Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

391. Uzdravenie malomocného Elizea z Engadi

     22. február 1946
     Museli urýchliť čas svojho odchodu, možno i na radu samotných obyvateľov Engadi, pretože je tmavá noc a mesiac, ktorý sa blíži k splnu, osvecuje mesto veľmi jasným svetlom. Uličky mesta sú ako strieborné stuhy medzi štvorcovými domami a múrmi záhrad a omietka vyzerá, akoby sa pod čarovnými lúčmi mesačného svitu zmenila na mramor. Palmy a ostatné stromy, ožiarené trblietajúcim sa mesačným svitom, nadobúdajú tajuplný vzhľad. Fontány a malé potôčiky vôd vyzerajú ako vodopády a diamantové náhrdelníky. Z konárov stromov sláviky vyludzujú reťazce zlatých nôt a pripájajú svoje zázračné hlasy k žblnkotu vôd, ktorých zvuk je v noci jasnejší.
     Mesto spí. S Ježišom, ktorý sa chystá na odchod, sú ľudia z domov, v ktorých poskytli pohostinstvo jemu a apoštolom. Pripojili sa k nim niekoľkí ďalší obyvatelia. Predstavený synagógy kráča po Ježišovom boku. V nijakom prípade sa nechce vzdať toho, aby ho odprevadil, kým sa nedostanú do otvorenej krajiny, hoci ho o to Ježiš poprosil. Idú rovno na cestu vedúcu do Masady, a nie po nižšej ceste, ktorá vedie popri Mŕtvom mori a o ktorej počujem hovoriť, že je nezdravá a v noci nebezpečná. Idú teda po ceste vo vnútrozemí, vybudovanej na svahu, takmer na hrebeni kopcov, ktoré lemujú jazero.
     Nádherná oáza v mesačnej noci! Akoby človek kráčal vo vysnívanej krajine. Potom oáza, pravá oáza, prestáva a palmy rednú. A je tam skutočný vrch s lesnými stromami, lúkami a svahmi, prevŕtaný jaskyňami ako takmer všetky palestínske vrchy. Ale povedala by som, že jaskyne sú tu početnejšie a ich zvláštne ústia, dlhé alebo ploché, rovné či krivé, zaokrúhlené alebo zmenšené na trhliny majú vo svite mesiaca strašidelný vzhľad.
     „Abrahám, cesta je tam nižšie. Prečo vystupuješ a robíš zachádzku po tomto neschodnom chodníku?" upozorní ho jeden z obyvateľov Engadi.
     „Pretože potrebujem ukázať niečo Mesiášovi a požiadať ho, aby vykonal ešte niečo, čo by pripojil k veľkým dobrodeniam, ktoré už pre nás urobil. Ale ak ste unavení, vráťte sa domov alebo ma tu počkajte. Pôjdem sám," odpovie starý predstavený synagógy, vlečúc sa zadychčane po namáhavom strmom chodníku.
     „Ó, to nie! Pôjdeme s tebou. Len nás trápi, že sa tak namáhaš. Srdce si zaťažuješ..."
