Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

371. Štvrtok pred Veľkou nocou. Ochrana Klaudie a útulok v Lazárovom paláci

     27. január 1946
     Ježišovi nasledovníci určite nevynikajú hrdinstvom! Správa, ktorú priniesol Judáš, zapôsobila ako keď sa objaví jastrab nad humnom plným kureniec alebo vlk na okraji košiara v blízkosti stáda! Aspoň deväť z desiatich prítomných tvárí, najmä mužov, je vyplašených alebo aspoň rozrušených. Myslím, že mnohí už cítia, ako im do kože vniká ostrie meča či dopadá na ňu úder biča, alebo prinajmenšom si myslia, že okúsia väzenskú kobku v očakávaní procesu. Ženy sú menej rozrušené. Skôr sú ustarostené o svojich synov či manželov a radia im, aby sa vytratili po skupinkách a rozpŕchli po kraji.
     Mária Magdaléna sa vzbúri proti takej vlne prehnaných obáv: „Ó, koľko gaziel je v Izraeli! Nehanbíte sa, že sa tak trasiete? Povedala som vám, že v mojom paláci budete bezpečnejší než v nejakej pevnosti. Poďte teda! A dávam vám slovo, že sa vám vôbec nič nestane. Ak okrem tých, ktorých určil Ježiš, aj iní si myslia, že budú v mojom dome v bezpečí, nech prídu. Sú tam postele a lôžka pre celú stotinu. Poďme, rozhodnite sa namiesto toho, že tu umierate od strachu! Len poprosím Janu, aby nám poslala sluhov s jedlom. Pretože v paláci niet jedla pre toľkých a už je večer. Dobré jedlo je najlepším liekom na povzbudenie ustráchaných." A nielenže je vznešená v bielych šatách, ale jej krásne oči prezrádzajú aj iróniu, keď sa pozerá na vyplašené stádo, tlačiace sa v Janinom vestibule.
     „Hneď sa o to postarám. Len choďte a Jonatán príde za vami so sluhami a ja s ním, lebo si chcem dopriať radosť ísť za Učiteľom. A ubezpečujem vás, že úplne bez strachu, takže sa nebojím vziať so sebou i deti," povie Jana.
     Odíde dať príkazy, kým prvý predvoj splašeného vojska už opatrne vystrkuje hlavy z hlavnej brány. Keď vidia, že sa niet čoho báť, odvážia sa vyjsť a vydať sa na cestu, nasledovaní ďalšími.
     Skupina panien je v strede, bezprostredne za Ježišom, ktorý kráča v prvých radoch. Vzadu, ó, vzadu za pannami idú ženy; a potom tí... najmenej odvážni, ktorých chrbty chráni Mária Lazárova. Tá ide s Rimankami, odhodlanými neodlúčiť sa tak skoro od Učiteľa. Potom však Mária Lazárova odbehne dopredu povedať niečo svojej sestre a sedem Rimaniek zostane so Sárou a Marcelou, ktoré tiež zostali vzadu na Máriin príkaz, s úmyslom umožniť siedmim Rimankám prejsť bez povšimnutia.
     Rýchlym krokom príde Jana, držiac za ruky deti, a za ňou ide Jonatán so sluhami s nákladom tašiek a košov. Sluhovia sú na konci malého zástupu, ktorý si ani nikto nevšimne, pretože cesty sa hemžia skupinami, ktoré odchádzajú do domov alebo táborov, a v pološere sa tváre dajú ťažko rozoznať. Teraz je Mária Magdaléna spolu s Janou, Anastazikou a Elizou v prvom rade a vedie hostí do paláca bočnými uličkami.
     Jonatán kráča takmer zarovno s Rimankami, ku ktorým sa prihovorí ako k slúžkam bohatších učeníčiek. To využije Klaudia a povie mu: „Človeče, prosím ťa, zavolaj učeníka, ktorý priniesol tú správu. Povedz mu, nech príde sem. A povedz mu to tak, aby si nevzbudil pozornosť. Choď!" Odev má síce jednoduchý, ale jej spôsoby sú mimovoľne pôsobivé, ako spôsoby človeka zvyknutého rozkazovať. Jonatán roztvorí oči doširoka, aby cez stiahnutý závoj zistil, kto to s ním tak rozpráva. Ale podarí sa mu uvidieť len pár žiarivých veliteľských očí. No určite vytuší, že žena, s ktorou sa rozpráva, nie je slúžka, a prv, než poslúchne, sa ukloní.
