Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

397. Rozlúčka s veriacimi z Joty

     5. marec 1946
     Ježiš sa za tichého rána prihovára obyvateľom Joty. Ó, áno! Možno povedať, že celá Jota je pri jeho nohách. Aj pastierikovia, zvyčajne roztrúsení na svahoch hôr, sú na okraji zástupu so svojimi ovečkami. Aj tí, ktorí zvyčajne chodievajú inam, na polia, do lesov, na trh. Sú tam i zhrbení starci a okolo Ježiša malé usmievajúce sa deti, dievčatá, novomanželky, nastávajúce mamky, ktoré čoskoro porodia dieťatko, aj tie, ktoré ho už majú v náručí. Celá Jota.
     Výbežok hory tiahnuci sa na juh je amfiteátrom, ktorý prijíma toto pokojné zhromaždenie ľudí. Sedia na tráve alebo obkročmo na nízkom kamennom múriku s rozľahlou panorámou dookola. Nad nimi je bezhraničná obloha, dolu horská bystrina, usmievajúca sa a žiariaca v rannom slnku, krásne trávnaté a zalesnené kopce sa vynárajú zo všetkých strán. Obyvatelia Joty počúvajú Učiteľa, ktorý hovorí stojac opretý o vysokánsky orech, v bielom ľanovom odeve oproti tmavému kmeňu stromu, s usmiatou tvárou a očami žiariacimi od radosti, že ho ľudia milujú, s vlasmi zapálenými slnečnými lúčmi, ktoré ho hladkajú z východu. V úctivom pozornom tichu, prerušovanom iba spevom vtákov a žblnkotom bystriny tam dolu, jeho slová vstupujú pomaly do sŕdc a dokonalý hlas svojou harmóniou napĺňa pokojný vzduch.
     Kým toto píšem, Ježiš znova opakuje nevyhnutnosť poslúchať Desatoro, zdokonalené jeho učením lásky uplatňovaným v srdciach, „aby sa vybudoval v dušiach príbytok, v ktorom bude Pán prebývať až do dňa, keď tí, ktorí žili verne podľa Zákona, pôjdu bývať k nemu do nebeského kráľovstva". Tak hovorí. A pokračuje:
     „Pretože je to tak. Prebývanie Boha v ľuďoch a ľudí v Bohu sa dosahuje poslušnosťou jeho Zákonu, ktorý sa začína prikázaním lásky a celý je láskou od prvého po posledné prikázanie Desatora. Taký je pravý dom, aký Boh chce, v ktorom Boh prebýva. A to je nebeská odmena, získaná za poslušnosť Zákonu, toto je pravý dom, v ktorom budete prebývať s Bohom naveky. Pretože – spomeňte si na 56. kapitolu Izaiáša* – Boh nemá príbytok na zemi, ktorá je podnožkou, iba podnožkou pre jeho nesmiernosť, a jeho trónom je nebo, ktoré je stále malé, obyčajné nič, aby obsiahlo Nekonečného, ale má príbytok v srdciach ľudí.

*(No celá reč aj s citátmi niektorých veršov sa týka Iz 66.)

     Len najdokonalejšia dobrota Otca všetkej lásky môže dovoliť jeho deťom, aby ho prijali. Je nekonečným tajomstvom, ktoré sa čoraz viac zdokonaľuje, že jediný a trojjediný Boh, najčistejší trojjediný Duch, môže prebývať v srdciach ľudí. Ó, kedy, svätý Otče, mi dovolíš urobiť z týchto ľudí, ktorí ma milujú, nielen chrám pre nášho Ducha, ale skrze tvoju dokonalosť lásky a odpustenia svätostánok tak, že urobíš z každého verného srdca archu, v ktorej bude pravý nebeský Chlieb, ako bol v lone Požehnanej medzi všetkými ženami?