     „Ó, to nespôsobuje chodník...! Niečo iné. To mi meč prebodáva srdce... a nádej, ktorá mi ho rozširuje. Poďte, deti moje, a spoznáte, koľko bôľu bolo v srdci človeka, ktorý utešoval všetky vaše bolesti! Koľko... nie zúfalstva, to určite nie, ale... toho, že ten, ktorý vám vždy hovoril, aby ste dúfali v Pána, ktorý môže všetko, musel prijať skutočnosť, že si nemôže nahovárať, že ešte zažije radosť... Učil som vás, aby ste verili v Mesiáša... Pamätáte si, s akou istotou som o ňom hovoril, keď som tak už mohol konať bez strachu, že by som mu uškodil? Vy ste vraveli: 'Ale čo Herodesov masaker?' Áno! To bol veľký osteň v mojom srdci! Ale celým svojím bytím som sa naučil mať nádej... Vravel som si: 'Keď Boh poslal hviezdu trom mužom, ktorí ani neboli Izraeliti, a pozval ich, aby sa poklonili Dieťaťu Mesiášovi a priviedol ich ňou do chudobného domčeka, o ktorom nevedeli izraelskí učitelia, poprední kňazi a zákonníci, a keď ich vo sne upozornil, aby sa nevracali k Herodesovi, aby zachránil Dieťa, neupozornil by s ešte väčšou mocou jeho otca a matku, aby utiekli a priniesli do bezpečia nádej Boha a človeka?' A moja viera v jeho záchranu rástla a márne na ňu útočili ľudské pochybnosti a slová iných ľudí... A keď... keď sa ma zmocňovala najväčšia bolesť otca... keď som musel doviesť k hrobu živého človeka... a povedať mu: 'Zostaň tu do konca svojho života... a pamätaj si, že keby ťa túžba po materskom pohladení alebo iný dôvod pobádali ísť k domom, musel by som ťa prekliať, ako prvý ťa zasiahnuť a poslať do vyhnanstva, kde by ti už nepomohla ani moja bezútešná láska,' keď som musel urobiť toto, primkol som sa ešte viac k viere v Boha, k Spasiteľovi jeho Spasiteľa, a povedať sebe i svojmu synovi... svojmu malomocnému synovi... chápete?, malomocnému... povedať: 'Skloňme hlavu pred vôľou Pána a verme v jeho Mesiáša! Ja Abrahám a ty Izák, obetovaný chorobou, nie ohňom, ponúknime svoju bolesť, aby sme dostali zázrak...' A každý mesiac, pri každom nove... keď som sem prichádzal potajomky, naložený jedlom... odevmi... láskou... ktoré som musel nechať ďaleko od syna... lebo som sa musel vrátiť k vám... k svojim synom... a k svojej slepej a slabomyseľnej manželke, ktorá oslepla a ohlúpla od strašnej bolesti... a musel som sa vrátiť domov, kde som už nemal deti... a nenachádzal som pokoj vo vzájomnej uvedomelej láske... do synagógy, aby som vám rozprával o Bohu... o jeho vznešenosti... o jeho kráse, ktorou naplnil svet... a mal som pred očami rozožratý výzor svojho syna... a nemohol som ho ani len brániť, keď som začul, čo sa o ňom pošuškávalo, že je to nevďačník alebo zločinec, ktorý utiekol z domu... a každý mesiac, keď som konal túto otcovskú púť k hrobu svojho živého syna, som s ním rozprával a opakoval som mu, aby som ho povzbudil: 'Mesiáš je tu. Príde. Uzdraví ťa...' Lanského roka počas Paschy v Jeruzaleme, keď som ťa hľadal a na krátky čas som sa vzdialil od svojej slepej manželky, mi ktosi povedal: 'On tu naozaj je. Včera tu bol. Uzdravil aj malomocných. Chodí po celej Palestíne a uzdravuje, potešuje, vyučuje.' Ó, vrátil som sa tak rýchlo ako mladík, čo ide na svadbu! Ani som sa nezastavil v Engadi, ale prišiel som sem a zavolal som svojho chlapca, svojho syna, moje umierajúce semeno a povedal som mu: 'On príde!' Pane... Ty si urobil len dobro v našom meste. Odchádzaš a každého si uzdravil... Dokonca i rastliny a zvieratá si nám požehnal... A nechcel by si... Uzdravil si aj moju manželku... ale nemal by si súcit s plodom jej lona...? So synom matky! Vráť syna matke, ty, dokonalý Syn Matky všetkých milostí! V mene tvojej matky zmiluj sa nado mnou, zmiluj sa nad nami...!"
     Všetci plačú spolu so starým mužom, ktorý rozprával pôsobivo a srdcervúco...
     A Ježiš ho vzlykajúceho vezme do náručia a vraví mu: „Už neplač. Ideme k tvojmu Elizeovi. Tvoja viera, tvoja spravodlivosť a tvoja nádej si to zaslúžia, ba ešte viac. Už neplač, otče! A už nemeškajme, aby sme oslobodili človeka od tej hrôzy."