     Príde k Judášovi z Kariotu, ktorý živo hovorí so Štefanom a Timonom, a potiahne ho za šaty.
     „Čo chceš?"
     „Chcem ti niečo povedať."
     „Povedz."
     „Nie. Poď za mnou. Chcú ťa asi kvôli almužne..."
     Výhovorka je dobrá a Judášovi spoločníci ju prijmú pokojne a Judáš s nadšením. Tak sa Judáš s Jonatánom rýchlo vráti dozadu.
     Už sú v poslednom rade. „Žena, tu je ten muž," povie Jonatán Klaudii.
     „Som ti vďačná, že si mi poslúžil," odpovie mu, stále zahalená. A potom obrátiac sa na Judáša: „Mohol by si sa zastaviť na chvíľu a vypočuť ma?"
     Judáš počuje noblesný spôsob reči a cez jemný závoj vidí žiariť nádherné oči. Možno tuší blízkosť veľkého dobrodružstva, a tak súhlasí bez námietky.
     Skupina Rimaniek sa rozdelí. S Klaudiou zostane Plautína a Valéria, ostatné pokračujú v ceste. Klaudia sa rozhliadne dookola. Vidí osamelú uličku, v ktorej sa zastavili, a prekrásnou rukou si odhrnie závoj a odhalí si tvár.
     Judáš ju spozná a po chvíli ohromenia sa skloní a pozdraví zmesou židovských gest a rímskym slovom: „Domina!"
     „Áno. Ja som to. Vstaň a počúvaj. Ty miluješ Nazaretčana. Staráš sa o jeho dobro. Dobre robíš. Je to čnostný muž a treba ho brániť. My si ho ctíme ako veľkého a spravodlivého muža. Židia si ho nectia. Nenávidia ho. Viem to. Počúvaj. A dobre to pochop, dobre si to zapamätaj a konaj podľa toho. Ja ho chcem ochraňovať. Nie ako oplzlá dievčina pred chvíľou, ale čestne a čnostne. Keď ti tvoja láska a tvoja múdrosť dajú spoznať, že mu hrozí nejaká nástraha, príď alebo pošli niekoho. Klaudia si všetko vymôže od Poncia. Klaudia dostane ochranu pre Spravodlivého. Chápeš?"
     „Je mi to úplne jasné, domina. Nech ťa ochraňuje náš Boh. Prídem, ak budem môcť, prídem osobne. Ale ako sa dostanem k tebe?"
     „Vždy sa pýtaj na Albulu Domicilu. Je ako moje druhé ja, ale nikto sa nečuduje, ak hovorí so Židmi, lebo rozdeľuje moje almužny. Budú ťa považovať za zákazníka. Bude ťa to ponižovať?"
     „Nie, domina. Slúžiť Učiteľovi a mať tvoju ochranu je pre mňa česť."
     „Áno. Budem vás ochraňovať. Som žena, ale z rodu Klaudiovcov. Mám väčšiu moc než všetci mocní v Izraeli, pretože za mnou je Rím. Zatiaľ si vezmi toto. Pre Kristových chudobných. Našu almužnu. Avšak... chcela by som zostať dnes večer s učeníkmi. Zaisti mi tú česť a Klaudia ťa bude chrániť."
     Na taký typ človeka, ako je Iškariotský, slová patricijky pôsobia zázračne. Je v siedmom nebi...! Odváži sa spýtať: „Ale ty mu naozaj budeš pomáhať?"
     „Áno. Jeho kráľovstvo si zasluhuje, aby bolo ustanovené, pretože je kráľovstvom čností. Nech je vítané ako protiklad k špinavým vlnám, ktoré pokrývajú súčasné kráľovstvá a ktoré sa mi protivia. Rím je veľký, ale Rabbi je omnoho väčší než Rím. My máme orlice na našich znakoch a pyšný monogram. Ale na jeho znakoch budú duchovia a jeho sväté meno. Veľký, naozaj veľký bude Rím a zem, keď vložia jeho meno na svoje znaky a jeho znamenie bude na štandardách, chrámoch, na oblúkoch a stĺpoch."
