Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

401. Peter a Bartolomej prišli do Beteru. Extáza spisovateľky

     13. marec 1946
     Ježiš sa prechádza po ružových sadoch, kde v plnom prúde prebieha zber. Tak nachádza príležitosť porozprávať sa s tým či s tamtým zberačom a tiež s vdovou a jej deťmi, ktorú Jana z lásky k nemu prijala za slúžku po hostine pre chudobných na Veľkú noc. Deti už nevyzerajú ako vtedy. Rozkvitli, sú pokojné a pracujú s radosťou, každé podľa svojich schopností. Tie najmenšie, ktoré ešte nevedia rozlíšiť jednu ružu od druhej, či roztriediť ich podľa farby a sviežosti, tie sa hrajú s inými malými deťmi na tichších miestach a ich detské štebotanie sa mieša so štebotom malých operencov, ktoré z konárov stromov pozdravujú svojich rodičov vracajúcich sa s plnými zobákmi potravy.
     Ježiš sa vyberie k týmto malým ľudským hniezdam, skloní sa k deťom, zaujíma sa o ne, hladká ich, upokojuje malé hádky, dvíha tých, ktorí padli a fňukajú zašpinení od zeme alebo si poškrabali čelo či rúčky. A plač, bitky a žiarlivosť razom prestanú v láskavosti a slove Nevinného k nevinným, ba sa aj zrieknu predmetu, ktorý bol príčinou hádky alebo pádu, čiže zlatého chrobáka, farebného alebo žiarivého kamienka, odtrhnutého kvietka... Ježiš ich už má plné ruky a plný opasok a nebadane kladie chrobáky a lienky na lístie, a tak ich prepúšťa na slobodu.
     Koľkokrát som si už všimla Ježišovu ohľaduplnosť aj k malým deťom, aby ich neponížil, aby ich nesklamal! S fascinujúcim umením vie, ako ich vylepšovať a nechať sa milovať tým, čo sa navonok javí ako maličkosť, ale v skutočnosti je to dokonalá láska primeraná ich detskému veku...
     Ako i v mojom prípade. Správal sa ku mne vždy ako k „dieťaťu", aby vylepšil moju biedu, aby sa nechal milovať! Potom, keď som ho milovala celou svojou bytosťou, zaobchádzal so mnou tvrdšie, ako s dospelou, hluchý na moje prosby: „Nevidíš, že nie som na nič súca?" Usmial sa a nútil ma robiť prácu dospelých... Ó, iba keď je úbohá Mária celkom zarmútená, vtedy sa opäť stane Ježišom detí pre moju úbohú dušu, takú neschopnú, a poteší sa z mojich... chrobákov, kamienkov, kvietkov... z toho, čo sa mi podarí mu dať... a ukáže mi, že ich považuje za pekné... a že ma miluje, pretože som „nič, ktoré sa spolieha a stráca v tom, ktorý je Všetko".
