Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

372. Prípravný deň pred Veľkou nocou. Vyviaznutie z nebezpečenstva

     30. január 1946
     V Lazárovom paláci, ktorý sa v tú noc premenil na veľkú spálňu, ležia všade telá spiacich mužov. Ženy nevidno. Možno ich zaviedli do horných izieb. Jasné svitanie pomaly odkrýva mesto, preniká do nádvorí, prebúdza prvé bojazlivé švitorenie v korunách stromov, vysadených, aby poskytovali tieň, a ozýva sa prvé hrkútanie holubov odpočívajúcich v dutine rímsy. Ale ľudia sa ešte neprebúdzajú. Sú unavení a nasýtení tak jedlom, ako i citovým vzrušením, a tak spia a snívajú...
     Ježiš nehlučne vyjde do vestibulu a odtiaľ na hlavné nádvorie. Umyje sa v prameni čistej vody, žblnkajúcom v jeho strede v štvorci myrty, pri krajoch ktorej rastú malé ľalie podobné takzvaným francúzskym konvalinkám. Upraví sa a stále potichu sa vráti k schodišťu, čo vedie k horným miestnostiam a na terasu domu. Vystúpi až hore, aby sa modlil a meditoval...
     Prechádza sa hore-dolu a vidia ho jedine hrkútajúce a krky naťahujúce holuby. Akoby sa navzájom vypytovali: „Kto to je?" Potom sa oprie o múrik a úplne nehybný sa pohrúži do myšlienok. Napokon zodvihne hlavu, možno pozvaný prvými lúčmi slnka, ktoré vychádza spoza kopcov zakrývajúcich Betániu a údolie Jordánu, a obdivuje panorámu pred sebou.
     Lazárov palác je určite na jednej z terénnych vyvýšenín, pre ktoré jeruzalemské cesty, najmä tie menej pekné, ustavične stúpajú a klesajú. Palác stojí takmer v strede mesta, trochu na juhozápad na peknej ulici, ústiacej na Sixtovu tržnicu, s ktorou vytvára písmeno T, a tak dominuje nad dolnou časťou mesta. Oproti je Bezeta, Morja a Ofel a za nimi Olivová hora. Vzadu je vrch Sion, k územiu ktorého už patrí aj palác, kým po obidvoch bokoch pohľad blúdi smerom na juh na kopce, zatiaľ čo na severe Bezeta zakrýva veľkú časť panorámy. Ale za údolím Gihon sa v ružovom svetle svitania vynára holá žltkastá hlava Golgoty, pochmúrna i v tomto radostnom svetle.
     Ježiš na ňu hľadí... Jeho pohľad, hoci je mužnejší a zamyslenejší, mi pripomína pohľad z dávneho videnia dvanásťročného Ježiša v dišpute s učiteľmi. Ani teraz, ako ani vtedy, to však nie je pohľad hrôzy. Nie. Je to dôstojný pohľad hrdinu, ktorý sa pozerá na pole svojej poslednej bitky.
     Potom sa obráti, zahľadí sa na kopce na juh od mesta a povie: „Kajfášov dom!" Pohľadom sleduje celú trasu od toho miesta do Getsemani, potom k chrámu a opäť hľadí za hradby mesta, na Kalváriu...
     Medzitým úplne vyšlo slnko a mesto sa zapaľuje svetlom...
     Na bránu paláca dopadnú silné vytrvalé údery. Ježiš sa vykloní pozrieť, ale značne vyčnievajúca rímsa a dvere zabudované hlboko v masívnej stene mu nedovolia vidieť, kto búcha. Zato ihneď počuje hlasy spiacich, ktorí sa prebúdzajú, kým dvere, otvorené Lévim, sa znova hlučne zatvárajú. Potom počuje svoje meno, vykrikované mnohými mužskými i ženskými hlasmi... Rýchlo schádza a povie: „Tu som. Čo si želáte?"