     Judáš je užasnutý, omámený, vo vytržení. Poťažkáva mechanicky v rukách ťažký mešec, ktorý dostal, a pritom na všetko súhlasne prikyvuje hlavou...
     „Tak teda poďme a pripojme sa k nim. Sme spojenci, však? Spojenci s cieľom ochraňovať tvojho Učiteľa a Kráľa čestných duší."
     Spustí si závoj a svižne, takmer behom doženie skupinku, ktorá ju predišla. Za ňou idú ostatné ženy a Judáš, udýchaný ani nie tak z behu, ako skôr z toho, čo počul. Do Lazárovho paláca prídu vo chvíli, keď tam práve vstupujú posledné dvojice učeníkov. Rýchlo vojdú a strážca s veľkým hrmotom zatvorí ťažkú železnú bránu na závoru.
     Strážcova manželka drží lampu, ktorá sotva osvieti bielu štvorcovú sieň Lazárovho paláca. Je zrejmé, že dom nie je obývaný, hoci je dobre strážený a udržiavaný. Mária a Marta vedú hostí do priestranného salónu, určite používaného na hostiny, s nádhernými stenami pokrytými vzácnymi látkami, ktoré postupne ukazujú svoje arabeskové ozdoby, keď rozsvecujú lustre a kladú lampy na príborníky, na cenné skrinky postavené okolo stien alebo na stoly, ktoré sú pozdĺž jednej strany pripravené na použitie, ale už asi dlho nepoužívané. Mária prikáže, aby ich preniesli do stredu siene a prestreli na večeru, ktorá bude pozostávať z jedál, čo vyťahuje Janino služobníctvo z tašiek a košov a kladie na príborníky.
     Judáš vezme Petra bokom a niečo mu povie do ucha.
     Vidím Petra, ako vyvalí oči a potrasie rukou, ako keby si popálil prsty, keď zvolá: „Hromy a blesky! Ale čo to vravíš?!"
     „Áno. Pozri. A zváž si to! Už sa nemusíme báť! Už nemusíme byť takí skľúčení!"
     „Ale to je nádherné! To je priveľa! Ale ako to povedala? Ozaj, že nás bude ochraňovať? Nech ju Boh žehná! Ale ktorá to je?"
     „Tamtá, oblečená do sivých šiat, vysoká, štíhla. Teraz pozerá na nás..."
     Peter pozerá na vysokú ženu s pravidelnou vážnou tvárou a s nežnými, a predsa prísnymi očami.
     „A... ako sa ti podarilo s ňou zhovárať? Nemal si..."
     „Nie, vôbec."
     „A predsa, ty si nenávidel kontakty s nimi! Ako ja, ako všetci..."
     „Áno. Ale z lásky k Učiteľovi som sa toho zbavil. Podobne ako som zanechal aj túžbu prerušiť styky so svojimi starými spoločníkmi z chrámu... Ó! Všetko pre Učiteľa! Vy všetci a moja matka s vami si myslíte, že som dvojtvárny. Ty si mi nedávno vyčítal priateľstvá, ktoré mám. Ale keby som ich neudržiaval, čo ma veľa stálo, nedozvedel by som sa veľa vecí. Nie je správne zatvárať si oči a zapchávať uši zo strachu, že svet vojde do nás cez oči a uši. Keď sa človek pustí do takého podujatia, ako je naše, musí bdieť s otvorenými očami a ušami. Musí bdieť nad ním, nad jeho dobrom, nad jeho poslaním, kvôli založeniu toho požehnaného kráľovstva..."
     Viacerí apoštoli a niekoľkí učeníci pristúpili k nim bližšie. Počúvajú a súhlasne prikyvujú hlavami. Pretože naozaj nemožno povedať, že by Judáš hovoril zle!
     Peter, čestný a pokorný, to uznáva a povie: „Naozaj máš pravdu! Odpusť mi moje výčitky. Ty si prospešnejší než ja, ty vieš, ako na to. Ó, poďme to povedať Učiteľovi, jeho i tvojej matke. Bola taká ustarostená!"