     Môj Ježiš je milý! Milovaný, milovaný až na zbláznenie! Milovaný celou mojou bytosťou! Áno, to môžem vyhlásiť! V predvečer svojich 49. narodenín, v predvečer ľudskej sentencie o mojom diele hovorkyne, keď sa pozorne skúmam a usilovne pátram v svojom duchu celou svojou bytosťou, aby som rozlúštila pravdivé slová, ktoré sú vo mne, môžem povedať, že teraz milujem svojho Boha a chápem, že ho milujem celou svojou bytosťou. Trvalo mi štyridsaťosem rokov, kým som dospela k tejto úplnej láske, takej úplnej, že mi ani nenapadne báť sa o seba, že by ma čakalo odsúdenie. Trápi ma jedine to, aký to bude mať dopad na duše, ktoré som viedla k Bohu, o ktorých som presvedčená, že ich vykúpil Ježiš žijúci vo mne, a ktoré by sa mohli odlúčiť od Cirkvi, ktorá je spojovacím článkom medzi ľudstvom a Bohom. Niektorí povedia: „Nehanbíš sa, že ti to trvalo tak dlho?" Nie, vôbec. Bola som taká slabá, taká obyčajná nula, že mi to trvalo celý ten čas. No som presvedčená, že mi to trvalo presne taký čas, aký chcel Ježiš. Ani minútu viac, ani minútu menej. Pretože môžem povedať, že odkedy som začala chápať, kto je Boh, nikdy som Bohu nič neodmietla. Odkedy som ho ako štvorročná cítila natoľko všadeprítomného, že som si myslela, že je prítomný dokonca v dreve operadla stoličky, na ktorej som sedávala, a požiadala som ho o prepáčenie, že sa k nemu otáčam chrbtom a opieram sa o neho; odkedy som – stále štvorročná – dokonca aj v spánku rozjímala o tom, že naše hriechy ho zranili a zabili, a postavila som sa na posteli oblečená v nočnej košeli a prosila som bez toho, žeby som sa pozerala na nejaký svätý obrázok, ale obrátila som sa k svojmu Milovanému, zabitému pre nás a úpenlivo som ho prosila: „Nie ja! Nie ja! Daj, nech zomriem, ale nehovor mi, že ja som ťa zranila!" A moje srdce sa dvíhalo vyššie a vyššie...
     Ty vieš o mojich vrúcnych túžbach, Láska moja. Ani jedna ti nie je neznáma... Ty vieš, že i najmenšie naznačenie niektorého tvojho návrhu tvoja Mária ihneď prijala. Aj keď si mi navrhol dať ti lásku snúbenice – ba práve vtedy, na Vianoce v roku 1921, sa utvrdila moja láska k tebe –, dať ti lásku príbuzných, život, zdravie, bohatstvo... aby som sa stále väčšmi stávala „ničím" v spoločenskom živote, troskou, na ktorú sa svet pozerá so súcitom či s výsmechom, takou, ktorá si nemôže vziať ani pohár vody, keď je smädná, ak nemá niekoho, kto jej ho podá, aby som bola ukrižovaná ako ty, naozaj ako ty. Ako veľmi som túžila byť takou a ako by som sa znova ihneď chcela stať takou, keby si ma uzdravil. Všetko! Tvoje nič ti dalo všetko, celú svoju bytosť... Nuž aj teraz, práve teraz, keď ma môžu zle posúdiť a zakázať mi a môžu ma zraniť, čo ti vravím? „Nechaj mi seba, svoju milosť. Všetko ostatné je nič. Len ťa prosím, aby si mi neodňal svoju lásku a aby si nedovolil, aby tí, ktorých som ti darovala, opäť upadli do temnôt."
     No kam som to odišla, Slnko moje, kým ty sa prechádzaš po ružových záhradách? Tam, kam ma vedie moje srdce, ktoré sa posilnilo láskou k tebe. A búši a rozpaľuje mi krv v žilách. A ľudia povedia: „Má horúčku a búšenie srdca." Nie. To je preto, že dnes ráno si sa vrútil do mňa silou božského uragánu lásky a ja... ja sa strácam v tebe, ako ma prenikáš. A už nekonám ako ľudské stvorenie, ale zakusujem to, čo určite je život serafínov... a horím a blúznim a milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa. Zmiluj sa nado mnou vo svojej láske! Zmiluj sa, ak chceš, aby som ešte žila a slúžila ti, ó, Láska najbožskejšia, večná, ó, Láska najsladšia, ó, Láska neba a stvorenstva, Boh, Boh, Boh...
