Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

406. V Joppe. Neužitočný rozhovor Ježiša s Judášom a rozhovor o duši s pohanmi

     20. september 1944
     Vidím Ježiša sedieť na vnútornom nádvorí celkom pekného, hoci nie prepychového domu. Vyzerá veľmi unavený. Sedí na kamennej lavičke pri plytkej studni, nad ktorou sa klenie zelená pergola. Už sa začínajú utvárať strapce hrozna. Iba nedávno z nich odpadli kvety a drobné bobuľky vyzerajú ako zrnká prosa visiace z malých zelených stoniek.
     Ježiš si oprel pravý lakeť o pravé koleno a bradu si vložil do dlane. Občas položí skrčené rameno na kraj studne a oprie oň hlavu, akoby si chcel urobiť väčšie pohodlie, akoby chcel spať. Pomedzi dva pramene zvlnených červenoplavých vlasov mu vidno unavenú, bledú a vážnu tvár.
     Nejaká žena chodí hore-dolu so zamúčenými rukami z jednej miestnosti domu do komôrky na protiľahlej strane dvora, kde je zrejme pec. Vždy sa pozrie na Ježiša, ale neruší jeho odpočinok. Určite sa blíži večer, lebo slnko sa čoraz menej dotýka vrchu terasovitej strechy, až napokon úplne zájde.
     Zo desať holubov si hrkúta a chystá sa zlietnuť na dvor na posledné kŕmenie. Krúžia okolo Ježiša, ako keby chceli spoznať toho neznámeho, a neodvažujú sa zlietnuť dole. Ježiš sa vytrhne z myšlienok, usmeje sa, vystrie ruku dlaňou hore a povie, akoby sa rozprával s ľuďmi: „Ste hladní? Poďte." Najodvážnejší sa spustí na ruku a po ňom ďalší a ďalší. Ježiš sa usmeje. „Nemám nič," odpovie na ich dožadujúce sa hrkútanie. A potom nahlas zavolá: „Žena! Tvoje holuby sú hladné. Máš pre ne zrno?"
     „Áno, Učiteľ. Je vo vrecku pod verandou. Už idem."
     „Netreba. Ja im dám. Rád to robím."
     „Nepriletia. Nepoznajú ťa."
     „Ó, už mi sedia na pleciach a dokonca i na hlave...!"
     Ježiš už ozaj kráča so zvláštnou korunkou na hlave, so striebristosivým holubom, ktorého prsia vyzerajú ako vzácne brnenie, tak veľmi sa jagajú.
     Žena vyjde von a nemôže tomu uveriť, len povie: „Ó!"
     „Vidíš ho? Holuby sú lepší než ľudia, žena. Cítia, kto ich má rád. Ľudia... nie."
     „Nerob si starosti z toho, čo sa stalo, Učiteľ. Len málo je tých, čo ťa tu nenávidia. Ostatní, ak aj nie všetci, ťa milujú alebo aspoň ťa rešpektujú."
     „Ó, to ma neznepokojuje. Hovorím to preto, aby si si všimla, ako často bývajú zvieratá lepšie než ľudia."
     Ježiš otvoril vrece, strčil doň svoju dlhú ruku, nabral zlatistého zrna a nasypal si ho do vyhrnutého okraja plášťa. Zavrie vrece a vráti sa doprostred dvora. Musí sa brániť náporu holubov, ktorí si chcú poslúžiť sami. Otvorí svoj batôžtek, vysype zrno na zem a smeje sa z pretekov a bitiek pahltných operencov. Zrno je čoskoro vyzobané. Holuby sa ešte napijú z plytkej misky pri studni a pozerajú sa na Ježiša.
     „Teraz už choďte. Už viac nemám."
     Vtáky ešte chvíľu poletujú, pristávajú na Ježišových pleciach a kolenách a potom odletia k svojim hniezdam. Ježiš sa opäť ponorí do meditácie.
     Ozve sa hlasné búchanie na dvere. Žena beží otvoriť. Sú to učeníci.
     „Poďte," vraví Ježiš. „Rozdali ste peniaze chudobným?"
