Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

399. Rozlúčkový prejav v Betsure a materinská láska Elizy

     9. marec 1946
     Sotva sa rozvidnelo, keď neúnavní pútnici prichádzajú na dohľad Betsury. Unavení, v pokrčených šatách, pretože ich oddych v lese bol určite veľmi nepohodlný, s radosťou sa pozerajú na blízke mestečko, o ktorom majú istotu pohostinstva.
     Ako prví stretávajú Ježiša roľníci, odchádzajúci za prácou na polia. Rozumne zvážia, že je lepšie nechať prácu a vrátiť sa do mesta počúvať Učiteľa. Podobne urobia i pastieri, keď sa ho spýtali, či sa zdrží v meste.
     „Odídem z Betsury večer," odpovie Ježiš.
     „A budeš hovoriť, Učiteľ?"
     „Určite."
     „Kedy?"
     „Ihneď."
     „Máme stáda... Nemohol by si hovoriť tu, na poliach? Ovce by sa pásli a my neprídeme o tvoje slová."
     „Poďte za mnou. Budem hovoriť na pastvinách na sever od mesta. Musím najskôr navštíviť Elizu."
     Pastieri s pastierskymi palicami obrátia ovce a idú za ľuďmi spolu s bľačiacim stádom. Prejdú krížom cez mestečko.
     Ale novinka sa už dostala do Elizinho domu. A na námestí pred svojím domom Eliza s Anastazikou vzdajú úctu učeníčiek svojmu Učiteľovi, ktorý ich požehná.
     „Poď do môjho domu, Pane. Ty si ho zbavil bolesti a jeho obyvatelia so zariadením domu ti chcú dnes poskytnúť pohodlie," povie Eliza.
     „Áno, Eliza. No vidíš, koľko ľudí ide za nami? Teraz prehovorím k všetkým a potom, po tretej hodine, prídem a zostanem v tvojom dome do večera, keď sa opäť vydáme na cestu. A porozprávame sa...," prisľúbi, aby potešil Elizu, ktorá dúfala, že Učiteľ sa zdrží dlhšie, a je sklamaná, keď počuje Ježišove úmysly.
     Ale Eliza je dobrá učeníčka a nenamieta. Pýta si iba dovolenie, aby dala príkazy sluhom skôr, než odíde s ostatnými tam, kam odchádza Ježiš. A dá ich rýchlo, úplne ináč ako apatická žena, akou bola minulého roku...
     Ježiš je už na rozľahlej lúke, na ktorej sa radostne pohráva slnko, prenikajúce cez ľahké listy vysokých stromov; ak sa nemýlim, sú to jasene. Uzdravil dieťa, ktoré trpelo na akúsi vnútornú chorobu, a starca, ktorý mal choré oči. Iných chorých tam niet. Ježiš požehnáva deti, ktoré mu predkladajú ich matky, a trpezlivo čaká, kým príde Eliza a Anastazika. Tam už idú, konečne.
     Ježiš začne hneď hovoriť.
     „Ľudia z Betsury, počúvajte! Vlani som vám povedal, čo treba robiť, aby ste dosiahli Božie kráľovstvo.* Teraz vám to potvrdzujem, aby ste nestratili, čo ste už získali. Toto je posledný raz, čo vám Učiteľ takto hovorí – na zhromaždení, kde nikto nechýba. Potom ešte náhodou môžem stretnúť niektorých z vás, jednotlivcov alebo skupinky, na cestách našej pozemskej vlasti. A ešte neskôr vás budem môcť vidieť v mojom kráľovstve. Ale tak ako teraz to už nebude nikdy.

*(Pozri v 209. kapitole. Nasledujúca reč sa zakladá zrejme na Iz 43.)

     V budúcnosti vám povedia toho veľa o mne i proti mne, o vás i proti vám. Budú vás chcieť zastrašiť. Ja s Izaiášom vám vravím: Nebojte sa, veď som vás vykúpil a po mene som vás zavolal. Iba tí, ktorí ma budú chcieť opustiť, budú mať dôvod k strachu. Nie tí, ktorí sú verní; tí sú moji. Nebojte sa! Vy ste moji a ja som váš. Ani vody riek ani plamene ohňa ani kamene ani meče vás nebudú môcť odlúčiť odo mňa, ak zotrváte vo mne. Naopak, oheň, vody, meče a kamene vás čoraz silnejšie pripoja ku mne. Budete ako druhý Ježiš a dostanete moju odmenu. Budem s vami v hodinách utrpenia, budem s vami v skúškach, budem s vami až do smrti; a potom nás už nič nebude môcť odlúčiť.
