Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

412. Chváloreč na údolnú ľaliu, symbol Márie, a Petrova obeta pre dobro Judáša

     8. apríl 1946
     Apoštolská skupina zanechala nížinu a uberá sa po kopcovitých cestách pomedzi vrchy a údolia k Jeruzalemu. Aby si skrátili cestu, nejdú po hlavných cestách, ale po málo využívaných skratkách, po ktorých sa kráča namáhavo, ale veľmi rýchlo.
     Teraz sú na dne zeleného údolia bohatého na vodu a na kvety. Nechýbajú tu ani voňavé konvalinky, čo vedie Tadeáša k poznámke, že je veľmi správne nazvať tento kvet „údolnou ľaliou" a chváliť jej krehkú, no odolnú krásu a príjemnú vôňu.
     „Sú to však obrátené ľalie, hľadia dolu namiesto toho, aby hľadeli hore," poznamená Tomáš.
     „A aké sú maličké! Máme kvety, ktoré sú vznešenejšie než konvalinky. Neviem, prečo ich toľko vychvaľujú...," povie Judáš a pohŕdavo kopne do trsu kvitnúcich konvaliniek.
     „Nie! Prečo? Sú také nežné!" zasiahne Ondrej na obranu úbohých kvietkov a zohne sa pozbierať polámané stebielka.
     „Vyzerajú ako seno a nič viac. Krajší je kvet agávy, taký majestátny, mocný. Je hodný Boha a kvitnúť pre Boha."
     „Ja vidím Boha ešte väčšmi v týchto maličkých kalichoch... Pozri, aké sú pôvabné...! Zúbkované, také vykrútené... Vyzerajú ako alabaster, čistý vosk a akoby ich urobili malé ručičky... A pritom ich urobil nesmierny Boh. Ó, Božia moc...!" Ondrej sa dostáva takmer do vytrženia pri kontemplácii a meditácii o kvetoch a o dokonalosti Stvoriteľa.
     „Pripadáš mi ako nejaká ženička chorá na nervy...," zavtipkuje Judáš a zlomyseľne sa zasmeje.
     „Nie. Aj ja, a som zlatník, teda sa v tom vyznám, ja naozaj považujem tieto stonky s kvetmi za dokonalé. A z kovu by sa dali urobiť ťažšie než agáve. Pretože, priateľu, uvedom si, že to, čo je nekonečne malé, odhaľuje schopnosť zručného umelca. Podaj mi jednu stonku, Ondrej... A ty, čo vyvaľuješ oči ako vôl a obdivuješ len veľké veci, poď sem a pozoruj. Ktorý majster mohol urobiť tieto kalichy také ľahké, dokonalé a tam na dne ozdobiť ich maličkými kúskami topásu a pripojiť ich k stonke pomocou takého pôvabného skrúteného, takmer vzdušného filigránu... To je nádherné...!"
     „Ó, akí básnici sa zrodili medzi nami! Aj ty, Tomáš, taký..."
     „Nie som ani hlúpy ani žena, vieš? Ale umelec! Citlivý umelec. A som na to hrdý. Učiteľ, páčia sa ti tieto kvety?" Tomáš sa opýta Ježiša, ktorý si všetko bez slova vypočul.
     „Páči sa mi všetko, čo bolo stvorené. Tieto kvety sú však medzi mojimi najobľúbenejšími..."
     „Prečo?" opýtajú sa niekoľkí. Súčasne sa spýta aj Judáš: „Aj vretenice sa ti páčia?" A zarehoce sa.
     „Aj ony. Tiež slúžia..."
     „Čomu?" pýtajú sa mnohí.
     „Uštipnúť. Ach! Ach! Ach!" smeje sa útočne Judáš.
     „V tom prípade by sa ti mali veľmi páčiť," odsekne mu Tadeáš, čím preruší jeho smiech veľmi jasnou narážkou. Teraz sa z dobre zasadeného úderu zasmejú ostatní.