     Ó, milovaní učeníci Joty, ktorých pre mňa pripravil jeden spravodlivý človek, majte na mysli proroka a to, čo hovorí, pretože to Pán hovorí, obracajúc sa na tých, čo stavajú prázdne kamenné chrámy, kde niet spravodlivosti a lásky, a nevedia v sebe postaviť trón svojmu Pánovi poslušnosťou jeho prikázaniam. Prorok hovorí: 'Aký je to dom, čo mi postavíte? Aké miesto pre môj odpočinok? ' A chce tým povedať: 'Myslíte si, že ma budete mať, keď mi postavíte úbohé múry? Myslíte si, že ma potešíte falošnými obradmi, ktorým nezodpovedá svätosť života?' Nie. Boha nemožno získať vonkajšími znakmi, ktoré zakrývajú rany a prázdnotu ako zlatý plášť hodený na malomocného alebo na dutú hlinenú sochu, bez života duše. A Pán vyznáva, on, Vládca sveta, že je chudobný Kráľ s málom poddaných, Otec mnohých detí, ktoré utiekli z jeho príbytku: 'Na takéhoto zhliadnem: na pokorného a zroneného duchom a ktorý sa trasie pred mojimi slovami.' Prečo sa trasie? Len zo strachu pred Bohom? Nie. Z hlbokej úcty, z pravej lásky. Z pokory poddaného, z pokory syna, ktorý hovorí a uznáva, že Pán je Úplnosť a on je nič. A chveje sa od dojatia, lebo cíti, že je milovaný, že mu bolo odpustené a je podporovaný Pánom – Úplnosťou.
     Ó! Nehľadajte Boha medzi pyšnými! Tam nie je. Nehľadajte ho ani medzi ľuďmi s tvrdými srdcami. Tam nie je. Nehľadajte ho ani medzi nekajúcimi. Tam nie je. On prebýva v jednoduchých, čistých, milosrdných, v chudobných duchom, v tichých, v tých, čo plačú a pritom nenadávajú, v tých, čo hľadajú spravodlivosť, v prenasledovaných, v pokojamilovných. Tam je Boh. Prebýva v tých, čo sa kajajú, túžia po odpustení a prosia o zmytie viny. A nik z nich neobetuje býka či ovcu ani akúkoľvek inú obetu preto, aby ho za to chválili alebo z poverčivej hrôzy pred trestom, či z pýchy, aby sa javil dokonalý. Oni však obetujú svoje skrúšené a pokorné srdcia, ak sú hriešnici. A obetujú svoje srdcia poslušné až po hrdinstvo, ak sú spravodliví. Toto sa páči Pánovi. Za také obety sa darúva so svojimi nevýslovnými pokladmi lásky a nadprirodzených slastí. Iným sa nedarúva. Oni už majú svoje úbohé slasti v ošklivostiach a je zbytočné, aby ich Boh volal na svoje cesty, lebo oni si už vybrali svoju cestu. Im dopraje len opustenosť, strach a trest, pretože neodpovedali Pánovi, neposlúchali ho a s výsmechom a zlomyseľne konali zlo pred Božím zrakom.
     Ale vy, moji milovaní z Joty, vy, ktorí sa chvejete láskou pri poznávaní Boha, vy, ktorých mocní vysmievajú ako hlupákov a napriek výsmechom ma vytrvalo milujete, vy, ktorých pre moje meno a pre mňa odmietajú a budú ešte väčšmi odmietať, vy, zavrhnutí ako vyvrheli Izraela, ako nepatriaci Bohu – vy, práve vy a takí, ako ste vy, budete šťastní, lebo vo vás je zaštepená ratolesť večného Viniča, toho Viniča, ktorý má korene v Otcovi, a preto ste časťou Boha, jeho žijúcej miazgy. A vás by chceli presvedčiť, že sa mýlite, a vo vašich očiach, jednoduchých, ale osvietených Milosťou, by sa radi ospravedlnili, aby sa nejavili bezbožnými a zločincami. Lebo vám povedali: 'Nechže sa oslávi Pán, nech vidíme vašu radosť!' Iba vy však budete jasať a oni budú zahanbení.
