Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

379. Predtucha apoštola Jána

     7. február 1946
     „Zvečerieva sa. Kam pôjdeme?" pýtajú sa apoštoli jeden druhého. A šepkajú si o tom, čo sa prihodilo. Nehovoria nahlas, lebo nechcú skľúčiť Učiteľa, ktorý je viditeľne hlboko zamyslený.
     Zotmie sa, kým sú ešte na ceste, a oni kráčajú za Učiteľom pohrúženým v myšlienkach. Ale na úpätí reťaze veľmi rozoklaných hôr sa objaví dedinka.
     „Zastavíme sa tu prenocovať," prikáže Ježiš. „Alebo skôr, zastavte sa tu. Ja sa idem modliť tam do tých kopcov..."
     „Sám? Ó, to nie! Na vysočinu Adomim nepôjdeš predsa sám! Pri všetkých tých zlodejoch, ktorí na teba číhajú, nie, tam nepôjdeš...!" povie pevne rozhodnutý Peter.
     „A čo si myslíš, čo mi môžu urobiť? Veď nemám nič!"
     „Máš... Seba. Ja hovorím o skutočných lotroch, o tých, ktorí ťa nenávidia. A tým stačí tvoj život. Teba nesmú zabiť ako... ako... tak, myslím nejakou podlou pascou. Aby si dal svojim nepriateľom príležitosť nájsť ktovie čo, aby odviedli zástupy aj od tvojho učenia," nalieha Peter.
     „Šimon Jonášov má pravdu, Učiteľ. Boli by schopní zbaviť sa tvojho tela a povedať, že si utiekol, keď si sa dozvedel, že ťa odhalili. Alebo... by ťa mohli vziať aj na miesta so zlou povesťou, do domu niektorej neviestky, aby mohli potom povedať: 'Vidíte, kde a ako zomrel? V bitke pre nejakú neviestku.' Správne si povedal: 'Prenasledovanie učenia poslúži iba vzrastu jeho moci' a všimol som si, že Gamalielov syn, ktorého som nestratil z dohľadu, súhlasne prikyvoval, keď si to povedal. Ale tiež sa správne hovorí, že zosmiešniť svätca a jeho učenie je najspoľahlivejšou zbraňou, aby sa ukázalo, že učenie je nesprávne, a aby sa odňala úcta zástupov k svätcovi," povie Júda Tadeáš.
     „Áno, a také niečo sa ti nesmie stať," uzavrie Bartolomej.
     „Nepristúp na hru svojich nepriateľov. Mysli na to, že touto neopatrnosťou by si zničil nielen seba, ale i Vôľu, ktorá ťa poslala, a ukázalo by sa, že synovia tmy zvíťazili, hoci iba dočasne, nad Svetlom," pripája Horlivec.
     „Veruže! Ty stále hovoríš, a prebodávaš nám tým srdcia, že musíš byť zabitý. Pamätám si na tvoju výčitku Šimonovi Petrovi a nevravím ti: 'Nech sa to nikdy nestane.' Ale myslím, že nie som satan, ak poviem: 'Nech sa to stane aspoň spôsobom, ktorý bude oslávením teba, presvedčivou pečaťou tvojej svätosti a zaručeným odsúdením tvojich nepriateľov. Aby to zástupy poznali a mali spoľahlivé podklady na rozlišovanie a pre vieru.' Aspoň to, Učiteľ. Sväté poslanie Machabejcov sa nikdy neukázalo také sväté, ako keď Júda, Matatiášov syn, zomrel ako hrdina a záchranca na bojovom poli.* Chceš ísť na vrchy Adomim? Pôjdeme s tebou. Sme tvoji apoštoli! Kam pôjdeš ty, naša Hlava, tam pôjdeme i my, tvoji služobníci," povie Tomáš. Málokedy som ho počula hovoriť s takou vznešenou výrečnosťou.