     „Áno, Učiteľ."
     „Do poslednej mince? Pamätajte si, že to, čo nám dávajú, nie je pre nás, ale na dobročinné účely. My sme chudobní a žijeme z milosrdenstva druhých. Úbohý je taký apoštol, ktorý využíva svoje poslanie pre ľudské ciele!"
     „A ak jedného dňa zostaneme bez chleba a obvinia nás, že porušujeme Zákon, pretože napodobňujeme vrabce, keď jeme obilie z klasov, čo potom?"
     „Chýbalo ti už niekedy niečo, Judáš? Niečo podstatné, odkedy si so mnou? Padol si niekedy vysilený na ceste?"
     „Nie, Učiteľ."
     „Keď som ti povedal: 'Poď', sľuboval som ti pohodlie a bohatstvo? A v slovách tým, ktorí ma počúvajú, povedal som azda niekedy, že poskytnem 'svojim' prospech na zemi?"
     „Nie, Učiteľ."
     „No tak, Judáš? Prečo si sa tak veľmi zmenil? Nevieš, necítiš, že tvoja nespokojnosť, tvoje ochladnutie citov ma zarmucuje? Nevidíš, že tvoja nespokojnosť pôsobí na tvojich bratov? Prečo ma, Judáš, priateľu, ty, povolaný na také veľké poslanie, ty, ktorý si prišiel k mojej láske a k môjmu svetlu s takým nadšením, prečo ma opúšťaš?"
     „Učiteľ, ja ťa neopúšťam. Ja sa najviac starám o teba, o tvoje záujmy, o tvoj úspech. Chcel by som vidieť, že všade víťazíš, ver mi."
     „Viem to. Ľudsky chceš toto. A už to je veľa. Ale ja to nechcem, Judáš, priateľ môj... Prišiel som pre niečo, čo je omnoho väčšie než ľudské víťazstvo a ľudské kráľovstvo... Prišiel som nie preto, aby som dal svojim priateľom omrvinky ľudského víťazstva. Ale aby som vám dal veľkú, dôležitú, štedrú odmenu, takú, ktorá už ani nie je odmenou, lebo je taká hojná: je spoluúčasťou na mojom večnom kráľovstve, je pripojením k právu Božích detí... Ó, Judáš! Prečo nejasáš nad týmto vznešeným dedičstvom, ktoré sa dosahuje zriekaním, ale ktoré nepozná zánik?
     Poď bližšie ku mne, Judáš. Vidíš to? Sme sami. Ostatní pochopili, že sa chcem rozprávať s tebou, ktorý rozdeľuješ moje... bohatstvo, almužny, ktoré Syn človeka, ktoré Boží Syn prijíma, aby ich v mene Boha a Človeka dával človeku. Utiahli sa do domu. Sme sami, Judáš, v takej príjemnej večernej hodine, keď naše srdcia zalietajú k našim vzdialeným domovom, k našim matkám, ktoré určite myslia na nás pripravujúc si vo svojej osamelosti večeru a rukou pohládzajú miesto, kde sme sedávali pred tou Božou hodinou, keď nás jeho najsvätejšia vôľa vzala, aby sme ho milovali v duchu a pravde.
     Naše matky! Moja, taká svätá a čistá, ktorá vás má tak veľmi rada a modlí sa za vás, priateľov jej Ježiša... Moja, ktorá má iba tento pokoj v úzkosti svojho materstva Kristovej matky: vedomie, že som obklopený vašou láskou... Nesklamte, nezraňte toto matkino srdce, priatelia. Nezlomte ho nijakým zlým skutkom! Tvoja matka, Judáš. Tvoja matka, ktorá naposledy, keď sme prechádzali cez Kariot, nevedela prestať žehnať mi a chcela mi bozkávať nohy, pretože je šťastná, že jej Judáš je v Božom svetle. Vravela mi: 'Ó, Učiteľ! Urob môjho Judáša svätým! Čo iné chce matkino srdce, ak nie dobro svojho dieťaťa? A ktoré dobro je väčšie než večné Dobro?' Skutočne! Ktoré dobro je väčšie, Judáš, než to, ku ktorému vás chcem priviesť a ku ktorému sa dá prísť, keď idete po mojej ceste? Judáš, tvoja matka je svätá žena. Pravá dcéra Izraela. Nechcel som, aby mi bozkávala nohy. Pretože vy ste moji priatelia a pretože v každej vašej matke, v každej dobrej matke, vidím svoju matku, Judáš. A chcel by som, aby ste aj vy videli vo svojej matke moju matku s jej hrozným údelom spoluvykupiteľky, a želal by som si, aby ste ju nechceli zabiť, pretože... pretože by ste cítili, že ste zabili svoju vlastnú matku.
