Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

396. S deťmi v Jote. Ježišova uzdravujúca ruka

     7. február 1944, večer o šiestej hodine
     To je moja dnešná radosť.
     Vidím isté miesto v horách. Neviem, kde to je.* Vidím roklinu medzi vrchmi, ktoré sa svojimi odnožami vnárajú a vynárajú z údolia, v ktorého riečisku tečie spenená bystrina. Je úzka, ale ako všetky horské riavy je rýchla a po celom toku tvorí hlučné zurčiace kaskády. Tečie odo mňa smerom na juh. Iné, vzdialenejšie hory, sú za ďalším strmým svahom a za ďalším údolím.

*(Toto videnie mala totiž MV skôr, než boli dve predchádzajúce Ježišove návštevy v Jote. Prvú návštevu videla 12. januára 1945 (v 76. kapitole) a druhú 8. júla 1945 (v 212. kapitole).)

     Chápem, že som v skupine hôr, nie príliš vysokých, ale skutočných hôr, nie kopcov. Takých, akými sú naše Apeniny na mnohých miestach, ako napríklad v údolí Magra alebo pri meste Porretta. Vegetácia je vhodnejšia na pasienky než na pestovanie plodín. Na svahoch vidím zelené lúky, ktoré v čase blížiaceho sa západu slnka sú v spodných častiach tmavofialové. Bude určite začiatok leta, pretože tráva je pekná, vysoká, ale ešte nespálená slnkom.
     Z miesta, na ktorom som, vidím stúpať do dediny cestu pre muly. Typická horská kamenistá cesta s ustavičným stúpaním a klesaním. Vedie z juhu na sever (z môjho pohľadu) tak, že ju vidím vchádzať do dediny oproti potôčiku, ktorý tečie opačným smerom, no nie do obce, ale dolu do údolia.
     Je tam aj ďalšia cestička, ktorá sa šplhá z údolia na výbežok, na ktorom je ako v hniezde učupená dedina. Cestička je skôr chodník a priam lemuje horský hrebeň. Dolu, pod ňou sa vrch strmo zvažuje po zelených pasienkoch až k spenenému potôčiku, za ktorým sú opäť pasienky, z ktorých sa zdvíhajú ďalšie hory smerujúce na východ.
     Po chodníku vystupuje Ježiš spolu s učeníkmi. Nie všetkými. Vidím Petra a Ondreja, Jána a Judáša Iškariotského. Ostatných nevidím. Ježiš je oblečený v bielom a zavinutý do tmavomodrého plášťa. Je prostovlasý a vystupuje rýchlo, sám. Za ním idú v skupine štyria apoštoli a rozprávajú sa. Ježiš je pred nimi niekoľko metrov a nehovorí. Premýšľa. Obzerá sa dookola, ale nehovorí.
     Na istom mieste vedie cestička popri múriku z kamenia, ktorý vymedzuje (aspoň sa mi tak zdá) pozemok, akoby mal zabrániť, aby sa jeho zemina nezosúvala do údolia. Ježiš vchádza na tento pozemok s veľmi dobre obhospodarovanými pasienkami, na ktorých sú roztrúsené jablone, orechy a figovníky. I stromy sú starostlivo udržiavané a majú už plno ovocia.
     Ježiš sa zastaví na chvíľu práve na mieste, kde ostroha vrchu vytvára akoby trojuholník podobný morskej brázde, akú zanecháva loď. Oprie sa o múrik a pozerá sa hore-dolu a dookola. Čaká na apoštolov, ktorí vystupujú pomerne pomaly, zvlášť Peter. Keď sú pohromade, povie im zopár slov, ktoré však nezachytím. Vidím ho, ako sa pri reči mierne skláňa, pretože je vyšší než oni. Nerozumiem slovám, ale tuším ich význam, pretože vidím Iškariotského, ako sa rýchlo uberá k domu vynárajúcemu sa na konci kamenného múrika.