     Len čo ho začujú tí, ktorí na neho volali, vybehnú kričiac hore schodišťom. Sú to apoštoli a najstarší učeníci, medzi nimi i Jonáš, správca Getsemani. Rozprávajú jeden cez druhého a nič nerozumieť.
     Ježiš ich musí prísne vyzvať, aby zostali tam, kde sú, a boli ticho, aby ich upokojil. Podíde k nim a opýta sa ich: „Čo sa deje?"
     Ďalší rozruch, plný prekrikovania, no neužitočný, lebo mu nerozumieť. Za tými, čo kričia, sa objavia vážne alebo prekvapené tváre žien a učeníkov...
     „Nech hovorí len jeden. Ty, Peter, hovor prvý."
     „Prišiel Jonáš... Povedal, že ich bolo veľa a že ťa všade hľadali. Bál sa celú noc a keď sa otvorili brány, išiel k Jane a dozvedel sa, že si tu. Čo urobíme? Veď predsa musíme osláviť Veľkú noc!"
     Jonáš z Getsemani potvrdzuje informácie: „Áno, aj so mnou zaobchodili zle. Povedal som, že neviem, kde si, že sa možno nevrátiš. Ale videli vaše odevy a pochopili, že sa vrátite do Getsemani. Neubližuj mi, Učiteľ! Vždy som ti poskytoval pohostinstvo s láskou a túto noc som trpel pre teba. Ale... ale..."
     „Neboj sa! Odteraz ťa už nevystavím nebezpečenstvu. Už nezostanem v tvojom dome. Zastavím sa len keď pôjdem okolo, v noci, aby som sa pomodlil... To mi nemôžeš zakázať..." Ježiš je veľmi láskavý k vystrašenému Jonášovi z Getsemani.
     Ale zlatý hlas Márie Magdalény ho prudko preruší: „Odkedy, človeče, zabúdaš, že si sluhom a pre našu vľúdnosť sa správaš, akoby si bol pánom? Čí je dom a záhrada? Iba my môžeme povedať Rabbimu: 'Nechoď, aby si neuškodil nášmu majetku.' Ale my to nepovieme. Pretože vždy by to bolo najväčšie dobro, aj keby nepriatelia Krista pri jeho hľadaní mali zničiť stromy, múry, ba i keby dali rozváľať medze. Pretože všetko by bolo zničené za poskytnutie pohostinstva Láske a Láska by to nám, jeho verným priateľom, odplatila láskou. Nech len prídu! Nech to zničia! Nech to pošliapu! Čo na tom záleží? Stačí, že nás on miluje a nie je zranený!"
     Jonáš sa zmieta medzi strachom z nepriateľov a z rozhorčenej panej a zašepká: „A ak ublížia môjmu synovi...?"
     Ježiš ho utešuje: „Neboj sa, vravím ti. Už nezostanem. Môžeš povedať tým, čo sa ťa na to spýtajú, že Učiteľ už nebýva v Getsemani... Nie, Mária. Takto je to dobre. Nechaj ma konať! Som vďačný za tvoju veľkodušnosť... Ale ešte neprišla moja hodina, ešte nie je moja hodina! Predpokladám, že to boli farizeji..."
     „A členovia veľrady, herodiáni a saduceji... i Herodesovi vojaci... a... všetci... všetci... Neviem sa zbaviť triašky zo strachu... Ale vidíš, Pane? Bežal som ti to oznámiť... k Jane... potom sem..." Muž chce zdôrazniť, že si splnil svoju povinnosť voči Učiteľovi a riskoval pritom svoj pokoj.
     Ježiš sa uznanlivo usmeje a láskavo povie: „To vidím! To vidím! Boh nech ti to odplatí. Teraz choď v pokoji domov. Dám ti vedieť, kam treba poslať tašky, alebo pošlem niekoho, aby ich vyzdvihol."