     Ó, ľud môj! Ľud, ktorý som si povolal a zhromaždil a ešte viac povolám a zhromaždím, keď budem vyzdvihnutý a pritiahnem všetkých k sebe. Ó, ľud môj vyvolený, svätý, neboj sa, pretože ja som a budem s tebou a ty ma budeš ohlasovať, ľud môj. Preto vás, ktorí tvoríte tento ľud, budú volať mojimi služobníkmi a dávam vám už teraz príkaz, aby ste hovorili na severe, východe, západe i juhu. Aby ste urobili synmi a dcérami Boha Stvoriteľa aj ľudí v najvzdialenejších končinách sveta, aby ma všetci spoznali ako svojho Kráľa a vzývali ma mojím pravým menom, a tak mali účasť na tej sláve, pre ktorú boli stvorení, a aby boli slávou toho, kto ich stvoril a zdokonalil.
     Izaiáš hovorí, že kmene a národy budú vzývať svedkov mojej slávy, aby uverili. A kde nájdem svedkov, ak chrám, kráľovský palác a mocné spoločenské vrstvy ma nenávidia a klamú, pretože nechcú povedať, že Ja som, ktorý som? Kde ich nájdem? Tu sú, ó, Bože, moji svedkovia! Títo, ktorých som učil Zákon, títo, ktorým som uzdravil telo i ducha, títo, ktorí boli slepí, a teraz vidia, boli hluchí, a teraz počujú, boli nemí, a teraz vedia vysloviť tvoje meno, títo, ktorí boli utláčaní, a sú oslobodení, všetci tí, pre ktorých tvoje Slovo bolo Svetlom, Pravdou, Cestou a Životom. Vy ste moji svedkovia, sluhovia, ktorých som si vyvolil, aby ste poznali, verili a pochopili, kto vlastne som.
     Ja som Pán, Spasiteľ. Uverte to pre svoje dobro. Okrem mňa nie je nijaký iný spasiteľ. Uverte tomu napriek všetkým ľudským alebo diabolským ohováraniam. Zabudnite na všetko ostatné, čo vám bolo povedané ústami, ktoré nie sú moje, a čo by sa líšilo od môjho slova. Odmietnite všetko ostatné, čo vám môže byť povedané v budúcnosti. Povedzte komukoľvek, kto bude chcieť, aby ste zapreli Krista: 'Jeho skutky hovoria nášmu duchu.' A vytrvajte vo viere.
     Veľa som vykonal, aby som vám dal neochvejnú vieru. Liečil som vašich chorých a odstraňoval vaše bolesti. Ako dobrý Učiteľ som vás vyučoval a ako Priateľ počúval, lámal som s vami chlieb a delil sa o nápoj. No toto sú len skutky svätca a proroka. A urobím ešte iné, také, čo odstránia akúkoľvek pochybnosť, ktorú môžu spôsobiť temnoty, ako keď víchor vyvolá búrkové mračná na pokojnej letnej oblohe. Nech sa mračno prevalí a vy zostaňte pevní v láske k vášmu Ježišovi, k tomu, ktorý opustil Otca, aby vás prišiel zachrániť, a dá svoj život, aby vám daroval spásu.
     Vy, ktorých som miloval a milujem viac než seba samého – pretože niet väčšej lásky ako tá, čo sa obetuje za dobro tých, ktorých milujeme –, nebuďte horší ako tí, ktorých Izaiáš v proroctve nazýva poľná zver, šakaly a pštrosy – to znamená pohania, modloslužobníci a nečistí. Pretože oni povedia vtedy, keď ja sám od seba dosvedčím moc svojej lásky a svoju Prirodzenosť tým, že zvíťazím aj nad smrťou – a to je niečo, čo sa dá overiť a čo nikto nebude môcť poprieť, pokiaľ sám nebude klamstvom –, pretože oni povedia: 'On bol Boží Syn!' a prekonajú zdanlivo neprekonateľné prekážky mnohých storočí nečistého pohanstva, temnôt i zla a prídu k Svetlu, k Prameňu a k Životu. Nebuďte, nebuďte ako primnohí v Izraeli, ktorí mi neobetujú celopaly ani si ma neuctievajú obetami, ale naopak, svojou ničomnosťou mi spôsobujú utrpenie a robia ma obeťou svojich zatvrdnutých sŕdc. A na moju odpúšťajúcu lásku mi odpovedajú podvratnou nenávisťou, ktorá mi podomieľa pôdu, aby som padol a aby potom mohli povedať: 'Vidíte? Padol, pretože Boh ho zasiahol.'
     Obyvatelia Betsury, buďte silní. Milujte moje Slovo, lebo je pravdivé, a moje Znamenie, pretože je sväté. Pán nech je vždy s vami a vy buďte všetci zjednotení so služobníkmi Pánovými, aby každý z vás bol tam, kam idem ja, a aby bol pripravený večný príbytok v nebi pre všetkých tých, ktorí po prekonaní utrpenia a po víťaznej bitke zomrú v Pánovi a v Pánovi budú vzkriesení naveky!"