     Judáš, neplač. Prečo plačeš? Ak nemáš nič, čo by ti srdce vyčítalo ohľadom tvojej i mojej matky, prečo roníš slzy? Poď sem, polož si hlavu na moje plece a povedz svojmu Priateľovi o svojom trápení. Previnil si sa niečím? Cítiš, že sa môžeš previniť? Ó, nezostaň sám! Premôž diabla pomocou toho, kto ťa miluje. Som Ježiš, Judáš. Som Ježiš, ktorý uzdravuje z chorôb a vyháňa zlých duchov. Som Ježiš, ktorý zachraňuje... a ktorý ťa má tak veľmi rád, že sa trápi, keď ťa vidí takého ochabnutého. Som Ježiš, ktorý učí odpúšťať sedemdesiat krát sedem ráz. Ale ja, ja osobne vám odpúšťam nie sedemdesiat, ale sedemsto, sedemtisíc krát sedem ráz... a niet hriechu, Judáš, niet hriechu, Judáš, niet hriechu, Judáš, ktorý by som neodpustil, ktorý by som vám neodpustil, ktorý by som vám neodpustil, ak ho vinník oľutuje a povie mi: 'Ježiš, zhrešil som.' Ba ešte menej, iba keď povie: 'Ježiš!' Ba ešte menej, keď sa len na mňa prosiac pozrie. A vieš, priateľu, komu odpúšťam prvé hriechy? Tým, ktorí sa najviac previnili, a tým, ktorí sa najviac kajajú. A vieš, ktoré hriechy odpúšťam ako úplne prvé? Tie, ktoré sa páchajú voči mne.
     Judáš...! Nemáš ani jedno slovo na odpoveď svojmu Učiteľovi...? Také ťažké je tvoje trápenie, že sa ti nemôže vydrať ani slovo z hrdla? Bojíš sa, že ťa udám? Neboj sa! Veľmi dlho som sa chcel porozprávať takto s tebou, držiac si ťa na srdci, ako dvojčatá narodené v jednej kolíske, narodené z jednej matky, takmer jedno telo, dvojčatá, ktoré si navzájom vymieňali teplý prsník a cítili chuť slín svojho brata spolu s chuťou sladkého materského mlieka. Teraz ťa mám a už ti nedovolím odísť, kým mi nepovieš, že som ťa uzdravil. Neboj sa, Judáš. Chcem toto vyznanie. Tvoji druhovia si budú myslieť, že sa priateľsky zhovárame, tak budú po ňom žiariť naše tváre vzájomným pokojom a vzájomnou láskou. A postarám sa, aby to verili stále viac, lebo dnes pri večeri ťa budem mať na svojej hrudi a namočím svoj chlieb pre teba a podám ti ho ako svojmu obľúbenému učeníkovi a ako prvému ti podám kalich po tom, ako vzdáme vďaky Bohu. Budeš kráľom hostiny, Judáš. A skutočne ním budeš. Budeš Nevestou Ženícha alebo dušou, ktorú milujem, ak si ju očistíš a oslobodíš tým, že vložíš svoj prach do môjho očisťujúceho lona. Ešte stále mi nechceš povedať, čo ťa trápi?"
     „Tak láskavo si sa so mnou rozprával... o mamke... o domove... o tvojej láske... Chvíľa slabosti... Som taký unavený...! A myslel som si, že ma takto už dlho nemiluješ..."