     „Pretože zlé jazyky našepkávali... Ale zatiaľ buď ticho. Potom, neskôr. Vidíš? Sadajú si k stolu a Učiteľ nám kýva, aby sme išli..."
     ... Večera rýchlo skončí. Aj Rimanky, ktoré sedia za stolom so ženami – sú pomiešané medzi nimi tak, že práve Klaudia sedí medzi Porfýriou a Dorkou –, jedia potichu to, čo pred ne položia. S úsmevmi a žmurkaním si vymieňajú tajuplné slová s Janou a Máriou Magdalénou. Vyzerajú ako školáčky na prázdninách.
     Po večeri Ježiš prikáže, aby postavili stoličky do štvorca, posadali si na ne a počúvali ho. On sa postaví do stredu a začne hovoriť uprostred štvorca pozorných tvárí, medzi ktorými sú zavreté iba nevinné očká Dorkinho synčeka, spinkajúceho v lone matky. A snom sa začínajú zatvárať i oči Márie, sediacej na Janiných kolenách, a Mateja, ktorý si čupol k Jonatánovým kolenám.
     „Učeníci a učeníčky, ktorí ste sa tu zišli v Pánovom mene alebo vás sem pritiahla túžba po Pravde, túžba prichádzajúca od Boha, ktorý chce, aby vo všetkých srdciach prebývalo svetlo a pravda, počúvajte.
     Dnes večer nám bolo dopriate, aby sme boli všetci pospolu, a postarali sa o to práve tí darebáci, ktorí chcú, aby sme boli roztrúsení. S vašimi obmedzenými zmyslami ani nemôžete vedieť, aké hlboké a rozsiahle je toto zjednotenie, pravá zornička budúceho, ktoré sa budú uskutočňovať, keď Učiteľ už nebude medzi vami telesne, ale bude s vami svojím duchom. Vtedy budete vedieť milovať. Vtedy budete vedieť praktizovať moje učenie. Nateraz ste ešte ako dojčené deti. Potom budete ako dospelí a budete môcť vychutnávať každý pokrm bez toho, aby vám uškodil. Potom budete vedieť povedať, ako ja hovorím: 'Poďte ku mne všetci, pretože všetci sme bratia a on sa obetoval za všetkých.'
     V Izraeli je veľa predsudkov! A ony pôsobia ako šípy zraňujúce lásku. Hovorím k vám, verným, otvorene, pretože medzi vami nie sú zradcovia ani ľudia plní predsudkov, ktoré oddeľujú, ktoré sa menia na nedorozumenia, na tvrdohlavosť a na nenávisť voči mne, keď vám ukazujem cesty do budúcnosti. Nemôžem hovoriť inak. Odteraz už budem hovoriť menej, pretože vidím, že slová sú neužitočné alebo takmer neužitočné. Už ste ich dostali dosť, aby ste sa dokonale posvätili a poučili. No pokročili ste len málo, osobitne vy, bratia muži, pretože vám sa páčia moje slová, ale nepraktizujete ich. Odteraz vás budem stále naliehavejšie viesť ku konaniu toho, čo budete musieť konať, keď sa Učiteľ vráti do neba, z ktorého prišiel. Budete sa podieľať na tom, aký bude budúci kňaz. Väčšmi než moje slová pozorujte moje skutky, opakujte ich, učte sa ich, pripájajte ich k môjmu učeniu. Vtedy z vás budú dokonalí učeníci.
     Čo urobil a čo vám dal dnes Učiteľ robiť a prakticky uskutočňovať? Milosrdnú lásku v jej mnohorakých prejavoch. Lásku k Bohu. Nie lásku ústnej modlitby, iba obradovej. Ale činorodú lásku, ktorá obnovuje v Pánovi, zbavuje vás svetského ducha, bludov pohanstva, ktoré nie je len u pohanov, ale existuje aj v Izraeli v mnohých zvykových praktikách, ktoré nahradili pravé náboženstvo, ktoré je sväté, otvorené a jednoduché ako všetko, čo pochádza od Boha. Nie dobré skutky alebo zdanlivo také, aby nás chválili ľudia, ale sväté skutky, aby sme si zaslúžili chválu Boha.
