Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

410. Judášove provokácie v skupine apoštolov

     5. apríl 1946
     „Veľmi sa teším, že budeme v horách!" zvolá Peter dychčiac a pritom si utiera pot, čo mu steká po lícach a krku.
     „Čože? Ty, ktorý si nenávidel hory, teraz po nich túžiš?" spýta sa sarkasticky Judáš Iškariotský, ktorý sa znova stal panovačným a vystatovačným, keď zistil, že sa nemusí báť odhalenia.
     „Áno. Práve teraz po nich túžim. V tomto ročnom období sú príjemné. Nikdy nie ako moje more... Ó, to...! Ale... Neviem, prečo sú polia horúcejšie po žatve. Slnko je stále rovnaké, a predsa..."
     „Nie sú teplejšie. To preto, že sú smutnejšie a človeka sa zmocňuje melanchólia, keď ich vidí takto, než keď bolo na nich obilie," odpovie múdro Matúš.
     „Nie. Šimon má pravdu. Polia sú po žatve neznesiteľne horúce. Nikdy som necítil takú horúčavu," povie Jakub Zebedejov.
     „Nikdy? A čo tá horúčava, keď sme išli k Veronike?" odsekne Judáš z Kariotu.
     „Nikdy takú, ako je táto," odpovie mu Ondrej.
     „To si myslím! Leto už pokročilo o štyridsať dní, a preto slnko praží," potvrdí Judáš.
     „To je fakt, že strnisko vyžaruje väčšie teplo ako polia s obilím v klasoch, a je to aj pochopiteľné. Slnečné lúče, ktoré sa predtým zastavovali na vysokých klasoch, teraz priamo rozpaľujú obnaženú a vyprahnutú pôdu a tá odráža horúčavu hore, oproti slnku, ktoré zostupuje zhora, takže človek sa ocitne medzi dvoma ohňami," prednesie svoj úsudok Bartolomej.
     Iškariotský sa ironicky zasmeje a vystrúha veľký pozdrav svojmu spoločníkovi so slovami: „Rabbi Natanael, pozdravujem ťa a ďakujem ti za učenú lekciu." Je útočný ako málokedy predtým.
     Bartolomej sa na neho pozrie... a mlčí. Ale Filip ho obráni: „Niet dôvodu byť ironický! Povedal to správne! Hádam nechceš poprieť pravdu, o ktorej usúdili milióny rozumných mozgov, že je správna, logická a dá sa overiť."
     „Ale áno, áno. To viem, viem, že ste učení, skúsení, rozumní, dobrí, dokonalí... Všetko ste! Všetko! Iba ja som čierna ovca v bielom stáde...! Iba ja som skazený baránok, hanba, ktorá sa odhalí a dostane rohy capa... Iba ja som hriešnik, nedokonalý, príčina všetkého zla medzi nami, v Izraeli, vo svete... azda aj vo hviezdach... Už to nemôžem zniesť! Vidieť, že som posledný, že také nuly, ako sú tí dvaja hlupáci, ktorí sa rozprávajú s Učiteľom, sú obdivovaní ako dve sväté neomylné osoby, už som unavený z..."
     „Počuj, chlapče...," začne hovoriť Peter, ktorý je červenší od úsilia ovládnuť sa než z horúčavy.
     Júda Tadeáš ho preruší: „Posudzuješ ostatných podľa seba? Usiluj sa byť ty 'nulou', ako je ňou môj brat Jakub a Ján Zebedejov a nebudú nijaké nedokonalosti v apoštolskej skupine."
     „No prosím, či nemám pravdu! Tak ja som nedokonalosť! Ach! To je už príliš! Ale to je..."
     „Áno, myslím si, že Jozef nám dal vypiť príliš veľa vína... a v tejto horúčave ti škodí... to sa búri krv...," povie veľmi pokojne Tomáš, aby premenil vznikajúcu hádku na žart.
     Ale Peter už vyčerpal svoju trpezlivosť a so zaťatými zubami a zovretými päsťami, aby sa ešte ovládal, povie: „Počuj, chlapče. Iba jedno ti možno ešte poradiť. Odíď na chvíľu..."
     „Ja? Ja mám odísť? Na tvoj rozkaz? Iba Učiteľ mi môže rozkazovať a iba jeho poslúchnem. Kto si ty? Úbohý..."