     Ó, už počujem po zmätku, ktorý ich rozdrví, ale nepolepšia sa, počujem zmije, ktoré neprestanú škodiť dovtedy, kým im nerozšliapu ohavné hlavy, a hryzú a zabíjajú, aj keď sú preseknuté na dvoje, aj keď im vyčnievajú už len hlavy po zdrvujúcom prejave moci Boha, ja ich už počujem kričať: 'Ako mohol Pán zrodiť tak náhle svoj nový ľud, ak my, tak dlho nosení v jeho lone, sme sa ešte nezrodili k Svetlu? Môže rodička porodiť prv, než kvílila? Mohol Pán dať život skôr, než nadišiel jeho čas? Či sa zem zrodí v jeden deň? Či sa národ narodí jedným razom?'
     Odpoviem vám a zapamätajte si túto odpoveď, aby ste ju vedeli dať tým, ktorí vás budú prenasledovať a vysmievať sa vám: 'Nikdy by nemohli byť zrodení na Svetlo tí, ktorí sú mŕtvym plodom v Božom lone, plodom, ktorý sa vysušil, pretože sa odtrhol od maternice a zostal nehybný ako zlo skryté v lone namiesto toho, aby sa rozvíjal ako embryo. A aby vypudil mŕtve semeno zo svojho lona a mal deti, aby nevymrelo jeho meno na zemi, Boh splodil nové deti, označené jeho písmenom Tau, v skrytosti a tichu, kde mu Satan a diabli, ktorí slúžia Luciferovi, nemohli ublížiť. Zrodil svojho Syna predčasne kvôli vrúcnej láske a s ním spolu rodí i svoj nový ľud, pretože Pán môže všetko.' On to hovorí ústami proroka Izaiáša: 'Či vari nemôžem porodiť ja, ktorý otváram život iným? Alebo ja, ktorý dám rodiť iným, budem neplodný?'
     Tešte sa s nebeským Jeruzalemom a plesajte nad ním, vy všetci milovníci Pána! Radujte sa s ním skutočnou radosťou vy všetci, ktorí očakávate, ktorí dúfate a ktorí trpíte!
     Ó, vráťte sa, vráťte sa ku mne, slová! Slová, ktoré prišli z Božieho Slova. Slová, ktoré povedal Boží ohlasovateľ Izaiáš, jeho prorok. Poďte, vráťte sa k Prameňu, ó, večné slová, aby ste boli roztrúsené na tento Boží záhon, na toto stádo, na toto pokolenie! Ó, poďte! Toto je jedna z hodín a jedno zo zhromaždení, pre ktoré ste boli dané, ó, prorocké slová, ó, zvuk lásky, ó, hlasy pravdy! Ozaj prichádzajú! Vracajú sa k tomu, kto ich inšpiroval! A ja ich v mene Otca, v mene môjho Bytia a v mene Ducha hovorím týmto ľuďom, ktorých Boh miluje a ktorých si vyvolil z Božieho stáda, čo malo byť celé len z baránkov, ale sa nakazilo capmi, ba aj nečistými zvieratami.
     Vy budete sať a nasýtite sa z pŕs Božej útechy a budete požívať hojnosť slastí z plnosti Božej slávy.
     Aha, Pán vám hovorí: Vylejem na vás pokoj ako rieku a zaplavím vás ako rozvodnený potok slávou väčšou než je sláva národov. Nebeská sláva vás zaplaví. Budete ju sať, v lone vás bude varovať a na kolenách vás bude láskať. Áno, tak ako matka hladká svoje dieťa, tak ako ja hladkám tohto chlapčeka, ktorému som dal svoje meno (a Ježiš naozaj vezme malého Jesaja z náručia matky, ktorá je takmer pri jeho nohách spolu so svojimi ďalšími troma deťmi), tak ja budem tešiť vás, ktorí ma milujete a budete ma ďalej milovať, a čoskoro budete utešení v mojom kráľovstve naveky. Vy ho uvidíte a zaraduje sa vám srdce, kosti vám vypučia ako zeleň. Vy, ktorí ste mi verní, budete zbavení všetkého strachu, keď príde Pán v ohni a jeho vozy budú ako búrka, aby viedol duše do ohňa lásky a spravodlivosti, trestať alebo povýšiť, oddeliac baránkov od vlkov, teda od tých, ktorí si mysleli, že sa posväcujú a očisťujú, a pritom sa stali modloslužobníkmi.