     Ale nie! Nezmiluj sa! Naopak, ešte viac lásky! Ešte viac! Až na smrť vo vyhni lásky! Splyňme navzájom! Milujme sa! Aby sme boli v Otcovi, ako si povedal, prosiac za nás: „Aby (tí, čo ma milujú), boli tam, kde sme my. Aby boli jedno." Iba jedno! To je jedno zo slov evanjelia, ktoré ma vždy stiahlo do priepastnej hĺbky láskyplnej poklony. Čo si žiadal pre nás, ó, môj Božský Učiteľ a Vykupiteľ!? Čo si žiadal, ó, môj Božský Učiteľ, pobláznený láskou!? Aby sme boli jedno s tebou, s Otcom a s Duchom Svätým, pretože kto je v Jednom, je v Troch, ó, nerozdeliteľná a predsa slobodná Trojica jediného a trojjediného Boha! Požehnaný! Zvelebený! Buď zvelebený každým mojím úderom srdca a dychom...!
     
    
     No vráťme sa späť k videniu, pretože vidím Petra, ako sa blíži rýchlym krokom, takým rýchlym, že jeho šaty vlajú ako plachta nadúvaná vetrom. Za ním pokojnejšie kráča Bartolomej. Objaví sa za chrbtom Učiteľa, ktorý sklonený hladká batoľatá ležiace na matracoch v tieni stromov. Určite sú to deti žien, ktoré oberajú ružové lupienky. „Učiteľ!"
     „Šimon! Ako to, že si tu? A ty, Bartolomej? Mali ste odísť zajtra večer, v sobotu po západe slnka..."
     „Učiteľ, nevyčítaj nám... Najprv nás vypočuj."
     „Počúvam vás. A nič vám nevyčítam, lebo si myslím, že ste neposlúchli z vážneho dôvodu. Len ma ubezpečte, že nikto z vás nie je chorý ani ranený."
     „Nie, nie, Pane. Nepostihlo nás nijaké nešťastie," ponáhľa sa povedať Bartolomej.
     Ale Peter, vždy úprimný a prchký, povie: „Hm! Ja hovorím, že by bolo lepšie, keby sme mali všetci polámané nohy, ba i rozbitú hlavu, než..."
     „Čo sa teda stalo?"
     „Učiteľ, mysleli sme, že bude lepšie, keď prídeme, aby sa urobil koniec...," povie Bartolomej, keď ho preruší Peter: „Povedz to rýchlejšie!" A uzavrie: „Odkedy si odišiel, z Judáša sa stal diabol. Nedalo sa s ním už hovoriť, už neuvažoval. Hádal sa so všetkými... A pohoršil všetkých Eliziných sluhov a iných ľudí..."
     „Možno prepadol žiarlivosti, pretože si vzal so sebou Šimona...," ospravedlňuje ho Bartolomej, keď zbadá, že Ježišova tvár veľmi sprísnela.
     „Kdeže žiarlivosť! Prestaň ho ospravedlňovať...! Alebo sa pohádam s tebou, aby som sa vybúril za to, že som sa nemohol pohádať s ním... Lebo, Učiteľ, podarilo sa mi mlčať! Len si predstav! Mlčať! Len aby som ťa poslúchol a z lásky k tebe... Ale aká to bola námaha! Dobre. Keď Judáš odišiel tresknúc dverami, poradili sme sa... a pomysleli sme si, že bude lepšie odísť, aby sa skončil škandál v Betsure a... aby sme predišli tomu, že utŕži zopár zaúch... A ja s Bartolomejom sme hneď odišli. Poprosil som ostatných, aby mi dovolili odísť ihneď, skôr než sa vráti... pretože... pretože som ozaj cítil, že sa už neudržím... Tak. Povedal som to. Teraz ma napomeň, ak si myslíš, že som urobil chybu."
     „Urobil si dobre. Všetci ste urobili dobre."
     „Aj Judáš? Ó, nie, Pane! Nehovor to! Predviedol nedôstojné divadlo!"
     „Nie. On neurobil dobre. Ale ty ho neposudzuj."
     „... Nie, Pane..." To „nie" vychádza z neho s veľkou námahou.
