praví, ozajstní učeníci, osobitne tí, čo sú najsúcejší na kázanie. Teda pastieri, Hermas a Štefan, kňaz Ján, Timon, Hermastej, Jozef z Emáuz, Šalamún, Ábel z Betlehema v Galilei, Samuel a Ábel z Korozainu, Agapeus, Aser a Izmael z Nazareta, Eliáš z Korozainu, Filip z Arbely, Jozef, prievozník z Tiberiady, Ján z Efezu, Mikuláš z Antiochie. Zo žien okrem známych učeníčiek zostanú Annalia, Dorka, Judášova matka, Myrta, Anastazika, Filipove dcéry. Nevidím Jairovu Miriam ani samotného Jaira. Azda sa vrátil tam, kde bol ubytovaný.
     Pomaly sa prechádzajú po dvoroch alebo po terase domu, kým okolo Ježiša, ktorý sedí pri Lazárovom lôžku, sú takmer všetky ženy a všetky staré učeníčky. Počúvajú Ježiša, ako sa rozpráva s Lazárom, opisujúc dediny, cez ktoré prechádzali v posledných týždňoch pred veľkonočnou cestou.
     „Prišiel si práve včas, aby si zachránil maličkého," komentuje Lazár po rozprávaní o zámku v Cézarei Filipovej a ukazuje na dojča, spokojne spiace v matkinom náručí. A pripojí: „Je to krásny chlapec! Žena, ukážeš mi ho zblízka?"
     Dorka vstane a potichučky, ale hrdo vystaví svoje dieťa obdivu chorého.
     „Krásny chlapec! Skutočne krásny! Nech ti ho Pán ochraňuje a nech rastie v zdraví a vo svätosti."
     „A nech je verný Spasiteľovi. Keby to tak nemalo byť, radšej by som ho videla mŕtveho, aj teraz. Všetko, len nie, aby zachránený nebol vďačný Pánovi!" povie dôrazne Dorka a vráti sa na svoje miesto.
     „Pán príde vždy včas, aby zachránil," povie Myrta, matka Ábela z Betlehema. „Môj syn bol už tiež blízko smrti a akej smrti! Ako Dorkin maličký. Ale on prišiel... a zachránil ho. Aká hrozná hodina...!" Myrta zbledne už len pri tej spomienke...
     „Takže prídeš včas aj kvôli mne, však? Aby si mi priniesol pokoj...," povie Lazár a pohladí Ježišovi ruku.
     „No necítiš sa už trochu lepšie, brat môj?" spýta sa Marta. „Vidí sa mi, že od včera sa ti uľavilo..."
     „Áno. I mňa samého to prekvapuje. Azda Ježiš..."
     „Nie, priateľu. To preto, že vlievam do teba svoj pokoj. Tvoja duša sa ním sýti a to tlmí bolesť tvojho tela. To je príkaz Boha, že trpíš."
     „A zomrieš. Len to povedz. Nuž... nech sa stane jeho vôľa, ako učíš. Odteraz už nebudem prosiť o uzdravenie ani o úľavu. Toľko som dostal od Boha (a mimovoľne sa pozrie na svoju sestru Máriu), že je spravodlivé, aby som za to odplácal svojím podrobením sa..."
     „Rob ešte viac, priateľu. Už to je veľa byť odovzdaný a znášať bolesť. Ale ty jej daj väčšiu hodnotu."
     „Akú, môj Pane?"
     „Obetuj ju za vykúpenie ľudí."
     „Ja som tiež len úbohý človek, Učiteľ. Nemôžem si robiť nároky stať sa vykupiteľom."