     Je to úplne iný dom než v Káne. Tento nemá na streche terasu, ale je nad ním akási ohnutá kupola, asi aby zabránila, aby sa na streche v zime hromadil sneh, lebo na tomto mieste je v zime určite sneh alebo tu aspoň veľa prší. Namiesto chýbajúcej terasy má na jednej strane vyčnievajúce krídlo, do ktorého ústi vonkajšie schodište, chránené vyčnievajúcou strechou. Toto krídlo tvorí na prízemí verandu a hore krytú lodžiu. Dom je biely a vyníma sa v okolitej zeleni. Pred ním je široká trávnatá plocha uprostred so studňou obklopenou ovocnými stromami, vysadenými s cieľom vytvoriť záhradu, pretože okolo nich sú vysadené kvety do okrúhlych záhonov. Mám dojem, že je to dom zámožnejších ľudí s vycibrenejším vkusom než v dome v Káne.
     Cesta pre muly prechádza popred dom, takže sa k nemu možno dostať tak zo skratky, ako i z cesty. Živý plot z ostružín nepredstavuje nezdolateľnú prekážku, o to viac, že sa v ňom otvárajú dve sotva privreté jednoduché železné bránky.
     Judáš vojde do domu voľne, akoby veľmi dobre poznal jeho obyvateľov. Ihneď odtiaľ vyjde šťastná a usmiata mamička obklopená troma deťmi, s najmenším v náručí. Usmieva sa a ide v ústrety Ježišovi, ktorý medzitým prišiel až k studni.
     Všimla som si, že žena je veľmi tmavej pleti a pôvabná, okolo tridsiatky. Má havranie vlasy, dosť kučeravé, zapletené do dvoch vrkočov, ktoré jej lemujú hlavu. Aj oči má čierne a veľké, orlí nos a ústa s výraznými, silno červenými perami. Je vysoká, pekne formovanej postavy. Badám tiež, že je oblečená ináč ako Mária a ostatné ženy, ktoré som videla v Káne. Aj ona má dlhé šaty bledomodrej, takmer bielej farby, ale potom je celá ovinutá akýmsi tmavomodrým na telo priliehajúcim šálom, ktorý jej formuje postavu. Z obidvoch strán jej prechádza pod paže a jeho vyšší okraj sa otáča za ľavým plecom a dvíha sa na hlavu, ktorú zakrýva so strapcovitou špičkou až po čelo. Z toho vyvodzujem, že nie je Galilejčanka, lebo jej fyzické črty ako i šaty sa líšia od galilejských žien.
     Maličký, ktorého pestuje v náručí, počerný ako mama, má najviac dva roky. Pekný chlapček oblečený v košieľke z bielej vlny. Ďalej je tam asi šesťročné dievčatko s bohatou svetlogaštanovou kučeravou hrivou, oblečené v bledoružových šatách a dvaja menší chlapci, obaja v modrých vlnených tunikách ako matka. Určite veľmi dobre poznajú Ježiša, pretože sa smejú a tlačia okolo neho.
     Mladá mamička ho pozdraví: „Poď dnu, Učiteľ, veď môj dom je tvoj." A usmeje sa.
     Ježiš jej odpovie: „Pán nech ti to odplatí." Potom vystrie pravú ruku – ľavou si na prsiach pridržiava okraj zvinutého plášťa – a pohladí maličkého. Vidím, ako sa krásna ruka môjho Ježiša dotkne čela maličkého, ktorý predstiera hanblivého a skryje si hlavičku na mamin krk. Z toho hniezdočka sa pozerá na Ježiša, pričom sa roztomilo smeje, čím ho vyzýva zopakovať pohladenie.