     Pán, ktorý teraz odchádza, príde, a blahoslavení budú tí, ktorí vytrvajú do konca. Toto je moja rozlúčka a s ňou i moje požehnanie. Pokľaknite si, aby som vás ním posilnil. Nech vás žehná Pán a nech vás chráni! Nech vám Pán ukáže jasnú tvár a nech vám je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k vám a daruje vám pokoj! Choďte! Dovoľte mi, aby som sa ešte rozlúčil s dobrými medzi dobrými obyvateľmi Joty."
     Ľudia sa neradi rozchádzajú. Ale keď istý chlapček povie: „Pane, dovoľ, aby som ti pobozkal ruku" a Ježiš súhlasí, všetci chcú dať bozk na sväté telo Božieho Baránka. Aj tí, ktorí sú už na ceste do dediny, vrátia sa späť a bozky detí padajú na jeho tvár, bozky starých ľudí na ruky a bozky žien na jeho bosé nohy v tráve, spolu so slzami, slovami rozlúčky a požehnania. Ježiš ich trpezlivo prijíma a pre každého si nájde osobitný pozdrav.
     Napokon sa všetci uspokoja... Zostane iba hostiteľská rodina... a tlačia sa k Ježišovi. Sára povie: „Naozaj sa už nevrátiš?"
     „Nie, žena. Už nikdy. Ale nebudeme rozdelení. Moja láska bude vždy s tebou, s vami a vaša so mnou. Vy na mňa nezabudnete, to viem. Ale hovorím vám: Ani v tých najstrašnejších hodinách, ktoré nastanú, neprijmite klamstvo ani ako prechodného hosťa ani ako nečakaného dobyvateľa... Daj mi chlapčeka, Sára."
     Žena mu podá Jesaja a Ježiš si sadne na trávu s chlapcom v lone a hovorí sklonený nad vláskami malého: „Pamätajte si vždy, že ja som Baránok, ktorého vás naučil milovať Izák prv, než ste ma poznali. A že baránok je vždy nevinný ako tento chlapček, aj keď ho odejú do vlčej kože, aby ho považovali za zločinca. Pamätajte si, že ja som ešte nevinnejší než tento chlapček... ktorý, ó, blažený!, pre svoju nevinnosť a detský vek nepochopí osočovanie Pána od ľudí, a preto ho to neznepokojí... a bude ma naďalej milovať tak ako teraz... Majte srdcia ako on, majte ich pre Baránka, pre Priateľa, pre Nevinného, pre Spasiteľa, ktorý vás miluje a žehná celkom osobitným spôsobom. Zbohom, Mária! Poď ma pobozkať... Zbohom, Emanuel! Poď aj ty... Zbohom, Jesaj, baránok Baránka... Buďte dobrí... Milujte ma..."
     „Ty plačeš, Pane!?" opýta sa prekvapené dievčatko, vidiac slzu trblietajúcu sa v Jesajových vláskoch.
     „Plače?" opýta sa Sárin manžel.
     „Ty plačeš, Učiteľ! Prečo?" opýta sa žena.
     „Netrápte sa nad mojimi slzami. Sú láskou a požehnaním... Zbohom, Sára. Zbohom, muž. Poďte ako ostatní pobozkať svojho Priateľa, ktorý odchádza..." A keď ho obidvaja manželia pobozkajú na ruky, vráti malého do matkinho náručia, ešte raz ich požehná a potom rýchlo začne zostupovať po tej istej cestičke, ktorou prišiel.
     Až po úpätie kopca ho sprevádzajú slová rozlúčky tých, ktorí zostali: hlboký hlas muža, dojatý hlas ženy a trilkujúce hlásky detí. Potom pozdraví Učiteľa, ktorý navždy opúšťa kraj Joty, už len potok, proti prúdu ktorého odchádza smerom na sever.