Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

419. Uzdravenia v dedinke v Dekapole. Podobenstvo o sochárovi a o sochách

     2. október 1944
     Vidím malú dedinku s potôčikom a niekoľkými skromnými domami. Určite je to dedinka, z ktorej Ježiš odišiel, keď sa preplavil cez Jordán za povodne,* pretože vidím kráčať prievozníka s jeho rodinou v ústrety Ježišovi, ktorý poslal pred sebou Iškariotského a Tomáša, aby mu pripravili cestu.

*(Pozri v 361. kapitole.)

     Keď prievozník z diaľky zbadá Ježiša, zrýchli krok a keď príde pred neho, pokloní sa s najväčšou úctou a povie: „Buď vítaný, Učiteľ, pre našich chorých. Očakávajú ťa. Veľa som o tebe hovoril. Celá dedina ťa pozdravuje mojimi ústami a hovorí: 'Nech je požehnaný Mesiáš najvyššieho Boha!'"
     „Pokoj tebe a tejto dedinke. Som tu pre vás. Nesklamem vaše nádeje. Ten, kto verí, nájde nebo milostivé. Poďme." A Ježiš povedľa prievozníka kráča do stredu dedinky.
     Ženy, deti, muži sa stavajú na prahy svojich domov a potom idú za malým sprievodom, ako postupuje dopredu. Každým metrom sa sprievod rozrastá o ľudí, ktorí sa k nemu stále pridávajú. Niektorí zdravia, iní žehnajú, ďalší vzývajú.
     „Učiteľ," zakričí nejaká matka, „môj syn je chorý. Poď, požehnaný!"
     Ježiš odbočí k chatrnému domu, položí ruku na plece uplakanej matky a opýta sa: „Kde je tvoj syn?"
     „Tu, Učiteľ. Poď."
     Vojde matka, Ježiš, prievozník, Peter, Ján, Tadeáš a niekoľkí domáci. Ostatní sa natlačia k dverám a naťahujú krky, aby videli.
     V kúte biednej tmavej kuchyne je pri horiacom ohnisku lôžko. A na ňom mŕtvolka asi sedemročného chlapca. Hovorím mŕtvolka, pretože je taký vychudnutý, žltý, nehybný. Počuť iba chrčivé dýchanie malej hrude, povedala by som, že chlapec má tuberkulózu.
     „Pozri, Učiteľ. Minula som všetky prostriedky, aby som zachránila aspoň tohto. Nemám už manžela a ďalší dvaja synovia mi zomreli v jeho veku. Vzala som ho až do Cézarey Prímorskej, aby sa naňho pozrel istý rímsky lekár. Vedel mi však len povedať: 'Zmier sa s tým. Rozožiera ho tuberkulóza kostí.' Pozri..."
     Matka odhodí prikrývky a odokryje zúboženého chlapčeka. Tam, kde nie sú obväzy, vystupujú drobné kostičky z vysušenej nažltnutej pokožky. Ale len malá časť tela je odokrytá. Väčšia časť je pod obväzmi a plienkami. Keď ich matka odkryje, odhalia charakteristické mokvajúce diery tuberkulóznych kostí. Žalostný pohľad.
     Chorý je taký ochabnutý, že sa ani nepohne. Akoby sa ho to vôbec netýkalo. Sotva otvorí vpadnuté zmätené oči a pozrie ľahostajne, povedala by som otrávene na ľudí a potom ich znova zavrie.
     Ježiš ho pohladká. Položí svoju dlhú ruku na jeho spustenú hlávku. Chlapec znova otvorí oči a pozerá sa s väčším záujmom na toho neznámeho muža, ktorý sa ho dotýka s toľkou láskou a usmieva sa na neho s veľkým súcitom.
     „Chceš sa uzdraviť?" spýta sa ho potichu Ježiš a skláňa sa nad vychudnutou tváričkou. Predtým zakryl jeho tielko a povedal matke, ktorá chcela priniesť ďalšie obväzy: „Netreba, žena. Nechaj tak."
     Chorý súhlasne prikývne bez slov.
     „Prečo?"
     „Pre moju mamu," povie veľmi slabučkým hláskom. Matka zaplače žalostnejšie.
     „Budeš vždy dobrý, keď sa uzdravíš? Dobrý syn? Dobrý občan? Dobrý veriaci?" Otázky jasne oddeľuje, aby doprial chlapcovi čas odpovedať na každú osobitne. „Zapamätáš si, čo teraz sľubuješ? Vždy?"
     Slabé, a predsa také túžbou naplnené „áno" dopadá jedno za druhým ako vzdychy duše.
     „Podaj mi ruku, maličký." Chorý mu chce dať zdravú, ľavú ruku. Ale Ježiš povie: „Daj mi tú druhú. Neublížim ti."
     „Pane," povie matka, „je sama rana. Dovoľ, aby som ju obviazala. Kvôli tebe..."
     „Na tom nezáleží, žena. Protiví sa mi len nečistota sŕdc. Podaj mi ruku a povedz so mnou: 'Chcem byť vždy dobrý ako syn, ako človek a ako veriaci v pravého Boha.'"
     Dieťa slabým hláskom s námahou opakuje. Ó! V tom hlase je celá jeho duša, a nádej... a určite aj nádej jeho matky.
     V miestnosti a na ceste sa rozhostilo slávnostné ticho. Ježiš, ktorý ľavou rukou drží pravú ruku chorého, zodvihne svoju pravú ruku – pohybom, ako keď oznamuje niektorú pravdu alebo nariaďuje chorobám a živlom svoju vôľu – a vzpriamene, slávnostne povie mocným hlasom: „Chcem, aby si bol uzdravený. Vstaň, chlapče, a zvelebuj Pána." Pustí mu rúčku, ktorá je teraz úplne vyliečená, síce chudá, ale bez najmenšej ranky, a povie matke: „Odokry si dieťa."
     Žena, ktorej tvár má výraz, akoby bola medzi rozsudkom smrti a milosťou, váhavo dvíha prikrývky... Vykríkne a hodí sa na vychudnuté, ale zdravé telíčko, bozkáva ho, pritíska si ho... je šialená od radosti. Tak veľmi, že ani nezbadá, že Ježiš sa vzďaľuje od lôžka a uberá sa k dverám.
     Ale chlapec to vidí a povie: „Požehnaj ma, ó, Pane, a dovoľ mi, aby som ťa aj ja požehnal. Mamička... nepoďakuješ sa?"
     „Ó! Odpusť...!" Žena s dieťaťom v náručí sa hodí k Ježišovým nohám.
     „Chápem, žena. Choď v pokoji a buď šťastná. Zbohom chlapče. Buď dobrý. Zbohom všetkým." A vychádza.
     Mnohé ženy dvíhajú svoje deti, aby ich Ježišovo požehnanie uchránilo od zla v budúcnosti. Drobizg sa tlačí pomedzi dospelých, aby sa dali pohladkať. A Ježiš ich žehná, hladká a počúva. Zastaví sa ešte, aby uzdravil troch ľudí s chorými očami a muža, ktorý sa celý trasie, akoby mal tanec svätého Víta.* Teraz je v strede dediny.