     Pri studni pod jabloňou ovešanou plodmi, ktoré už začínajú dozrievať, je kamenná lavička, sedadlo. Ježiš si na ňu sadne, kým žena vojde do domu, odkiaľ sa vráti s džbánom. Ježiš ju požiada, aby mu dala maličkého. Posadí si ho do lona, kým žena načrie vodu a potom sa vráti s jedným pohárom plným vody a druhým mlieka a podá ich Ježišovi. Potom vyberie zopár zrelých jabĺk spomedzi ostatných ešte trpkých, vloží ich do misy postavenej na lavičku vedľa Ježiša a ponúkne mu ich. Zrejme už tak urobila aj inokedy. Vie, čo má Ježiš rád.
     Apoštoli išli za Judášom a aj oni pijú pod stĺporadím.
     Ježiš sa napije najskôr vody. Maličkého má stále v lone a smeje sa, lebo ten ho ťahá za vlasy a bradu. Traja súrodenci sú okolo neho. Ježiš vezme jablká a dá trom väčším po jednom, posledný si vezme aj on a zje ho. Maličkému dá napiť sa mlieka z pohára a potom sa napije aj on. Ježiš je šťastný. Smeje sa, ako som ho ešte nikdy nevidela smiať sa.
     Dievčatko mu podíde ku kolenám a dôverne si mu vloží hlavičku do lona. Ježiš jej hladká kučeravé vlasy. Obidvaja chlapci, ktorí na chvíľu odbehli, sa vrátia, jeden s holúbkom pritlačeným na hrudi, druhý ťahajúc za ucho niekoľkodňového zúfalo bľačiaceho baránka. Ukazujú svoje poklady Ježišovi.
     Ježiš sa o ne zaujíma, ale znepokojený stavom dvoch úbohých zvierat požiada o holúbka a po chvíľke obdivu ho pustí odletieť do svojho hniezda. Baránka zodvihne na stoličku, hladká ho a drží ho v bezpečí, kým sa vráti matka a odvedie ho na jeho miesto.
     Dievčatko, ktoré nemá nič, sa skloní, natrhá kvietky a kytičku podá Ježišovi.
     Učiteľ je učiteľom aj pre tých maličkých a stále držiac najmenšieho v náručí rozpráva starším deťom o tých „krásnych kvetoch, ktoré vytvoril nebeský Otec, od najväčších po najmenšie, o kvetoch, ktoré sú v očiach Boha krásne ako deti, keď sú dobré. Aby boli dobré, musia byť ako kvety, ktoré nikomu neubližujú, ale naopak, všetkým ľuďom dávajú vôňu a radosť a vždy konajú vôľu Pánovu, keď vyrastú tam, kde si želá on, keď zakvitnú vtedy, keď on chce, a dávajú sa trhať, ak sa to jemu páči".
     Hovorí o holuboch, ktoré sú „také verné svojmu hniezdu a také čisté, že sa nikdy nepostavia na nič škaredé, vždy si pamätajú svoj dom a Boh ich miluje, lebo sú verné a čisté. Aj Božie deti musia byť také: ako hrdličky, ktoré milujú Pánov dom a v ňom si robia svoje hniezdo lásky. A aby boli toho hodné, vedia sa zachovať čisté".
     Rozpráva o ovečkách, „takých miernych, trpezlivých a odovzdaných, že dávajú vlnu, mlieko a mäso a nechajú sa obetovať pre naše dobro, čím sú nám príkladom lásky a miernosti. Baránky Boh tak miluje, že 'Baránkom' volá aj svojho syna. Dobrý Boh miluje ako najmilších synov tých, ktorí si vedia uchovať dušu baránka až do smrti".
     Kým Ježiš hovorí, nahrnú sa do ohrady aj iné deti. A nielen deti. Aj dospelí počúvajú. Sú tam mamy, ktoré podávajú Ježišovi svoje najmladšie ratolesti a niektoré choré deti, aby ich pohladil a vzal na chvíľu do lona. Odrastenejšie deti sa postarajú o seba samé.
     Ježiš je obklopený celým kŕdľom detí. Sú pred ním, vedľa neho, na pleciach i medzi nohami. Nemôže sa ani pohnúť. No smeje sa uprostred toho nepokojného a občas i hašterivého živého kŕdľa.