     „Nie. Nie je to tak. V tvojich slovách je len jedno pravdivé. To, že si unavený. Ale nie z cesty, z prachu, slnka, blata, zo zástupov. Si unavený zo seba. Tvoja duša je unavená z tvojho tela a z tvojej mysle. Tak veľmi unavená, že skončí vyhasnutím od smrteľnej únavy. Úbohá duša, ktorú som povolal do večného jasu! Úbohá duša, ktorá vie, že ťa milujem, a vyčíta ti, že ju vytrhávaš z mojej lásky! Úbohá duša, ktorá ti zbytočne vyčíta, že sa správaš zákerne voči svojmu Učiteľovi, ako ja ťa zbytočne hladkám svojou láskou. Ale to nie si ty, kto tak koná. To koná ten, ktorý teba i mňa nenávidí. Preto som ti povedal: 'Nezostaň sám.' Nuž, dobre, počúvaj. Vieš, že trávim noci väčšinou v modlitbe. Ak pocítiš jedného dňa v sebe odvahu, že si mužom, a vôľu, že chceš byť mojím, príď ku mne, kým tvoji druhovia budú spať. Hviezdy, kvety a vtáky sú dobrí a múdri svedkovia. Mlčanliví. Súcitní. Zhrozia sa zločinu, ktorý sa udeje v ich prítomnosti, no nepozdvihnú svoj hlas, aby povedali ľuďom: 'Ten človek je Kainom svojho brata.' Pochopil si, Judáš?"
     „Áno, Učiteľ. No ver mi, že som len unavený a vzrušený. Milujem ťa celým svojím srdcom a..."
     „Dobre. Stačilo."
     „Dáš mi bozk, Učiteľ?"
     „Áno, Judáš. Tento a ďalšie bozky ti dám..."
     Ježiš si veľmi hlboko, bolestne vzdychne. No pobozká Judáša na líce. Potom uchopí jeho hlavu do dlaní a drží ju pevne v zovretých rukách pred sebou na vzdialenosť niekoľkých decimetrov, uprene naňho pozerá, skúma ho, prebodáva ho svojím magnetickým pohľadom. A Judáš, tento nešťastník, sa ani nezachveje. Zdanlivo nebojácne obstojí v tejto skúške. Iba trocha zbledne a na chvíľu zavrie oči. A Ježiš ho pobozká na sklopené viečka, na pery a potom na srdce, skloniac hlavu, keď hľadá srdce učeníka... a povie: „Pozri: aby som vyhnal hmly, aby si pocítil Ježišovu nehu, aby som ti posilnil srdce." Potom ho nechá a uberá sa k domu. A Judáš za ním.
     „Prichádzaš v pravý čas, Učiteľ! Všetko je pripravené. Čakali sme len na teba," povie Peter.
     „Dobre. Rozprával som sa s Judášom o mnohých veciach... Však, Judáš? Bude sa treba postarať aj o toho chudobného starčeka, ktorému zabili syna."
     „Ach!" Judáš sa okamžite chopí dobrej príležitosti, aby sa úplne spamätal a odvrátil podozrenia druhých, ak ich vôbec niekto mal. „Ó! Vieš, Učiteľ? Dnes nás zastavila skupina pohanov zmiešaná so Židmi z rímskych kolónií Grécka. Chceli sa dozvedieť veľa vecí. Odpovedali sme im, ako sme vedeli. No určite sme ich nepresvedčili. Boli však dobrí a dali nám veľa peňazí. Tu sú, Učiteľ. Budeme môcť nimi vykonať veľa dobra." A Judáš vyloží veľký mešec z mäkkej kože, ktorý pri dopade na stôl zazuní striebrom. Je veľký ako detská hlava.
     „V poriadku, Judáš. Rozdelíš peniaze spravodlivo. Čo chceli vedieť pohania?"
     „Veci o budúcom živote... či človek má dušu a či je nesmrteľná. Zmieňovali sa o svojich učiteľoch. Ale my... čo sme mohli povedať?"