     Ježiš sa nesmeje. Naopak, je bledý a smutný. Pozerá sa na svojich Dvanástich, zvlášť na dvoch protivníkov, ktorí na seba hľadia, jeden s hnevom, druhý prísne, a odpovie všetkým, aby dal osobitnú odpoveď Iškariotskému.
     „Ak ich Boh stvoril, znamená to, že niečomu slúžia. Nič v stvorenstve nie je zbytočné alebo úplne škodlivé. Iba Zlo je výslovne a úplne škodlivé. A beda tým, ktorí sa ním nechajú uhryznúť. Jedným z dôsledkov jeho uhryznutia je strata schopnosti rozlišovať dobro od zla a príklon rozumu a zvráteného svedomia k nedobrým veciam, potom duchovná slepota, pre ktorú, Judáš Šimonov, človek už nevidí vyžarovať Božiu moc na veci, aj keď sú len malé. Božia moc sa vpísala do tohto kvietka krásou, vôňou, tvarom, ktorý sa úplne líši od všetkých ostatných kvetov, touto kvapkou rosy, ktorá sa chveje a žiari visiaca na voskovom okraji lístka a ktorá vyzerá ako slza vďačnosti Stvoriteľovi, ktorý všetko stvoril dobre, na úžitok a najrozmanitejším spôsobom. Je napísané, že všetko bolo pre prvých rodičov krásne, kým ich zrak nezakalil hriech... A všetko im hovorilo o Bohu, kým veci, či lepšie povedané, zreničky ich očí nezaplavila tekutina, ktorá zvrátila ich schopnosť vidieť Boha... Aj teraz, čím viac ovláda človeka duch, tým viac sa mu zjavuje Boh..."
     „Šalamún a podobne i Dávid ospievali Božie zázraky... a určite v nich nevládol duch! Učiteľ, tentoraz som ťa prichytil pri omyle."
     „Aký si drzý! Ako sa to odvážiš povedať?" vyhŕkne Bartolomej.
     „Nechaj ho rozprávať... Jeho slová si nevšímam. To sú slová, ktoré odveje vietor a z ktorých sa nepohoršia rastliny a stromy. My jediní, ktorí ich počúvame, im vieme dať význam, aký si zasluhujú, všakže? A už si ich nebudeme pamätať. Mladosť je často neuvážlivá, Bartolomej. Maj s ňou súcit... Ktosi sa ma však pýtal, prečo mám najradšej údolné ľalie... Toto je moja odpoveď: Pre ich pokoru. Všetko v nich hovorí o pokore... Miesta, ktoré milujú... dispozícia kvetu... Pripomína mi moju matku... Tento kvietok... Taký maličký! A len si privoňajte, akú vôňu vydáva len jeden kvet! Vonia ním celé okolie... Aj moja matka je pokorná, nenáročná, neznáma a chcela iba ostať neznáma... A predsa jej vôňa svätosti bola taká silná, že ma stiahla z neba..."
     „Vidíš v tom kvete symbol svojej matky?"
     „Áno, Tomáš."
     „A myslíš si, že naši predkovia si predstavovali ju, keď chválili údolnú ľaliu?" opýta sa Jakub Alfejov.
     „Prirovnávali ju tiež k iným rastlinám a kvetom. K ruži, k olive a k najobľúbenejším zvieratám: k hrdličke, k holubici...," povie takmer s hnevom Iškariotský.
     „Každý ju nazval podľa toho, čo považoval za najkrajšie v stvorení. A zo stvorenstva ona je skutočne Celá Krásna. Ja by som ju nazval ľaliou a pokojnou olivou,* keby som mal spievať na ňu chvály." Ježišovi sa rozjasní a rozžiari tvár, keď si pomyslí na svoju matku, a zrýchli krok, aby bol osamote...

*(Pozri Pies 2, 1-2; Sir 24, 19.)

     Pokračujú v chôdzi, i keď horúčava vrcholí, pretože údolie je celé pokryté stromami, ktorých poprepletané koruny chránia pred slnkom.