*(Pozri 1 Mach 9, 1-22.)

     „To je pravda, to je pravda! A ak zaútočia na teba, najskôr budú musieť zaútočiť na nás!" vravia viacerí.
     „Ó! Tak ľahko na nás nezaútočia! Hoja si pálčivú ranu Klaudiiných slov a... sú veľmi prefíkaní! Určite vedia, že Poncius by vedel, koho potrestať za tvoju smrť. V Klaudiiných očiach sa riadne prezradili a budú dobre uvažovať a hľadať spoľahlivejšie pasce, než primitívny útok. Možno je náš strach hlúpy. Už nie sme úbohí neznámi ľudia ako predtým. Teraz je tu Klaudia!" povie Iškariotský.
     „Dobre, dobre... Ale nevystavujme sa riziku. Čo chceš robiť na vrchu Adomim?" opýta sa Jakub Zebedejov.
     „Modliť sa a vyhľadať miesto na modlitbu pre všetkých, kde by sme sa v nastávajúcich dňoch pripravovali na nové a stále prudšie boje."
     „Proti nepriateľom?"
     „Aj proti vlastnému ja. Veľmi potrebuje byť posilnené."
     „Ale nepovedal si, že chceš ísť na hranice Judey a do Zajordánska?"
     „Áno. A pôjdem tam. Ale po modlitbe. Pôjdem údolím Achor a potom cez vrch Dok do Jericha."
     „Nie, nie, Pane! To sú zlovestné miesta pre svätých Izraela. Nechoď tam, nechoď tam. Ja ti to hovorím a ja to cítim! Niečo v mojom vnútri mi to hovorí. Nechoď tam! V mene Boha tam nechoď!" vykríkne Ján a vyzerá ako zmyslov zbavený, akoby ho zachvátilo strašné vytrženie...
     Všetci na neho hľadia v údive, lebo takto ho ešte nikdy nevideli. Ale nikto sa mu nevysmieva. Všetci cítia, že stoja pred nadprirodzenou skutočnosťou a s rešpektom zostanú ticho.
     Aj Ježiš je ticho, kým nevidí, že Ján opäť nadobúda zvyčajný vzhľad, a povie: „Ó, môj Pane! Ako som trpel!"
     „Viem to. Pôjdeme na vrch Karit. Čo hovorí tvoj duch?" Hlboko na mňa zapôsobí úcta, s akou sa Ježiš obracia na inšpirovaného apoštola...
     „To sa pýtaš mňa, Pane? Úbohého hlúpeho chlapca, ty, najsvätejšia Múdrosť?"
     „Teba. Áno. Najmenší je najväčším, keď hovorí pokorne so svojím Pánom pre dobro svojich bratov. Hovor..."
     „Áno, Pane. Pôjdeme na Karit. Sú tam bezpečné úžľabiny, kde sa môžeme sústrediť na Boha, a cesty do Jericha a Samárie nie sú ďaleko. Zostúpime z hôr, aby sme sa spojili s tými, čo ťa milujú a dúfajú v teba, a privedieme ti ich, alebo teba privedieme k nim a potom sa ešte budeme sýtiť modlitbou... A Pán zostúpi a prehovorí k našim duchom... aby otvoril naše uši, ktoré počujú Slovo, ale nechápu ho úplne... a aby predovšetkým rozpálil naše srdcia svojím ohňom. Lebo len keď budeme horieť, budeme vedieť znášať muky zeme. Pretože len keď si najprv pretrpíme sladké mučeníctvo úplnej lásky, budeme pripravení pretrpieť aj muky ľudskej nenávisti... Pane... čo som povedal?"
     „Moja slová, Ján. Neboj sa. Teraz sa zastavíme tu a zajtra na svitaní pôjdeme do vrchov."*

*(Skicu načrtla MV medzi dátum a prvé slová nasledujúcej kapitoly. Vpravo je Mar Morto (Mŕtve more).)