     Chvíľu je ticho. Potom sa Peter spýta: „Ale povedz aspoň mne, prečo sa Judáš stal takým a tak náhle? Zdalo sa, že už je taký dobrý! Tak dobre sme sa cítili! Ja som sa modlil a zapieral, aby to vydržalo... Lebo ťa nemôžem vidieť zarmúteného. A ty si zarmútený, keď konáme zlo... A od sviatku Svetiel viem, že aj obeta lyžičky medu má hodnotu... Túto pravdu ma musel naučiť učeník, najmenší učeník, úbohý chlapec, mňa, tvojho hlúpeho apoštola.* Ale nebol som k nej nevšímavý. Lebo som videl jej plody. Pretože aj ja, tvrdá palica, som pochopil niečo skrze svetlo Múdrosti, ktorá sa dobrotivo sklonila nado mnou a zostúpila až na mňa, drsného rybára, hriešnika. Pochopil som, že ťa treba milovať nielen slovami. Ale tým, že svojimi obetami budeme zachraňovať duše. Aby sme ti urobili radosť. Aby sme ťa nevideli takého, aký si teraz, aký si bol počas mesiaca šebat. Taký bledý a smutný, môj Učiteľ a Pán, že nie sme hodní teba, keď ťa nechápeme, my červy pri tebe, Božom Synovi, my blato pri tebe, Hviezde, my temnoty pri tebe, Svetle. No nebolo to na nič! Na nič! To je pravda. Moje úbohé obety... také úbohé... tak zle robené... A čomu mali slúžiť? Bola to moja pýcha veriť, že môžu poslúžiť... Odpusť mi. Ale dal som ti, čo som mal. Obetoval som sa, aby som ti dal všetko, čo mám. A myslel som si, že budem ospravedlnený, pretože som ťa miloval, ó, môj Bože, celou svojou bytosťou, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou, tak, ako je napísané.** A teraz chápem aj toto a hovorím to aj ja, ako to vždy hovorí Ján,*** náš anjel, a prosím ťa (a kľakne si Ježišovi k nohám), zväčši svoju lásku v tvojom úbohom Šimonovi, aby sa zväčšila moja láska k tebe, ó, môj Bože." A Peter sa skloní a bozkáva Ježišovi nohy a tak zostane. Bartolomej, ktorý s obdivom a súhlasne počúval, urobí to isté.

*(Pozri v 311. kapitole.)
**(Pozri Dt 6, 5.)
***(Pozri v 149. kapitole.)

     „Vstaňte, priatelia. Moja láska vo vás rastie a bude ustavične rásť. A buďte požehnaní za srdce, ktoré máte. Kedy prídu ostatní?"
     „Pred západom slnka."
     „Dobre. Aj Jana s Elizou a s Chúzom sa vrátia pred západom slnka. Sobotu strávime tu a potom odídeme."
     „Áno, Pane. Ale prečo ťa tak naliehavo volala Jana? Nemohla počkať? Bolo dohodnuté, že prídeme sem! Svojou nerozvážnosťou spôsobila všetky tieto problémy...!"
     „Nevyčítaj jej, Šimon Jonášov. Konala rozvážne a z lásky. Zavolala ma, lebo boli duše, ktoré bolo treba posilniť v dobrej vôli."
     „Ach! Tak už nebudem hovoriť... Ale Pane, prečo sa Judáš tak zmenil?"
     „Nemysli na to! Zabudni na to! Teš sa z tohto raja, plného kvetov a pokoja. Teš sa zo svojho Pána. A nechaj a zabudni na človečenstvo vo všetkých jeho najhorších podobách a v jeho útokoch na ducha tvojho úbohého druha. Pamätaj si len, že sa máš zaňho veľmi veľa modliť. Poďte. Pôjdeme k tým maličkým, ktorí na nás prekvapene pozerajú. Pred chvíľou som im rozprával o Bohu, od duše k duši, s láskou, a tým starším o Božích krásach..." A objíme svojich apoštolov okolo pásu a odoberie sa ku kruhu detí, ktoré naňho čakajú.