     „Mesiac zapadá. Chodník je ťažký. Nemohli by sme počkať do svitania?" pýtajú sa poniektorí.
     „Nie. Okolo nás je veľa živicových stromov. Odlomte konáre, zapáľte ich a poďme," prikáže Ježiš.
     Vystupujú ďalej po úzkej a namáhavej cestičke, ktorá vyzerá ako vysušené koryto po povodni. Červenkasté fakle dymia, prskajú a šíria vo vzduchu silnú živicovú vôňu.
     Nad úzkou rovinkou uprostred veľkej pukliny, do ktorej sa vlieva prameň, sa vynorí vysekaná jaskyňa s úzkym otvorom, takmer zakrytá hustým krovím, rastúcim na okraji prameňa.
     „Tam je Elizeus, už roky... a čaká na smrť alebo na Božiu milosť...," povie starec potichu a ukáže na jaskyňu.
     „Zavolaj syna. Poteš ho. Aby sa nebál a mal vieru."
     Abrahám silno zakričí: „Elizeus! Elizeus! Synu môj!" A opakuje výkrik, chvejúc sa od strachu, lebo mu odpovedá len ticho.
     „Azda zomrel?" pýtajú sa niektorí.
     „Nie. Mŕtvy teraz nie! Na konci múk! Bez radosti, nie! Ó, syn môj!" vzdychá otec...
     „Neplač. Zavolaj ho ešte."
     „Elizeus! Elizeus! Prečo neodpovieš..."
     „Otče, otče môj! Ako to, že prichádzaš v nezvyčajnom čase? Azda zomrela matka a ty mi to prichádzaš..." Hlas, najprv vzdialený, sa priblížil a akýsi prízrak odhŕňa konáre, ktoré zakrývajú prah, strašný prízrak, kostra, polonahá a rozožratá... ktorá keď vidí toľko ľudí s fakľami a palicami, ktovie, čo si pomyslí a stiahne sa späť kričiac: „Otče, prečo si ma zradil? Nikdy som odtiaľto nevyšiel... Prečo privádzaš ľudí, ktorí ma ukameňujú?!" Hlas sa vzdiali a po zjave zostanú len vlniace sa konáre.
     „Povzbuď ho! Povedz mu, že je tu Spasiteľ!" nalieha Ježiš.
     Ale muž už nevládze... Bezútešne plače...
     Prehovorí Ježiš: „Syn Abraháma a nebeského Otca, počúvaj. Napĺňa sa to, čo ti prorokoval tvoj spravodlivý otec. Je tu Spasiteľ a s ním sú tu tvoji priatelia z Engadi a Mesiášovi apoštoli, ktorí sa prišli potešiť z tvojho zmŕtvychvstania. Neboj sa a poď! Poď dopredu, až po puklinu, a ja tiež prídem, dotknem sa ťa a budeš očistený. Neboj sa a poď k Pánovi, ktorý ťa miluje!"
     Konáre sa opäť odhrnú a vystrašený malomocný sa pozrie von. Pozerá sa na Ježiša, bielu postavu, ktorá kráča cez rovinku po tráve a zastaví sa na konci pukliny... Pozerá sa na ostatných... a najmä na svojho starého otca, ktorý ako fascinovaný nasleduje Ježiša s vystretými rukami a očami upretými na tvár malomocného syna. Osmelil sa a prichádza vpred. Silno kríva pre rany na nohách... Vystrie svoje rozožraté ruky... Príde pred Ježiša... Hľadí na neho... A Ježiš natiahne svoje prekrásne ruky, zodvihne oči k nebu a sústredí sa. Vyzerá, akoby v sebe hromadil všetko svetlo nekonečných hviezd, ktoré osvecujú najčistejšou žiarou nečisté, hnijúce, opadajúce telo, ktoré sa v červenom svetle zapálených fakieľ rozkývaných ľuďmi, aby dávali viac svetla, javí ešte hroznejšie.
     Ježiš sa oprie o puklinu, dotkne sa špičkami prstov špičiek malomocných prstov a povie: „Chcem to!" Povie to s úsmevom neopísateľnej krásy. Zopakuje: „Chcem to!" ešte dvakrát. Týmto slovom sa modlí i prikazuje...