     Každý, kto sa narodil, zomrie. To viete. Ale život sa nekončí smrťou. Pokračuje v inej forme a naveky s odmenou pre tých, ktorí boli spravodliví, a s trestom pre tých, ktorí boli zlí. Táto myšlienka istého posledného súdu nech vás neochromí počas života a v hodine smrti. Nech je však ostňom a brzdou. Ostňom, čo popoháňa k dobru, a brzdou, čo vás zdržuje od zlých vášní. Preto naozaj milujte pravého Boha a konajte v živote vždy s úmyslom, aby ste si ho zaslúžili v budúcom živote.
     Ó, vy, ktorí milujete veľké veci, čo môže byť vznešenejšie, než stať sa Božími deťmi, a teda bohmi? Ó, vy, čo sa bojíte bolesti, akú istotu máte, že už nebudete trpieť, ako tú, čo vás očakáva v nebi? Buďte svätí. Chcete založiť kráľovstvo aj na zemi? Cítite, že ste vystavení úkladom a bojíte sa, že neuspejete? Ak budete konať ako svätí, určite sa vám to podarí. Pretože ani moc, ktorá vládne nad nami, vám to nemôže zabrániť napriek svojim kohortám, pretože vy presvedčíte tie kohorty, aby nasledovali sväté učenie, tak ako ja, bez akéhokoľvek násilia, som presvedčil Rimanky, že tu je pravda..."
     „Pane...!" zvolajú Rimanky, vidiac, že ich prítomnosť je odhalená.
     „Áno, ženy. Počúvajte a pamätajte si. Svojim nasledovníkom z Izraela i tým, ktorí nie sú z Izraela, ale majú spravodlivú dušu, poviem, aký je štatút môjho kráľovstva.
     Nijaké vzbury. Tie neosožia. Treba posväcovať vládcov a napĺňať ich našou svätosťou. Bude to dlhodobá práca, ale víťazná. S miernosťou a trpezlivosťou, bez bláznivého zhonu, bez ľudských úchyliek, bez neužitočných vzbúr, poslúchajúc tam, kde poslušnosť neškodí vlastnej duši, dospejete k tomu, že urobíte z vlády, ktorá vás teraz pohansky ovláda, vládu kresťanskú, ktorá vás bude ochraňovať. Konajte si svoje povinnosti poddaných voči vládcom, tak ako si konáte povinnosti veriacich voči Bohu. Usilujte sa vidieť v každom vládcovi nie utláčateľa, ale toho, kto vás povznáša, lebo vám dáva príležitosť posväcovať jeho a posväcovať seba samých príkladom a hrdinstvom.
     Ako ste dobrými veriacimi a občanmi, usilujte sa byť aj dobrými manželmi, dobrými manželkami, svätými, čistými, poslušnými, milujúcimi jeden druhého, jednotní vo výchove detí v Pánovi. Buďte otcovskí a materskí aj voči sluhom a otrokom, ktorí majú dušu i telo, city a náklonnosti rovnako ako vy. Ak vám smrť vezme manželského partnera, podľa možnosti nechcite uzatvárať nové manželstvo. Milujte siroty aj za zomrelého manželského partnera. A vy, sluhovia, buďte podriadení svojim pánom a ak sú nedokonalí, posväcujte ich svojím príkladom. Budete mať za to veľké zásluhy v očiach Pána. V budúcnosti už nebudú v mojom mene páni a sluhovia, ale bratia. Nebudú už rasy, ale bratia. Nebudú už utláčaní a utláčatelia, ktorí sa navzájom nenávidia, ale utlačovaní budú volať svojich utláčateľov bratmi.
     Vy, ktorí máte rovnakú vieru, milujte sa a pomáhajte si navzájom tak, ako som vás nechal konať dnes. Ale neobmedzujte svoju pomoc na chudobných, pútnikov a chorých len z vášho národa. Otvorte náruč všetkým tak, ako ju Milosrdenstvo otvára vám. Kto má viac, nech dá tomu, kto nemá alebo má málo. Kto vie viac, nech učí toho, kto nevie alebo vie len málo, a nech vyučujte trpezlivo a s pokorou pamätajúc, že predtým, než som vás ja poučil, ste nevedeli nič. Nehľadajte múdrosť kvôli sláve, ale aby ste pomohli postupovať po cestách Pána.