     Všetci by chceli byť na prvom mieste, no malým majiteľom domu ani nenapadne, aby ho uvoľnili. Ježišovi to dá podnet, aby bol znova učiteľom: „Človek nesmie byť sebecký ani v dobrom. Viem, že ma máte radi a mám z toho radosť. Aj ja vás milujem, ale budem vás mať rád ešte viac, ak teraz pustíte i ostatných ku mne. Každý trocha. Ako dobrí bratia. Všetci ste si bratia a rovnakí v očiach Boha aj v mojich očiach. Všetci ste si rovní. Ba tí, ktorí sú poslušní a láskaví voči svojim druhom, tých Boh i ja najviac milujeme."
     A aby kŕdeľ detí ukázal, že... všetky deti v ňom sú poslušné a láskavé, razom sa rozpŕchnu. Všetci sú dobrí! Ježiš sa usmieva.
     Potom sa však nevinný kŕdeľ vráti. Navzdory mamkám a najmä navzdory učeníkom, ktorí nechcú toľkú neúctivú dotieravosť. Iškariotský je najviac neústupčivý, Ján najmenej. Posadil sa na trávu a i on sa smeje obklopený deťmi. No Judáš na deti zazerá a frfle. Aj Peter je nespokojný.
     Ale deti natlačené okolo Ježiša sa o to nestarajú. Pozerajú vyzývavo na frflošov a iba úcta k Ježišovi ich zadrží, aby nevystrúhali na obidvoch učeníkov grimasy. Cítia sa chránení Ježišom, ktorý roztvoril náruč a pritiahol k sebe toľko detí, koľko len zvládol: kyticu živých kvetov.
     Niektoré deti ukazujú Ježišovi svoje pokazené hračky... A Ježiš kúskom konárika napraví osku na kolesách vozíka a kúskom povrázka a dreva opraví a spevní nohu drevenému koníkovi, ktorého mu ukázal jeden tmavovlasý chlapček. Sú tam pastierikovia, ktorí zanechali na chvíľu kŕdeľ na ceste – už sa stmieva –, pristavia sa pri Ježišovi a on ich hladká a požehnáva. Jeden mu prinesie zranenú ovečku a Ježiš nechce, aby na jeho malého priateľa nakričal jeho pán, a tak jej zastaví krv a vráti mu ju.
     Vojde jedna mamka a razí si cestu. Nesie v náručí veľmi choré dieťa. Bezvládne leží na jej prsiach. Ježiš, ktorý sa už predtým dotkol iných veľmi chorých detí, ktoré mu matky priniesli, roztvorí náruč a vezme si do lona takmer umierajúce dieťa. Matka mu ho so slzami prenechá.
     Ježiš ju počúva a pozerá sa na ňu. Potom sa zahľadí na zúbožené vychudnuté tielko ako bez krvi. Pohladká ho, pobozká a trochu pohojdá, pretože dieťa plače. Chlapček či dievčatko – neviem, čo je, lebo má vlásky dlhé až po uši – otvorí očká a pozrie sa na Ježiša smutným úsmevom. Ježiš mu potichu niečo hovorí. Nerozumiem čo, pretože šepká. Choré dieťa sa usmeje.
     Ježiš ho vráti plačúcej matke a uprene sa na ňu zahľadí svojimi prenikavými očami: „Žena, maj vieru. Zajtra ráno sa tvoje dieťa bude hrať spolu s týmito deťmi. Choď v pokoji." A požehná ho ešte na voskovú tváričku.
     A tu, otče! Tu akoby som pristúpila k môjmu Ježišovi a povedala mu: „Učiteľ, čo je v tvojej ruke, že sa všetko napraví, uzdraví či zmení vzhľad, keď sa toho dotkneš?"