     „Mali ste im povedať, aby prišli."
     „To sme povedali. Azda prídu."
     Večera pokračuje. Ježiš má pri sebe Judáša, ktorému podá chlieb namočený do šťavy na tanieri s pečeným mäsom.
     Práve jedia malé čierne olivy, keď sa ozve zabúchanie na dvere. Krátko nato vstúpi pani domu a povie: „Učiteľ, hľadajú ťa."
     „Kto to je?"
     „Cudzinci."
     „Ale to nie je možné! Učiteľ je unavený! Celý deň len chodí a hovorí! A potom! Pohania v dome! Fuj!" Dvanásti sú rozrušení ako znepokojený úľ.
     „Pst! Pokoj! Nie je mi zaťažko vypočuť toho, kto ma hľadá. To je môj oddych."
     „Môže to byť pasca! V túto dobu...!"
     „Nie. To nie je pasca. Buďte pokojní a odpočívajte. Ja som si už odpočinul, keď som na vás čakal. Idem. Nežiadam vás, aby ste išli so mnou... hoci... hoci vám hovorím, že práve pohanom budete musieť zaniesť svoj judaizmus, ktorý bude už kresťanstvom. Počkajte tu na mňa."
     „Ideš sám? Ó, to nikdy!" povie Peter a vstane.
     „Zostaň, kde si. Idem sám."
     Vychádza. Ukáže sa v hlavnej bráne. V prítmí vidieť mnoho ľudí, ktorí na neho čakajú.
     „Pokoj s vami. Hľadáte ma?"
     „Salve, Učiteľ," odpovie dôstojný starý muž. Má oblečený rímsky odev, ktorý sa vynára spod širokého plášťa, s kapucňou natiahnutou na hlave. „Dnes sme sa rozprávali s tvojimi učeníkmi. No nevedeli nám povedať veľa. Chceli by sme sa porozprávať s tebou."
     „Vy ste tí, čo dali bohatú almužnu? Vďaka vám za Božích chudobných." Ježiš sa obráti k panej domu a povie: „Žena, odchádzam s týmito mužmi. Povedz mojim učeníkom, aby prišli za mnou na nábrežie, lebo ako vidím, títo muži sú obchodníci zo skladov..."
     „A moreplavci, Učiteľ. Dobre vidíš."
     Odchádzajú všetci spolu po ceste osvetlenej mesačným svitom.
     „Prichádzate zďaleka?" Ježiš ide v strede skupiny. Vedľa neho je starý muž, ktorý prehovoril ako prvý, pekný starček s výrazným latinským profilom. Z druhej strany kráča ďalší starší muž, ktorého tvár má čisto židovské rysy. Okolo nich sú dvaja či traja vychudnutí muži s olivovou pleťou, prenikavými a trocha ironickými očami, a potom ďalší urastení muži rôzneho veku. Celkom zo desať osôb.
     „Sme z rímskych kolónií Grécka a Ázie. Niektorí Židia, iní pohania... Preto sme sa neodvážili prísť... Ale ubezpečili nás, že ty nepohŕdaš pohanmi... ako to robia ostatní... Teda chcel som povedať praktizujúci Židia, tí z Izraela, pretože inde sú aj Židia... menej prísni. Takže ja, Riman, mám za ženu Židovku z Lykaonie, kým tento Žid z Efezu má za ženu Rimanku."
     „Nepohŕdam nikým... Treba však byť zhovievavým k tým, ktorí ešte nepochopili, že keďže je jeden Stvoriteľ, tak všetci ľudia sú z jednej krvi."
     „Vieme, že si veľký medzi filozofmi. A to, čo hovoríš, to potvrdzuje. Veľký a dobrý."
     „Dobrý je ten, kto koná dobro. Nie ten, kto dobre hovorí."
     „Ty dobre hovoríš a dobre konáš. Preto si dobrý."
     „Čo chcete vedieť odo mňa?"