     „Rybár, hlupák, neotesanec, na nič súci. Máš pravdu... To si hovorím aj ja, skôr než ty. A pred naším všadeprítomným a vševediacim Jahvem svedčím, že by som bol radšej posledný ako prvý, vyhlasujem, že by som chcel vidieť teba alebo kohokoľvek iného na mojom mieste, no predovšetkým teba, aby si sa oslobodil od obludnej žiarlivosti, ktorá ťa robí nespravodlivým, a chcel by som len poslúchať, poslúchať teba, chlapče... A ver mi, že by ma to stálo menšiu námahu než to, že musím s tebou hovoriť ako 'prvý'. Ale on, Učiteľ, ma urobil 'prvým' medzi vami... A jeho musím v prvom rade poslúchať, jeho viac než kohokoľvek iného... A ty musíš poslúchať. A svojím zdravým rozumom rybára ti hovorím, aby si odišiel, ale nie, ako si to pochopil ty, keď aj v tých najchladnejších slovách vidíš oheň, ale aby si sa na chvíľu vzdialil od ostatných a bol sám, uvažoval... Išiel si z Beteru cez dolinu na konci za nami všetkými? Urob tak aj teraz... Učiteľ na čele... ty na konci... Uprostred my... nuly... Človek urobí najlepšie, aby pochopil a upokojil sa, keď zostane sám... Poslúchni ma... Bude to lepšie pre všetkých a pre teba ako prvého..." Chytí ho za rameno a vytiahne ho von zo skupiny hovoriac: „Zostaň tu, kým dôjdeme k Učiteľovi. A potom... príď pomaly, pomaličky... a uvidíš, že ťa tá búrka prejde..." Pustí ho a ide za ostatnými, ktorí už prešli niekoľko metrov.
     „Och! Spotil som sa viac, keď som s ním hovoril, než keď idem... To je ale povaha! Podarí sa nám vôbec niekedy vytesať z neho dačo?"
     „Nikdy, Šimon. Môj brat trvá na tom, aby bol s nami. Ale... nikdy z neho nedostane nič dobrého," odpovie mu Júda Tadeáš.
     „Je pre nás dobrým trestom," zamrmle Ondrej a ukončí: „Ja s Jánom sa ho takmer bojíme a vždy sme ticho z obavy pred ďalšími hádkami."
     „To je ozaj najlepší spôsob," povie Bartolomej.
     „Ja nedokážem mlčať," prizná sa Tadeáš.
     „Ani mne sa to nedarí... Ale našiel som tajomstvo, ako to urobiť," povie Peter.
     „Aké? Aké? Povedz nám...," vravia všetci.
     „Keď sa namáham ako vôl pri pluhu. Hoci aj pri neužitočnej práci... Ktorá mi však pomôže vybiť to, čo mi vrie vo vnútri na... niečo, čo nie je Judáš."
     „Ach! Chápem! To preto si urobil tú spúšť s konármi, keď sme zostupovali údolím! To preto, však?" spýta sa ho Jakub Zebedejov.
     „Áno, preto... Ale dnes... tu... som nemal čo polámať, aby som nespôsobil škodu. Sú tu len ovocné stromy a zničiť ich by bol hriech... Namáhal som sa trojnásobne viac... aby som zlomil seba, len aby som nebol... nebol starým Šimonom z Kafarnauma... Bolia ma z toho kosti..."
     Bartolomej a Horlivec urobia rovnaké gesto a vyrieknu rovnaké slová. Objímu Petra a zvolajú: „A ty sa čuduješ, že on ťa urobil prvého medzi nami? Ty si pre nás učiteľom..."
     „Ja? Preto...? Hlúposti...! Som chudák... Len vás prosím, aby ste ma mali radi a dávali mi učené rady, láskyplné a jednoduché. Lásku a jednoduchosť, aby som sa stal ako vy... A jedine z lásky k nemu, lebo má už toľko utrpenia..."
     „Máš pravdu. Aspoň my mu ho nezväčšujme!" zvolá Matúš.
     „Hrozne som sa bál, keď Jana poslala po neho. Vy dvaja, čo ste išli dopredu, vy naozaj neviete nič?" opýta sa Tomáš.
     „Nie, určite nie. No mysleli sme si, že to bol ten tam vzadu, ktorý... niečo vyviedol," odpovie Peter.
     „Mlč! Aj ja som si myslel to isté, keď som počul hovoriť Učiteľa v sobotu," priznáva Júda Tadeáš.
     „Ja tiež," pripojí sa Jakub Zebedejov.
     „Ó...! Mne by to ani nenapadlo... ani keď som videl Judáša takého zamračeného v ten večer a takého hrubého, treba povedať," povie Tomáš.
     „Dobre. Už o tom nehovorme. A usilujme sa... urobiť ho lepším veľkou láskou a veľkou obetou. Ako nás to učil Marziam...," povie Peter.
     „Čo asi robí Marziam?" spýta sa s úsmevom Ondrej.
     „Nuž, ktovie...! Čoskoro sa s ním stretneme. Už sa veľmi teším... Tieto odlúčenia ma stoja veľa."
     „Ktovie, prečo si ich Učiteľ želá. Veď... mohol by byť s nami aj Marziam. Už nie je malý útly chlapec," poznamená Jakub Zebedejov.
     „A potom... Ak prešiel toľkú cestu lanského roka, keď bol ešte taký slabý, o to viac môže chodiť teraz," povie Filip.
     „Myslím, že to preto, aby nezažil isté nepríjemnosti...," povie Matúš.