     Vydaté ženy nech milujú panny a panny zasa vydaté ženy. A všetky nech majú v láske vdovy. Všetky ste užitočné v Pánovom kráľovstve. Chudobní nech nezávidia, bohatí nech nevyvolávajú nenávisť vystatovaním sa svojím bohatstvom a tvrdosťou srdca. Starajte sa o siroty, chorých a ľudí bez strechy nad hlavou. Skôr ako otvoríte svoje mešce a domy, otvorte si srdcia, pretože aj keď dáte, ale neláskavo, neuctíte si Boha, prítomného v každom nešťastnom človeku, ale ho urazíte.
     Veru, veru, hovorím vám, že nie je ťažké slúžiť Pánovi. Stačí milovať. Milovať pravého Boha, milovať blížneho, nech je akýkoľvek. V každej rane alebo chorobe, ktorú budete liečiť, budem ja. Budem tiež v každom nešťastnom človeku, ktorému poskytnete pomoc. A všetko, čo urobíte blížnemu, či dobré alebo zlé, mne urobíte. Chcete ma nechať trpieť? Chcete stratiť kráľovstvo pokoja a možnosť stať sa bohmi len preto, že ste neboli dobrí k svojmu blížnemu?
     Už nikdy nebudeme všetci takto spojení. Prídu ďalšie veľkonočné sviatky... a nebudeme môcť byť spolu z mnohých dôvodov. Prvý je dôvod sčasti svätej a sčasti prehnanej opatrnosti, a každá prehnanosť je chybou, pre ktorú budeme musieť zostať rozdelení. Ďalšie veľkonočné sviatky ja už nebudem medzi vami... Ale pamätajte si tento deň. V budúcnosti robte, čo som vám ukázal konať, a to nielen na Veľkú noc, ale stále.
     Nikdy som vám nenahováral, že je ľahké, aby ste mi patrili. Patriť mi znamená žiť vo svetle a pravde, ale aj jesť chlieb boja a prenasledovania. No čím silnejší budete v láske, tým silnejší budete v boji a prenasledovaní.
     Verte vo mňa. Verte v toho, kým skutočne som: Ježiš Kristus, Spasiteľ, ktorého kráľovstvo nie je z tohto sveta. Ktorého príchod znamená pokoj dobrým. Ktorého vlastniť znamená poznať a vlastniť Boha. Pretože kto má mňa v sebe a on sám je vo mne, je v Bohu a vlastní Boha vo svojom duchu, aby ho mal neskôr v nebeskom kráľovstve naveky.
     Nastala noc. Zajtra je Prípravný deň. Choďte. Očistite sa, meditujte, slávte svätú Veľkú noc.
     Ženy iného pôvodu, ale čistého ducha, choďte. Dobrá vôľa, ktorá vás oživuje, nech je pre vás cestou, aby ste prišli k svetlu. V mene chudobných, ktorí sú ako druhý ja, vás žehnám za štedrú almužnu a za vaše dobré úmysly voči Človeku, ktorý prišiel na zem priniesť lásku a pokoj. Choďte! A ty, Jana, a všetci ostatní, ktorí sa nebojíte úkladov, choďte tiež."
     Zhromaždenie sa zavlní šepotom údivu, kým Rimanky – ktorých je teraz šesť, lebo Hegla ostane pri Márii Magdaléne – si odložili do tašky voskové tabuľky, na ktoré počas Ježišovej reči písala Flávia, a odchádzajú po spoločnom pozdrave. Prekvapenie je také veľké, že nikto z prítomných okrem Jany, Jonatána a Janiných sluhov, ktorí odnášajú v náručí spiace deti, sa nepohne. Ale keď dutý zvuk zatvárajúcej sa brány oznámi, že Rimanky už odišli, po tichom šepote nastane rozruch.
     „Ale kto to bol?"
     „Ako to, že boli medzi nami?"
     „Čo tu robili?"