     „To hovoríš ty. Ale mýliš sa. Boh sa stal Človekom, aby pomáhal ľuďom. Ale ľudia môžu pomáhať Bohu. Skutky spravodlivých sa pripoja k mojim v hodine vykúpenia. Skutky spravodlivých, čo zomreli pred stáročiami, čo žijú alebo čo budú žiť. Odteraz pripájaj aj svoje. Je také krásne splývať s nekonečnou Dobrotou tak, že sa k nej pripojí to, čo môžeme dať zo svojej obmedzenej dobroty a povedať: 'Ja tiež spolupracujem, ó, Otče, pre dobro bratov.' Niet väčšej lásky k Pánovi a k blížnemu, než vedieť znášať utrpenie a zomrieť pri vzdávaní slávy Pánovi a za večnú spásu našich bratov. Spasiť sa len pre seba samého? To je málo. To je 'minimum' svätosti. Je krásne spasiť druhých. Obetovať sa za spásu. Roznietiť lásku, až sa staneme obetným ohňom za spásu blížnych. Vtedy je láska dokonalá. A preveľká bude aj svätosť takého veľkodušného človeka."
     „Aké je to všetko krásne, však, sestry moje?" povie Lazár so zasneným úsmevom vo vychudnutej tvári.
     Marta, hlboko dojatá, súhlasne prikývne hlavou.
     Mária sediac na malom vankúši pri Ježišových nohách vo svojej zvyčajnej póze pokornej a vrúcnej ctiteľky povie: „Možno ja som príčinou utrpenia svojho brata? Povedz mi to, Pane, aby môj žiaľ bol úplný...!"
     Lazár zvolá: „Nie, Mária, nie. Ja... by som musel z toho zomrieť. Neprebodávaj si srdce."
     Ale Ježiš, úprimný až do krajnosti, povie: „Určite áno! Počul som modlitby a tlkot srdca tvojho dobrého brata. Ale to ti nesmie spôsobovať žiaľ, ktorý by ťa zaťažil. Naopak, musí podnecovať tvoju vôľu stať sa za každú cenu dokonalou. A jasaj! Jasaj, pretože Lazár, aby ťa vytrhol diablovi..."
     „Nie ja! Ty, Učiteľ!"
     „... aby ťa vytrhol diablovi, si zaslúžil od Boha budúcu odmenu, pre ktorú budú o ňom hovoriť národy a anjeli. A ako o Lazárovi, tak aj o ďalších ľuďoch a najmä o ďalších ženách, ktoré svojím hrdinstvom vytrhli satanovi korisť."
     „Kto sú to? Kto sú to?" pýtajú sa zvedavé ženy a azda všetky dúfajú, že sú to ony, jedna za druhou.
     Mária, Judášova matka, nehovorí. Ale pozerá, hľadí na Učiteľa...
     Aj Ježiš na ňu hľadí. Mohol by ju oklamať. No neurobí to. Nezraní ju, ale ani neoklame. Odpovie všetkým: „To sa dozviete v nebi."
     Judášova matka, stále užalostená, sa spýta: „A keby sa to niektorej nepodarilo, hoci by veľmi chcela? Aký je jej údel?"
     „Aký si jej dobrá duša zaslúži."
     „Nebo? Ale, Pane, manželka, sestra alebo matka, ktorej... sa nepodarí zachrániť tých, čo miluje, a uvidí ich zatratených, mohla by sa tešiť z raja, hoci by bola v raji? Nemyslíš si, že sa už nikdy nebude môcť tešiť, pretože... telo z jej tela a krv z jej krvi si zaslúžia večné odsúdenie? Ja si myslím, že sa nebude môcť tešiť, keď uvidí svojho milovaného v krutých mukách..."
     „Mýliš sa, Mária. Videnie Boha a vlastnenie Boha sú prameňmi takej nekonečnej blaženosti, že požehnané duše už necítia žiaden zármutok. Ak budú činorodo a pozorne pomáhať tým, ktorí ešte môžu byť spasení, nebudú už trpieť kvôli tým, čo sú odlúčení od Boha, a teda aj od nich samých, ktorí sú v Bohu. Spoločenstvo svätých je pre svätých."
     „Ale ak budú pomáhať tým, ktorí môžu byť ešte spasení, to znamená, že tí, ktorým sa pomáha, nie sú ešte svätí," namietne Peter.
     „Ale majú vôľu, aspoň pasívnu, aby boli svätými. Svätí v Bohu pomáhajú aj v materiálnych potrebách, aby títo prešli od pasívnej vôle k aktívnej. Chápeš ma?"