     „Odpusť, Učiteľ, ak ťa unavujeme svojou zvedavosťou. Je to však dobrá zvedavosť, pretože hľadá Pravdu s láskou... Dnes sme sa chceli dozvedieť od tvojich učeníkov pravdu týkajúcu sa učenia, na ktoré poukázali už starovekí grécki filozofi, ktoré ty, tak sa hovorí, teraz opäť kážeš v širšom rozsahu a krajšie. Moja žena Eunika sa rozprávala so Židmi, ktorí ťa počuli, a zopakovala mi tie slová. Vieš, Eunika je vzdelaná Grékyňa a pozná slová múdrych mužov svojej krajiny. Našla zhodu medzi tvojimi slovami a slovami veľkého gréckeho filozofa. Tvoje slová sa dostali aj do Efezu. Keď sme prišli sem do prístavu, niekto z obchodných dôvodov, niekto sláviť obrady, stretli sme sa s priateľmi a rozprávali sme sa. Obchodné záležitosti nám neprekážajú zamýšľať sa aj nad inými, vyššími vecami. Keď sme naplnili sklady a naložili lode, mali sme čas riešiť túto pochybnosť. Ty vravíš, že duša je večná. Sokrates povedal, že duša je nesmrteľná. Poznáš slová gréckeho učiteľa?"
     „Nie. Neštudoval som v rímskych ani aténskych školách. No len rozprávaj. Rozumiem ti. Poznám myslenie gréckeho filozofa."
     „Sokrates na rozdiel od toho, v čo veríme my, Rimania, a tiež na rozdiel od toho, v čo veria vaši saduceji, konštatuje a tvrdí, že človek má dušu a tá je nesmrteľná. Hovorí, že tým, že je nesmrteľná, smrť je pre ňu len oslobodením a je jej prechodom z väzenia na slobodné miesto, kde sa pripája k tým, ktorých milovala. Tam spozná múdrych, o ktorých múdrosti počula rozprávať, a slávnych ľudí, hrdinov, básnikov, a tam už nebude nespravodlivosť ani bolesť. Bude tam len večné šťastie v pokojnom prebývaní, otvorenom pre nesmrteľné duše, ktoré žili spravodlivo. Čo na to hovoríš, Učiteľ?"
     „Veru, hovorím ti, že grécky učiteľ, hoci bol v omyle nepravého náboženstva, mal pravdu, keď povedal, že duša je nesmrteľná. Ako človek hľadajúci Pravdu a milovník Čnosti počul v hĺbke svojho ducha šepkať hlas neznámeho Boha, pravého Boha, jediného Boha: najvyššieho Otca, od ktorého prichádzam, aby som ľudí priviedol k Pravde. Človek má dušu. Jednu. Pravú. Večnú. Pani, ktorá si zaslúži odmenu alebo trest. Je celá jeho. Stvoril ju Boh. V Božom stvoriteľskom úmysle je určená, aby sa vrátila späť k Bohu. Vy, pohania, sa príliš venujete kultu tela. Telo je v skutočnosti obdivuhodné dielo, ktoré nesie znak večného Prsta. Príliš obdivujete myseľ, drahokam uzavretý v schránke vašej hlavy a odtiaľ vyžarujúci svoje vznešené lúče. Veľký, nebeský dar Boha Stvoriteľa je, že urobil podľa svojho úmyslu vaše telo, teda dokonalé dielo orgánov a údov, a pripodobnil vás svojmu úmyslu a Duchu. Ale dokonalosť podoby je v duchu. Pretože Boh nemá údy ani hmotné telo, ako ani nepodlieha zmyselnosti a nemá sklon k žiadostivosti. Je však najčistejší, večný, dokonalý, nemeniteľný Duch, neúnavný v konaní, ustavične sa obnovujúci vo svojich dielach, ktoré otcovsky prispôsobuje vystupujúcej ceste svojho stvorenia.* Duch, ktorý je stvorený pre všetkých ľudí z toho istého Prameňa moci a dobroty, nepozná zmeny v počiatočnej dokonalosti. Iba jediný je dokonalý stvorený duch, ktorý taký aj zostal. Dokonalí stvorení duchovia sú traja..."