     Muž odchádza a nikto okrem Ježiša a Panny Márie ho neušetrí výčitiek a výsmechu. Petrove výčitky sú uštipačné, Iškariotského až sarkastické, Bartolomejove ironické. Júda Tadeáš nepovie nič, ale krivo naňho zazerá...! A šepot a vyčítavé pohľady ho sprevádzajú aj v radoch žien a skončia záverečným výbuchom Márie Magdalény, ktorá na úklon sluhu-roľníka odpovie: „Oznámim Lazárovi, aby si na slávnostnú hostinu prišiel vziať vykŕmené sliepky z Getsemani."
     „Ja nemám kurník, pani."
     „Teba, Marka a Máriu: troch vykŕmených kohútov!"
     Všetci sa zasmejú na rozhorčenej a... výstižnej poznámke Márie Lazárovej, ktorá je celá bez seba, keď vidí strach svojich poddaných, a kvôli nepohode Učiteľa, zbaveného pokojného hniezda v Getsemani.
     „Neznepokojuj sa, Mária! Pokoj! Pokoj! Nie všetci majú srdce ako ty!"
     „Ó, žiaľ, nie! Kiežby mali všetci srdce ako ja, Rabbuni! Ani kopije, ani šípy namierené na mňa by ma nedonútili odlúčiť sa od teba!"
     Šepot medzi mužmi... Mária ho zachytí a pohotovo odpovie: „Áno. Uvidíme! A dúfajme skoro, aby vám to poslúžilo naučiť sa odvahe. Ničoho sa nebojím, ak môžem slúžiť môjmu Rabbimu! Slúžiť! Áno! Slúžiť! A slúži sa v čase nebezpečenstva, bratia! Inokedy... keď niet nebezpečenstva, to nie je slúžiť, to je radovať sa...! A nasledovať Mesiáša nemáme pre svoju radosť!"
     Muži skláňajú hlavy, zasiahnutí vyslovenou pravdou.
     Mária sa pretlačí cez zástup a postaví sa pred Ježiša: „Ako rozhodneš, Učiteľ? Je Prípravný deň.* Kde chceš oslavovať svoju Veľkú noc? Prikáž... a ak som našla milosť u teba, dovoľ mi ponúknuť ti moje večeradlo a postarať sa o všetko..."

*(Prípravný deň (lat. Parasceve) – bol dňom príprav, ktoré sa robili pred začiatkom soboty, počas ktorej boli zakázané všetky činnosti, vrátane prípravy pokrmu. Dielo MV v súlade s Mk 15, 42 označuje Prípravný deň ako deň predchádzajúci sobotu (napr. v 609. kapitole.); ale často pre lepšie pochopenie (pozri poznámku v 591. kapitole) ho nazýva aj piatok v 93., 174. kapitole a inde. Mohol byť aj dňom trhu, ako sa hovorí v 83. kapitole.)

     „Milosť si našla u nebeského Otca, takže si ju našla aj u Otcovho Syna, ktorému je svätá každá pohnútka Otca. Ale ak prijmem večeradlo, nechaj, aby som do chrámu išiel obetovať baránka ja ako dobrý Izraelita..."
     „A ak ťa zajmú?" zvolajú mnohí.
     „Nezajmú ma. Môžu sa odvážiť zajať ma v noci, v tme, ako to robia zbojníci. Ale nie uprostred zástupov, ktoré si ma ctia. Nebuďte zbabelí...!"
     „Ó, veď teraz je tu aj Klaudia!" zakričí Judáš. „Kráľ a kráľovstvo už nie sú v nebezpečenstve...!"
     „Judáš, prosím ťa! Nedovoľ, aby sa zrútili v tebe! Nekuj v sebe pikle voči nim. Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Ja nie som taký kráľ ako tí, čo sedia na trónoch. Moje kráľovstvo je kráľovstvo ducha. Ak ho ty ponížiš na úbohé ľudské kráľovstvo, ty mu v sebe kladieš nástrahy a zvrhávaš ho."