     „Áno i nie. Pozri. Predpokladajme, že by som bol v nebi a videl by som prechodný sklon k dobrote... povedzme vo farizejovi Hélim, čo by som urobil?"
     „Sústredil by si všetky prostriedky, aby si zväčšil jeho dobré sklony."
     „A keby mu to ani potom nepomohlo?"
     „Potom, keby bol zatratený, ty by si sa už o neho nezaujímal."
     „A keby, ako je tomu teraz, si zaslúžil byť zatratený, ale by bol pre mňa drahý – čo nebude nikdy –, čo by som mal urobiť?"
     „Predovšetkým si uvedom, že sa vystavuješ nebezpečenstvu vlastného zatratenia, keď hovoríš, že ti nie je ani nebude drahý. Ďalej vedz, že keby si bol v nebi, úplne zjednotený s Láskou, modlil by si sa za neho, za jeho spásu až do chvíle jeho súdu. Budú duše, spasené v poslednej chvíli po celom živote modlitieb za ne."
     Vojde sluha a povie: „Prišiel Manaen. Chce vidieť Učiteľa."
     „Nech príde. Určite chce hovoriť o vážnych veciach."
     Ženy sa diskrétne vzdialia a učeníci za nimi. Ale Ježiš zavolá Izáka, kňaza Jána, Štefana a Hermasa, Mateja a Jozefa z pastierov učeníkov. „Bude dobré, keď to budete vedieť aj vy, učeníci," vysvetľuje.
     Vojde Manaen a ukloní sa.
     „Pokoj tebe," pozdraví Ježiš.
     „Pokoj tebe, Učiteľ. Slnko už zapadá. Prvé kroky po sobote sú pre teba, môj Pane."
     „Prežil si dobrú Veľkú noc?"
     „Dobrú! Nič dobrého nemôže byť tam, kde je Herodes a Herodiada! Priznávam, že som s nimi jedol veľkonočného baránka poslednýkrát! Za cenu smrti už nezostanem dlhšie s nimi!"
     „Myslím, že urobíš chybu. Môžeš slúžiť Učiteľovi tým, že zostaneš...," namietne Iškariotský.
     „To je pravda. Toto ma tam doteraz držalo. Ale aké je to odporné! Mohol by ma nahradiť Chúza..."
     Bartolomej podotkne: „Chúza nie je Manaen. Chúza je... Áno. On koná obozretne. Nikdy by neudal svojho pána. Ty si úprimnejší."
     „To je pravda. A pravda je aj to, čo hovoríš. Chúza je dvoran. Je okúzlený kráľovskou hodnosťou... Kráľovskou hodnosťou! Čo to hovorím!? Kráľovským bahnom! No myslí si, že sám je kráľ preto, že je pri kráľovi... A trasie sa, aby sa nedostal do nepriazne kráľa. Minulý večer vyzeral skľúčený ako dobitý pes, takmer sa plazil, keď po Herodesovom predvolaní prišiel predeň po tom, čo si Herodes vypočul sťažnosti Salome, že si ju vyhnal. Chúza zažil trpké chvíle. Túžbu zachrániť sa za každú cenu, hoci aj tým, že by obvinil teba, a priznať, že si konal nesprávne, mal napísanú na tvári. Ale Herodes...! Ten sa chcel iba smiať poza chrbát dievčaťa, ktoré sa mu už protiví, tak ako i jej matka. A smial sa ako blázon, keď počul, ako mu Chúza opakuje tvoje slová. Neustále hovoril: 'Priveľmi, až priveľmi láskavé slová pre tú mladú... (a povedal neslušné slovo, ktoré ti nezopakujem). Mal ju pošliapať po jej žiadostivom lone... Ale poškvrnil by sa!' A smial sa. Potom zvážnel a povedal: 'Ale urážku, ktorú si žena zaslúžila, nemožno dovoliť vzhľadom na korunu. Som veľkodušný (to je jeho fixná predstava, že je taký, a keďže mu to nikto nepovie, hovorí si to sám) a odpustím Učiteľovi aj preto, že povedal Salome pravdu. Chcem však, aby prišiel na dvor, aby som mu to odpustil úplne. Chcem ho vidieť, počuť a aby urobil zázraky. Nech príde a stanem sa jeho ochrancom.' Tak hovoril v ten večer. A Chúza nevedel, čo povedať. Povedať 'nie' vládcovi nechcel. 'Áno' nemohol. Pretože ty určite nepristúpiš na Herodesove chúťky. Dnes mi povedal: 'Ty určite pôjdeš k nemu... Povedz mu moju vôľu.' Hovorím ju. Ale... už poznám odpoveď. Ale povedz mi ju, aby som ju mohol tlmočiť."