     Je to skutočne veľmi hlúpa otázka, no Ježiš mi na ňu odpovie s božskou dobrotou: „Nič dcéra, iba fluidum mojej nesmiernej lásky. Pozri na moju ruku, pozoruj ju." A podá mi svoju pravicu.
     Beriem ju s úctou, špičkami prstov za špičky prstov. Viac sa neodvážim a srdce sa mi silno rozbúši. Nikdy som sa nedotkla Ježiša. On sa ma dotýkal, ale ja som sa to nikdy neodvážila. Teraz sa ho dotýkam. Cítim teplo jeho prstov. Cítim jeho hladkú pokožku, veľmi dlhé nechty (nie vyčnievajúce, no dlhé tvarom na poslednom článku prstov). Vidím jemné dlhé prsty, silno preliačenú dlaň, všímam si, že záprstie má oveľa kratšie než prsty, pozorujem rozvetvenie žíl na zápästí.
     Ježiš mi vľúdne ponechá svoju ruku. Teraz sa postavil a ja kľačím. Preto mu nevidím do tváre, ale cítim, že sa usmieva, pretože v hlase má úsmev: „Vidíš, milovaná duša, že nemám v nej nič. Za roky práce som sa naučil opravovať hračky deťom a využívam túto schopnosť, lebo i ona mi pomáha pritiahnuť si k sebe stvorenia, ktoré veľmi milujem – deti. V tomto pôsobí moja ľudská prirodzenosť, ktorá si pamätá, že pracovala. Moja božská prirodzenosť pôsobí v tom, že uzdravuje choré deti tak, ako uzdravujem choré hračky a ovečky. Nemám nič okrem lásky a božskej moci. A na nikoho ju nevylievam s takou radosťou ako na tieto nevinné deti, ktoré vám dávam za vzor, ako vojsť do nebeského kráľovstva. Medzi nimi si odpočiniem. Sú jednoduché a úprimné. Ja, ktorý som Zradený* a pociťujem odpor voči tomu, kto zrádza, nachádzam pokoj pri tých, ktorí nevedia zrádzať. Ja, ktorý budem ten, ktorému mnohí nebudú dôverovať, nachádzam radosť pri tých, ktorí nevedia nedôverovať. Ja, ktorý budem zapretý tým, ktorý po zrelom uvážení sa bude chcieť stiahnuť do bezpečia v hodinách búrky, nachádzam útechu pri týchto, ktorí veria vo mňa bez toho, či im z tejto viery vyplynie dobro či zlo. Veria, pretože ma milujú. Buď aj ty ako dievčatko. Ako jedno z týchto a dosiahneš nebeské kráľovstvo, čo sa otvorí na netrpezlivý podnet Ježiša horiaceho túžbou mať pri sebe tých, ktorých najviac miloval, lebo oni ho najviac milovali. Teraz choď v pokoji. Pohládzam ťa ako jedno z týchto maličkých, aby si bola šťastná. Choď v pokoji."

*(Na strane rukopisu MV v zátvorke poznamenala: Tu mi vnútorná intuícia dáva pochopiť, že Ježiš hovorí „som" a vzápätí „budem", lebo Judášova zrada kvasila už od začiatku a Kristus to vedel.)

     Uvedomte si, že videnie nastalo, keď som skľúčene a bezútešne plakala, znechutená neslušnou odpoveďou – dnes nie prvou –, plná ľútosti a nevôle pre výroky o tom, čo robím s dušami iných. Videnie ma už na začiatku upokojilo a potom rozveselilo. No keď som sa potešila z dotyku Ježišových prstov, pocítila som, že nežnosť vytrženia premohla každú horkosť.
     Prezerám si ruku, ktorá píše* a uchováva si pocit dotyku s Ježišovou rukou. Zdá sa mi svätá, ako niečo, čo sa dotklo relikvie. Nech je zvelebený môj Ježiš!

*(Ide o pravú ruku spisovateľky, ktorá po smrti zostala pekná biela, na rozdiel od ľavej ruky, ktorá zmodravela.)