     „Ale Klaudia...!"
     „Ale Klaudia je pohanka. Preto nemôže poznať hodnotu ducha. Už to je veľká vec, že chápe a podporuje toho, ktorý je pre ňu Múdry... Mnohí v Izraeli ma nepovažujú ani za múdreho...! Ale ty nie si pohan, priateľ môj! Nedovoľ, aby sa tvoje prozreteľnostné stretnutie s Klaudiou obrátilo na škodu, a rovnako nedovoľ, aby sa ani jeden z darov, ktoré si dostal od Boha na upevnenie tvojej viery a vôle slúžiť Pánovi, nestal pre teba duchovným nešťastím."
     „A ako by sa mohol, môj Pane?"
     „Veľmi ľahko. A nielen v tebe. Keby dar, daný na pomoc slabosti človeka – namiesto toho, aby ho posilňoval a stále viac v ňom roznecoval túžbu po nadprirodzenom dobre alebo jednoducho po morálnom dobre –, slúžil tak, že by človeka zaťažoval ľudskými žiadosťami a odvracal ho od správnej cesty na zlé cestičky, vtedy by sa dar stal škodlivým. Stačí pýcha, aby urobila z daru škodu. Stačí dezorientácia spôsobená niečím, z čoho človek spyšnie, pre ktorú stratí zo zreteľa najvyšší a dobrý cieľ, aby sa dar premenil na škodu. Si o tom presvedčený? Príchod Klaudie ťa má posilniť iba v jednej úvahe. V tejto: Ak pohanka pochopila veľkosť môjho učenia a nevyhnutnosť, aby ono zvíťazilo, ty a s tebou všetci učeníci by ste ho mali prežívať ešte silnejšie a v dôsledku toho by ste sa mu mali všetci oddať. Ale vždy duchovne. Vždy... A teraz sa rozhodnime. Povedzte, kde by bolo dobré sláviť Veľkú noc? Chcem, aby ste mali duševný pokoj pri tejto obradnej večeri, aby ste pocítili Boha, ktorého nemožno vnímať v rozrušení. Je nás veľa, ale bolo by mi milé, keby sme zostali všetci spolu, aby ste mohli povedať: 'Slávili sme Paschu s ním.' Vyberte teda miesto, kde sa rozdelíme podľa predpísaného obradu tak, aby sme vytvorili skupiny s dostatočným počtom ľudí v každej pre zjedenie vlastného baránka, ale aby sme zároveň mohli povedať: 'Boli sme spojení a navzájom sme počuli hlasy svojich bratov.'"
     Niekto navrhuje jedno, ďalší zasa iné miesto.
     Ale Lazárove sestry to vyhrajú. „Ó, Pane! Tu! Pošleme po nášho brata. Tu! Tu je veľa siení a miestností. Budeme spolu a podľa obradu. Prijmi to, Pane! Palác má vhodné miestnosti najmenej pre dvesto ľudí, rozdelených na skupiny po dvadsiatich. A nie sme až toľkí. Obšťastni nás, Pane! Pre nášho Lazára, ktorý je taký smutný... taký chorý..." Obidve sestry už vzlykajú: „... že si myslíme, že už nebude jesť ďalšieho veľkonočného baránka..."
     „Čo poviete?" osloví Ježiš všetkých. „Myslíte si, že máme vyhovieť dobrým sestrám?" pýta sa.
     „Ja by som povedal, že áno," ozve sa Peter.
     „Ja tiež," povie Iškariotský a mnohí ďalší.
     Kto mlčí, súhlasne prikyvuje.
     „Tak sa o to postarajte. A my ideme do chrámu ukázať, že kto má istotu, že poslúcha Najvyššieho, nebojí sa a nie je zbabelý. Poďme. A kto ostáva, tomu môj pokoj."
     Ježiš zostúpi po posledných schodoch, prejde cez vestibul a vyjde s učeníkmi na ulicu plnú ľudí.