     „A neprišiel do kontaktu s istými ľuďmi...," zamrmle Tadeáš, ktorý nemôže zniesť Iškariotského.
     „Azda máte pravdu obidvaja," povie Peter.
     „Ale nie! Robí tak preto, aby chlapec ešte zosilnel. Uvidíte, že na budúci rok bude s nami," tvrdí Tomáš.
     „Budúci rok! Bude ešte s nami Učiteľ budúci rok?" opýta sa zamyslene Bartolomej. „Mne sa jeho reči zdajú také... plné narážok..."
     „Nehovor to!" prosia ostatní.
     „Nechcel som to povedať. Ale nehovoriť o tom nepomôže oddialiť to, čo je určené, že sa stane."
     „Nuž... To je dôvod navyše pre nás, aby sme sa v týchto mesiacoch veľmi polepšili... Aby sme mu nespôsobovali bolesť a boli pripravení. Chcem mu povedať, aby nás teraz, keď budeme odpočívať v Galilei, čo najviac naučil, práve nás dvanástich... Budeme tam už skoro..."
     „Áno. Už sa neviem dočkať. Som už starý a tieto pochody v takých horúčavách mi spôsobujú mnoho osobných nepríjemností," priznáva Bartolomej.
     „Mne tiež. Bol som nerestník a cítim sa starší, ako som podľa veku. Hýrenia...! Teraz ich všetky cítim v kostiach... A potom my, Léviho synovia, trpíme na bolesti priamo od prírody..."
     „A ja? Bol som celé roky chorý... a ten život v jaskyniach s troškou mizerného jedla. To všetko sa teraz prejavuje...!" povie Horlivec.
     „Vždy si však hovoril, že odkedy si sa uzdravil, sa cítiš silný?" spýta sa za chrbtom Judáš, ktorý sa k nim pripojil. „Už sa ti azda skončil účinok zázraku?"
     Na nepeknej a výraznej Horlivcovej tvári sa objaví typický úškrn, ktorý akoby hovoril: „Je tu! Pane, daj mi trpezlivosť!" No odpovie s najväčšou zdvorilosťou: „Nie. Neskončil sa účinok zázraku. A je to vidieť. Už som neochorel. Som silný. Odolný. No roky sú roky a námaha je námaha. A tieto horúčavy, v ktorých sa potíme akoby sme padli do kanálu, a potom noci, povedal by som ľadové v porovnaní s dennými horúčavami, pri ktorých mrzne pot na tele, kým rosa pridáva na vlhkosti prepoteným odevom, to všetko mi určite nerobí dobre. A teším sa, že si už odpočinieme a zotavím sa. Ráno, zvlášť keď spíme pod holým nebom, som celý stuhnutý. Ak úplne ochoriem, aký bude zo mňa úžitok?"
     „Na utrpenie. Ježiš hovorí, že utrpenie sa vyrovná práci a modlitbe," odpovie mu Ondrej.
     „V poriadku. Ja by som mu však radšej slúžil ako apoštol a..."
     „A aj ty si unavený. Priznaj si to. Si unavený, že vedieš život bez perspektívy príjemných hodín, ba naopak, s vyhliadkou prenasledovania a... porážok. Začínaš uvažovať, že riskuješ stať sa opäť štvancom," povie Judáš z Kariotu.
     „Neuvažujem o ničom. Vravím, že cítim, že ochoriem."
     „Ó, ako ťa kedysi uzdravil...!" Judáš sa ironicky zasmeje.
     Bartolomej cíti, že sa blíži ďalšia hádka. Odvráti ju tým, že zavolá na Ježiša. „Učiteľ! Nič nemáš pre nás? Si stále vpredu...!"
     „Máš pravdu, Bartolomej. Teraz sa však zastavíme. Vidíš tamten domček? Pôjdeme tam, pretože slnko je veľmi prudké. Večer sa znova vydáme na cestu. Musíme sa poponáhľať s návratom do Jeruzalema, pretože Turíce sú predo dverami."
     „O čom ste sa zhovárali medzi sebou?" spýta sa Júda Tadeáš brata.
     „Len si predstav! Začali sme sa rozprávať o Jozefovi z Arimatey a skončili sme rozprávaním o starom majetku Joachima v Nazarete a o jeho zvyku, kým ho mohol vykonávať, ponechať polovicu úrody pre seba a zvyšok rozdať chudobným, na čo si ešte tak dobre pamätajú starí ľudia v Nazarete. Koľko si odriekali títo dvaja spravodliví – Anna a Joachim! Niet divu, že boli odmenení zázrakom Dcéry, a takej Dcéry...! A s Ježišom sme si spomínali, keď sme boli ešte deti..."
     Rozprávanie pokračuje, kým postupujú po slnkom zaliatych poliach k domu.

     Ježiš hovorí:
     „Tu vložíte videnie zázraku pri paberkovaní starenky (medzi Emauzami na nížine a vrchmi, čo vedú do Jeruzalema), ktoré si mala 27. septembra 1944."