     A nad všetkými zakričí Judáš: „Ako vieš, Pane, o bohatej almužne, ktorú mi dali?"
     Ježiš utíši vravu gestom a povie: „Bola to Klaudia a jej dámy. Kým ostatné vznešené ženy Izraela zo strachu pred svojimi manželmi alebo rovnakého zmýšľania a srdca ako ich manželia sa neodvážia stať sa mojimi nasledovníčkami, tak opovrhované pohanky dokážu prísť so svätou prefíkanosťou a učiť sa Učenie, ktoré zatiaľ prijímajú ľudsky, ale ono predsa pozdvihuje... A táto dievčina židovského pôvodu, ktorá bola otrokyňou, je kvet, ktorému Klaudia vrátila slobodu a ponúkla ju ako dar Kristovým nasledovníkom a zveruje ju Kristovej viere. Pokiaľ ide o almužnu... ó, Judáš! Všetci okrem teba by mi mohli položiť túto otázku! Veď ty vieš, že vidím do ľudských sŕdc."
     „Tak vidíš, že som mal pravdu, keď som povedal, že ti strojili úklady a že som ich prekazil, keď som išiel prehovoriť... s tými previnilcami?"
     „To je pravda."
     „Povedz to teda dobre nahlas, aby to počula moja matka... Matka, som chlapec, ale nie podvodník... Matka, uzavrime mier. Majme sa navzájom radi a chápme sa, spojení v službe nášmu Ježišovi."
     A Judáš, pokorný a láskyplný, ide objať matku, ktorá mu vraví: „Áno, synček! Áno, Judáš môj! Dobrý! Buď vždy dobrý, syn môj! Pre seba, pre Pána! Pre tvoju chuderu matku!"
     Sieň je plná rozruchu a komentárov a mnohí považujú za nerozumné, že Ježiš prijal Rimanky a vyčítajú mu to.
     Judáš to začuje. Zanechá matku a pribehne na obranu Učiteľa. Povie o svojom rozhovore s Klaudiou a ukončí to slovami: „To nie je pomoc na zahodenie. Aj keby sme ju predtým neprijali medzi nás, nevyhli by sme sa prenasledovaniu. Nechajme ju, nech pomáha. A pamätajte si dobre, že bude lepšie, keď o tom budeme mlčať. Len si uvedomte, že ak je to nebezpečné pre Učiteľa, nie je to menej nebezpečné ani pre nás, že sme priateľmi pohanov. Veľrada, ktorá napokon má strach z Ježiša z pretrvávajúcej bázne zdvihnúť ruku proti Božiemu Pomazanému, nemala by zábrany pozabíjať ako psov nás, obyčajných úbohých ľudí. Namiesto toho, aby ste sa pohoršene tvárili, spomeňte si, že len pred chvíľou ste boli ako vyplašené vrabce, a dobrorečte Pánovi, aby nám pomohol neočakávanými prostriedkami, ak chcete nezákonnými, ale veľmi silnými, ustanoviť kráľovstvo Mesiáša. Všetko budeme môcť, keď nás Rím bude brániť! Ó! Už sa nebojím! Dnes je veľký deň! Viac pre toto než pre všetko ostatné... Ach! Keď budeš našou Hlavou! Aká to príjemná, silná a požehnaná moc! Aký pokoj! Aká spravodlivosť! Silné a dobré kráľovstvo Spravodlivého! A svet, ktorý pomaly k nemu príde...! Proroctvá sa naplnia! Zástupy, národy... svet bude pri tvojich nohách! Ó, Učiteľ, Učiteľ môj! Ty budeš Kráľ a my tvoji ministri... Na zemi pokoj, na nebi sláva... Ježiš Kristus z Nazareta, Kráľ z Dávidovho rodu, Mesiáš Spasiteľ, ja ťa pozdravujem a klaniam sa ti!" A Judáš, ktorý vyzerá ako vo vytržení, ukončí v pokľaku: „Na zemi, na nebi, ba až v pekle je známe tvoje meno a tvoja moc je nekonečná. Aká sila ti môže odolať, ó, Baránok a Lev, Kňaz a Kráľ, Svätý, Svätý, Svätý?" A zostane sklonený až po zem v sieni, ktorá onemela od úžasu.