Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

405. Odpočinok na sene a reč pri Emauzoch na nížine. Malý Michal

     28. marec 1946
     Pri bráne v Emauzoch je dom roľníkov. Je tichý, lebo všetci pracujú na poliach. V humne sú už naukladané snopy z predchádzajúceho dňa. A v jednoduchých senníkoch je nakopené seno. Horúca vôňa sena a snopov sa šíri na rozpálenom poludňajšom slnku. Nie je počuť nijaký hluk okrem hrkútania holubov a čvirikania neprestajne klebetiacich a hašterivých vrabcov. Holuby i vrabce ustavične prelietavajú zo strechy či z blízkych stromov na nakopené snopy a seno a ako prvé si na nich pochutnávajú. Zobú do vztýčených klasov, bijú sa krídlami a zápasia, aby si uchmatli viac zŕn a ukradli najmäkšie steblá sena ako chamtiví bezohľadní bojovníci.
     Sú to jediní zlodeji v Izraeli, v ktorom majú najvyššiu úctu k majetku druhých, ako som si všimla. Domy môžu byť otvorené a humná a vinice nestrážené! Okrem veľmi zriedkavých zlodejov, skutočných profesionálnych lotrov, ktorí napádajú ľudí v horských tiesňavách, tam niet malých zlodejov alebo jednoducho... lakomých ľudí, ktorí by vztiahli ruku za ovocím či holúbkom, patriacim inému. Každý si ide svojou cestou a aj keď prechádza cez majetok svojho blížneho, akoby nemal oči ani ruky. Je pravda, že ľudia preukazujú veľké pohostinstvo, že netreba nič kradnúť, keď sa človek chce najesť. Iba pokiaľ ide o Ježiša, nenávisť k nemu je taká veľká, že ľudia zanedbávajú aj stáročný zvyk pohostiť pútnika. Iba jemu sa stáva, že mu domy odoprú pohostinstvo a pokrm. No vo všeobecnosti k ostatným majú vždy súcit, zvlášť medzi nižšími vrstvami ľudí.
     Takže keď apoštoli zabúchali na zavreté dvere a nikto sa neozval, tak sa bez strachu uchýlili, chrániac sa pred slnkom, do prístrešku, v ktorom je poľnohospodárske náradie a prázdne hlinené džbány. A ako doma si poslúžili senom na sedenie, vedrami na vodu zo studne, malými džbánmi na pitie a na rozmočenie suchého chleba a studeného baránka, čo jedia takmer mlčky, tak veľmi sú ospalí a zmorení slnkom. A rovnako nenútene, ako použili seno a džbány, sa potom natiahnu na voňavé seno a čoskoro počuť zbor rôzneho chrápania líšiaceho sa tónmi a dĺžkou.
     Aj Ježiš je unavený. Väčšmi smutný než unavený. Chvíľu sa pozerá na spiacich apoštolov. Modlí sa. Uvažuje... Premýšľa a očami mechanicky sleduje boje vrabcov a holubov a rýchly vzlet lastovičiek na slnkom zaliatu stodolu. Zdá sa, že švitorenie týchto rýchlych pánov letu dáva rozhodné odpovede na bolestné otázky, ktoré si kladie Ježiš. Potom sa i on natiahne na seno a skoro sa aj jeho láskavé a smutné zafírové oči zakryjú viečkami. Tvár sa mu ponorí do spánku so smútkom v srdci a vari i preto má teraz unavený a bolestný výraz podobný tomu, aký bude mať pri smrti...
     Roľníci, majitelia domu sa vracajú. Muži, ženy, deti. A s nimi sú i učeníci, ktorých sme videli predtým. Zbadajú Ježiša a jeho apoštolov spať na sene a stíšia hlasy do šepotu, aby ich nezobudili. Niektoré mamy uštedria poza uši svojim deťom, ktoré nechcú stíchnuť. Alebo aspoň pohrozia.
     Jeden drobec ide krôčikmi ako hrdlička a s prštekom v ústach pozorovať Ježiša, povie – „najkrajšieho", ktorý spí s hlavou opretou o skrčené rameno, čo mu slúži za vankúš. A všetci, vyzutí a na špičkách prstov, urobia podobne. Prví sú Matej a Ján, ktorých dojíma vidieť ho takého spiaceho na sene. Matej poznamená: „Ako vo svojom prvom spánku náš Učiteľ je aj teraz... no menej šťastný než vtedy... Chýba mu aj matka..."
     „Áno. Je pri ňom len prenasledovanie. No my ho budeme milovať vždy, milujeme ho vždy ako vtedy...," odpovie Ján.
     „Ešte viac, Matej. Ešte viac. Vtedy sme ho milovali len pre vieru a preto, že je milé milovať dieťa. Ale teraz ho milujeme aj preto, lebo ho poznáme..."
     „Už od malička ho nenávideli, Ján. Spomeň si, čo urobili, aby ho odstránili...!" A Matej zbledne pri tej spomienke.
     „To je pravda... Nech je však požehnaná tá bolesť! Všetko sme stratili okrem neho! A to je dôležité. Aký úžitok by sme mali z toho, keby sme ešte mali príbuzných, dom, náš malý majetok, keby on zomrel?"
     „To je pravda. Máš pravdu, Matej. A čo nám bude osožiť, ak budeme mať aj celý svet, a on už nebude na svete?"
     „Ani nehovor... Potom budeme naozaj opustení... Choďte. My zostaneme pri Učiteľovi," povie Ján a prepustí roľníkov.
     „Je nám ľúto, že sme na to nemysleli a nedali sme im kľúč. Mohli vojsť do domu, bolo by im bývalo lepšie...," povie najstarší muž domu.
     „Povieme mu to... Ale on bude šťastný aj z vašej lásky. Choďte, choďte..."
     Roľníci idú do domu a čoskoro dym dvíhajúci sa z komína prezradí, že pripravujú jedlo. Robia to však ohľaduplne, dozerajú na deti, usilujú sa nerobiť hluk... a rovnako nehlučne prinášajú jedlo učeníkom a šepkajú: „Pre nich sme odložili bokom... keď sa zobudia."
     Potom znovu zahalí dom ticho. Azda i ženci, ktorí pracovali od úsvitu, sa uložili na lôžka oddýchnuť si cez tieto hodiny, keď by sa v tej páľave nedalo zostať na poli.
     Aj učeníci podriemkavajú... Aj holuby a vrabce oddychujú... Iba lastovičky lietajú neúnavne a ich rýchly let píše modré slová na oblohe a tienisté slová na bielej stodole...
     Chlapček, ktorého sme predtým videli, peknučký v krátkej tunike,* jedinom kuse šatstva v tejto sparnej hodine, vystrčí tmavú hlávku z kuchynských dverí, pokukáva, opatrne cupitá jemnými nôžkami po slnkom rozpálenej zemi, ktorá ho páli. Voľná tunika sa mu takmer skĺzne dolu z bucľatých pliec. Dôjde k učeníkom a usiluje sa preliezť pomedzi nich, aby sa znova mohol pozerať na Ježiša. No jeho nôžky sú príliš krátke, aby prekročili svalnaté postavy dospelých mužov. Potkne sa a padne na Mateja. Ten sa prebudí a zbadá zahanbenú detskú tváričku, ktorá sa už-už chce rozplakať. Usmeje sa a povie chlapcovi vytušiac jeho zámer: „Poď sem, položím ťa medzi seba a Ježiša. Ale buď ticho a nehýb sa. Nechaj ho spať, pretože je unavený."