     Peter po krátkom čase zrýchli krok a dobehne Učiteľa. Potichu na neho zavolá: „Učiteľu môj!"
     „Peter môj!"
     „Rušilo by ťa, keby som išiel s tebou?"
     „Nie, priateľu. Čo mi chceš povedať také naliehavé, že ťa to núti prísť za svojím Učiteľom?"
     „Jednu otázku... Učiteľ, som zvedavý muž..."
     „No a?" Ježiš sa usmeje pri pohľade na apoštola.
     „Zaujíma ma vedieť veľa vecí..."
     „Čo je chyba, Peter môj."
     „Viem to... Nemyslím si však, že v tomto prípade je to chyba. Keby som chcel vedieť zlé veci, podvody, aby som kritizoval tých, ktorí sa ich dopustili, vtedy by to bola chyba. Ty však vidíš, že som sa ťa nepýtal, či Judáš má niečo spoločné s tým, že ťa zavolali do Beteru, a pretože..."
     „Ale mal si veľkú chuť..."
     „Áno. To je pravda. Ale o to je to väčšia zásluha, no nie?"
     „Je to väčšia zásluha. Lebo ovládať sa je veľká zásluha. To dokazuje, že ten, kto tak robí, naozaj dobre a spoľahlivo napreduje v duchovnom živote a skutočne aktívne sa učí a osvojuje si učenie Učiteľa."
     „To naozaj? A teší ťa to?"
     „Ó, Peter, že sa ma na to pýtaš!? Som blažený."
     „Áno? Naozaj? Ó, Učiteľu môj! Potom tvoj úbožiak Šimon je ten, čo ťa robí šťastným?"
     „Áno. Nevedel si o tom?"
     „Neodvážil som sa tomu veriť. Keď som ťa však videl takého šťastného, požiadal som včera Jána, aby sa ťa na to spýtal. Pretože som si myslel, že to môže byť aj Judáš, ktorý sa zlepšuje... hoci som nemal dôkazy o tom... Ja však môžem vidieť nesprávne. Ján mi vravel, že ty si mu povedal, že si šťastný, pretože sa niekto stáva svätým... A teraz pred chvíľkou si mi povedal, že sa tešíš zo mňa, lebo sa zlepšujem. Teraz už viem. Ten, kto ťa robí šťastným a veselým, som ja, biedny Šimon... Teraz by som si však želal, aby moje obety priviedli k zmene Judáša. Nie som závistlivý. Chcel by som, aby boli všetci dokonalí, aby sme ťa mohli urobiť dokonale šťastného. Podarí sa mi to?"
     „Dôveruj, Šimon, dôveruj a vytrvaj."
     „To budem! Určite budem tak konať. Pre teba... a tiež pre neho. Pretože si myslím, že ho to určite neteší, že je vždy taký. V podstate... takmer by mi mohol byť synom... Hm! Pravdupovediac som radšej otcom Marziama! Ale... budem k nemu ako otec a budem pracovať na tom, aby som mu dal dušu hodnú teba."
     „A teba, Šimon." Ježiš sa skloní a pobozká ho na vlasy.
     Peter je celý šťastný... Po chvíli sa spýta: „Už mi nepovieš nič iné? Nie je ešte niečo iné dobré, nejaký kvietok medzi tŕním, ktorý všade nájdeš?"
     „Áno. Jozefov priateľ, ktorý prichádza k Svetlu."
     „Naozaj? Člen veľrady?"
     „Áno. Netreba však o tom hovoriť. Musíme sa modliť. Trpieť kvôli tomu. Nepýtaš sa ma, kto to je? Nie si zvedavý?"
     „Veľmi! No nepýtam sa. Je to obeta pre toho neznámeho."
     „Buď požehnaný, Šimon! Dnes ma robíš naozaj šťastným. Len tak pokračuj a budem ťa milovať stále viac a stále viac ťa bude milovať Boh. Teraz sa zastavme a počkajme na ostatných..."