     „Nie!" To „nie" zaznie ako blesk.
     „Neurobíš si tým z neho príliš silného nepriateľa?" opýta sa Tomáš.
     „Aj kata. Ale nemôžem odpovedať inak ako 'nie'."
     „Bude nás prenasledovať..."
     „Ó! O tri dni si už nebude nič pamätať," pokrčí Manaen plecami. A dodá: „Sľúbili mu... mímy... Prídu zajtra... A on zabudne na všetko...!"
     Vráti sa sluha: „Pane, prišiel Nikodém, Jozef, Eleazar a ďalší farizeji a predstavení veľrady. Chcú ťa pozdraviť."
     Lazár sa spýtavo pozrie na Ježiša. Ježiš pochopil: „Nech prídu! Rád ich pozdravím."
     Po chvíli vstúpia Jozef, Nikodém, Eleazar (ten spravodlivý na hostine u Izmaela), Ján (hosť na dávnej hostine Jozefa z Arimatey), ďalší, ktorého počujem oslovovať Jozue, ďalej Filip, Júda a posledný Joachim. Pozdravy nemajú konca. Našťastie miestnosť je priestranná. Keby nie, neviem, ako by sa tam zmestilo toľko úklonov, objatí a honosných rúch. Ale hoci je priestranná, tak sa naplní, že učeníci z nej odídu. Zostane iba Lazár s Ježišom. Učeníci sotva môžu uveriť, že ich neprebodávajú prísne pohľady mnohých členov veľrady!
     „Vieme, že si v Jeruzaleme, Lazár. Tak sme prišli!" povie Joachim.
     „Prekvapuje ma to a teším sa. Už som si takmer nepamätal, ako vyzeráš...," odpovie trochu ironicky Lazár.
     „Ale... vieš... Vždy sme chceli prísť. Ale... Ty si zmizol..."
     „A ty si nemohol uveriť, že je to pravda! Vskutku je to veľmi ťažké navštíviť nešťastného človeka!"
     „Nie! Nehovor tak! My sme... rešpektovali tvoje želanie. Ale teraz, keď... teraz, keď... pravda, Nikodém?"
     „Áno, Lazár. Vracajú sa starí priatelia. Aj z túžby počuť správy od teba a uctiť si Rabbiho."
     „Aké správy mi prinášate?"
     „Hm...! Nuž... Zvyčajné veci... Svet... Pravdaže..." Hľadia úkosom na Ježiša, ktorý sedí vzpriamene na svojej stoličke a vyzerá ponorený v myšlienkach.
     „Ako to, že ste sa všetci zišli, len čo sa skončila sobota?"
     „Mali sme mimoriadne zhromaždenie."
     „Dnes?! Z akého dôvodu, tak naliehavo...?"
     Návštevníci sa významne pozrú na Ježiša. No on je zahĺbený... „Veľa dôvodov...," odpovedia.
     „A netýkajú sa Rabbiho?"
     „Áno, Lazár. I jeho. Ale posudzovali sme tiež istý závažný fakt, keď sme sa tu v meste zišli všetci na sviatky...," vysvetlí Jozef z Arimatey.
     „Závažný fakt? Aký?"
     „Istý... omyl... mladosti... Hm! Pravdaže! Nepríjemná debata, pretože... Rabbi, vypočuj nás. Si medzi čestnými mužmi. Aj keď nie sme tvoji učeníci, nie sme však tvoji nepriatelia. V Izmaelovom dome si mi povedal, že nie som ďaleko od spravodlivosti," povie Eleazar.*