     „Pane, čo si tým chcel povedať? V tvojej reči boli výkriky víťazstva aj výkriky bolesti!" vravia niektorí obyvatelia.
     „Áno. Vyzeráš ako človek, ktorý vie, že je obkľúčený nepriateľmi," poznamenajú iní.
     „A takmer nám vravíš, že aj my budeme," vravia ďalší.
     „Aká budúcnosť ťa čaká, Pane?" – ďalší.
     „Sláva!" zvolá Judáš z Kariotu.
     „Smrť!" vzdychne Eliza s plačom.
     „Vykúpenie. Naplnenie môjho poslania. Nebojte sa. Neplačte. Milujte ma. Som šťastný, že som Vykupiteľ. Poď, Eliza. Pôjdeme do tvojho domu..." A odchádza ako prvý raziac si cestu medzi ľuďmi, ktorí sú znepokojení protikladnými pocitmi.
     „Ale prečo, Pane, stále tieto reči?!" mrmle spýtavo a vyčítavo Judáš. A dodá: „To nie sú reči kráľa."
     Ježiš mu neodpovie. Zato odpovie svojmu bratrancovi Jakubovi, ktorý sa ho pýta so slzami v očiach: „Prečo, brat, cituješ vždy state z Knihy pri svojich rozlúčkach?"
     „Aby tí, ktorí ma obviňujú, nehovorili, že vravím nezmysly alebo že sa rúham, a aby tí, ktorí sa nechcú poddať skutočnosti faktov, pochopili, že od samého začiatku ma zjavenie ukazovalo ako Kráľa kráľovstva, ktoré nie je ľudské, ktoré je naplánované, budované a upevnené obetovaním Obety, jedinej Obety schopnej znova utvoriť nebeské kráľovstvo, zničené Satanom a prvými rodičmi. Pýcha, nenávisť, klamstvo, zmyselnosť a neposlušnosť ho zničili. Pokora, poslušnosť, láska, čistota a obeta ho znovu vybudujú... Neplač, žena. Tí, ktorých miluješ a ktorí očakávajú, prahnú po hodine môjho obetovania..."
     Vojdú do domu a kým sa apoštoli venujú osviežovaniu tela a žalúdku, Ježiš ide do pekne upravenej a rozkvitnutej záhrady len s Elizou a počúva ju.
     „Učiteľ, len ja viem, že Jana sa chce potajomky s tebou rozprávať. Poslala ku mne Jonatána. Povedal: 'O veľmi vážnych veciach.' Ani dcéra, ktorú si mi dal, a buď za to zvelebený, to nevie. Jana poslala sluhov na všetky strany, aby ťa hľadali. No nenašli ťa..."
     „Bol som veľmi ďaleko a bol by som išiel ešte ďalej, keby ma nebol môj duch popoháňal, aby som sa vrátil... Eliza, pôjdeš so mnou a s Horlivcom k Jane. Ostatní si tu dva dni odpočinú a potom pôjdu do Beteru. Ty sa vrátiš s Jonatánom."
     „Áno, Pane môj..." Eliza sa naňho pozerá a matersky ho skúma... Nevie sa zdržať jednej otázky: „Ty trpíš?"
     Ježiš mlčky skloní hlavu bez gesta popretia, ale s jasným výrazom bezútešnosti.
     „Som matka... Ty si môj Boh... ale... Ó, môj Pane! Čo si myslíš, čo chce Jana? Hovoril si o smrti a ja som to pochopila, pretože ako panny v chráme sme často čítali Písmo, kde sa hovorí o tebe Spasiteľovi, a pamätám si tie slová. Hovoril si o smrti a tvoja tvár žiarila nebeskou radosťou... Teraz tvoja tvár nežiari... Mária bola pre mňa ako dcéra... a ty si jej Syn... Preto, ak to nie je hriech povedať, vidím ťa tak trocha ako svojho syna... Tvoja matka je ďaleko... Ale vedľa teba je jedna matka. Požehnaný Boží Syn, nemôžem zmierniť tvoju bolesť?"
     „Už ju zmierňuješ, lebo ma miluješ. Čo si myslím o tom, čo mi Jana chce povedať? Môj život je ako tento krík ruží. Ruže ste vy, dobré učeníčky. Ale keď vezmete ruže, čo zostane? Tŕne..."
     „Ale my ti zostaneme až do smrti."
     „To je pravda. Až do smrti! A Otec vás požehná za útechu, ktorú mi dávate. Poďme do domu. Odpočiňme si. Pri západe slnka odídeme do Beteru."