     Potom odstúpi o krok dozadu, roztvorí ramená do kríža a povie: „A keď budeš očistený, ohlasuj Pána, pretože patríš jemu. Pamätaj si, že Boh ťa miloval, lebo si bol dobrý Izraelita a dobrý syn. Ožeň sa a maj deti a vychovávaj ich Pánovi. Tvoja veľmi trpká horkosť bola zrušená. Dobroreč za to Bohu a buď požehnaný!"
     Potom sa obráti a povie: „Vy, čo máte fakle! Poďte dopredu a pozrite sa, čo môže urobiť Pán pre tých, ktorí si to zaslúžia." Spustí ramená, ktoré vystreté a zakryté plášťom prekážali ľuďom vidieť malomocného, a odstúpi nabok.
     Prvý vykríkne starec, kľačiaci za Ježišom: „Synu, synu! Synu, vyzeráš, ako keď si mal dvadsať rokov! Krásny ako vtedy! Zdravý ako vtedy! Krásny, ó, ešte krajší ako vtedy...! Ó, dosku, konár, niečo, aby som mohol prísť k tebe!" A chce vyraziť dopredu.
     Ale Ježiš ho zadrží: „Nie! Z radosti neporuš Zákon! Najprv sa musí očistiť. Pozeraj sa naňho! Bozkaj ho očami a srdcom. Buď teraz taký silný, ako si bol toľké roky. A buď šťastný..."
     Naozaj, toto je úplný zázrak. Nie je to len uzdravenie, ale obnovenie toho, čo choroba zničila. Muž okolo štyridsiatky je taký, ako keby mu nikdy nič nebolo. Je len veľmi vychudnutý, čo mu dodáva asketický vzhľad nevšednej nadprirodzenej krásy. Zakýva rukami, kľakne si a dobrorečí... Nevie, čo urobiť, aby vyjadril Ježišovi svoju vďačnosť. Napokon zbadá v tráve kvety, natrhá ich, pobozká a hodí ich cez puklinu k nohám Spasiteľa.
     „Poďme! Vy, obyvatelia Engadi, zostaňte so svojím predstaveným synagógy. My budeme pokračovať do Masady."
     „Ale nepoznáte... Nevidíte..."
     „Poznám, poznám cestu. Všetko poznám! Cesty zeme a cesty sŕdc, po ktorých prechádza Boh a Boží nepriateľ. Vidím, kto prijíma Boha a kto toho druhého. Zostaňte v mojom pokoji! Veď čoskoro nastane deň a s horiacimi konármi si posvietime až do úsvitu. Abrahám, poď, aby som ťa pobozkal na rozlúčku. Pán nech je vždy s tebou, ako bol až doteraz, a s tvojimi drahými a s tvojím dobrým mestom."
     „Už sa tam nevrátiš, Pane? Aby si videl môj šťastný dom?"
     „Nie. Moja cesta sa už blíži k svojmu cieľu. Ale v nebi budeš so mnou a tvoji drahí s tebou. Milujte ma a vychovávajte maličkých vo viere v Krista... Zbohom všetkým. Pokoj a požehnanie všetkým prítomným a ich rodinám. Pokoj tebe, Elizeus. Buď dokonalý z vďačnosti k Pánovi. Poďte vy, moji apoštoli..."
     Ježiš sa vo svojom bielom plášti postaví na čelo malého sprievodu, ktorý postupuje s horiacimi konármi, prejde okolo vyčnievajúceho kameňa a zmizne z dohľadu. Potom miznú apoštoli jeden za druhým, vzďaľuje sa zvuk ich krokov, stráca sa červené svetlo horiacich konárov...
     Na rovinke zostane otec so synom, sedia na okraji pukliny a navzájom o sebe rozjímajú... A vzadu, v skupinke si s obdivom šepkajú obyvatelia Engadi... Čakajú na úsvit, aby sa vrátili do mesta so správou o zázračnom uzdravení.