Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

427. Bartolomej poúča Aureu Gallu, ktorú pošlú do Nazareta

     2. mája 1946
     Letné brieždenia sú náhle a čas medzi zapadnutím mesiaca a úsvitom je krátky. Hoci kráčali veľmi rýchlo, najtmavší čas noci ich prekvapí ešte v blízkosti Cézarey. Ani zapálený konár trnky im neposkytuje postačujúce svetlo. Musia sa na chvíľu zastaviť aj preto, že dievča, ktoré nie je zvyknuté na nočnú chôdzu, sa často potkýna o kamene, ktoré v prachu nevidno.
     „Je lepšie, keď sa na chvíľu zastavíme. Dievča nevidí a je unavené," povie Ježiš.
     „Nie, nie, môžem... Ideme ďaleko, ďaleko... Môže prísť. Tadiaľto sme prechádzali, keď sme išli do toho domu," povie dievča a drkoce zubami, pričom mieša hebrejčinu a latinčinu v novom jazyku, aby jej porozumeli.
     „Pôjdeme za tie stromy a nikto nás neuvidí. Neboj sa," odpovie jej Ježiš.
     „Áno, neboj sa. Ten... Riman je v tomto čase spitý na mol pod stolom...," povie Bartolomej, aby ju ubezpečil.
     „A potom, si s nami. Máme ťa radi! Nedovolíme, aby ti ublížili. Kdeže! Sme dvanásti silní muži...," povie Peter, iba trocha vyšší od nej, ale zavalitý v porovnaní s ňou útlou a opálený slnkom, kým ona je biela ako sneh – úbohý kvietok, ktorý rastie v tieni, aby bol vzrušujúcejší a cennejší.
     „Si naša malá sestra. A bratia si bránia svoje sestry...," povie Ján.
     Dievča sa v poslednom mihnutí svetla improvizovanej fakle pozrie na svojich tešiteľov jasnými sivými očami jemne sfarbenými do modra, čistými a trblietajúcimi sa ešte slzami, ktoré ronila z hrôzy pred krátkym časom... Je podozrievavá. A predsa im dôveruje. Prejde s ostatnými cez vysušený potôčik za cestou, aby vošli na majetok, na ktorého konci je hustý ovocný sad.
     Posadia sa v tme. Čakajú. Muži by azda zaspali. Ale dievča vzdychne pri každom šume a hluku. Keď začuje cval koňa, kŕčovite sa chytí krku Bartolomeja, ktorý možno tým, že je veľmi starý, priťahuje jej dôveru. Takže sa nedá spať.
     „Neboj sa! Keď sme s Ježišom, nič zlého sa nemôže prihodiť," povie Bartolomej.
     „Prečo?" opýta sa dievča, ktoré sa ešte stále trasie a visí na apoštolovom krku.
     „Pretože Ježiš je Boh na zemi. A Boh je silnejší než ľudia."
     „Boh? Čo je Boh?"
     „Úbohé stvorenie! Ako ťa to vychovávali? Nič ťa nenaučili?"
     „Aby som si udržala bielu pleť, lesklé vlasy a poslúchala pánov... aby som vždy hovorila áno... Ale ja som nemohla povedať áno tomu Rimanovi... bol škaredý a naháňal mi strach... Celý deň strach... Bol stále tam... pri kúpaní, keď som sa obliekala... tie oči... ruky... ó...! A kto nepovie 'áno', toho zbijú..."
     „Nebudú ťa biť. Už tu nie je Riman ani jeho ruky... Tu je pokoj...," odpovie jej Ježiš.
     Ostatní to komentujú: „To je hrôza! Správať sa ako k vzácnym zvieratám! Ba ešte horšie... Pretože zviera vie aspoň, ak ho naučia, orať alebo nosiť sedlo a zubadlo, pretože to je jeho údelom. Ale toto dievča tam hodili a nevedelo nič...!"
     „Keby som to vedela, bola by som sa hodila do mora. Povedal: 'Urobím ťa šťastnou...'"
     „V skutočnosti ťa urobil šťastnou. Spôsobom, ktorý si ani len nepredstavil. Šťastnou pre zem i pre nebo. Pretože poznať Ježiša je šťastím," povie jej Horlivec.
     Nastane ticho, v ktorom každý uvažuje o hrôzach sveta. Potom sa dievča potichu spýta Bartolomeja: „Povieš mi, čo je Boh? A prečo on je Boh? Pretože je pekný a dobrý?"
     „Boh... Ako ťa možno učiť, keď si úplne prázdna a nemáš akúkoľvek náboženskú predstavu?"
     „Náboženskú? Čo je to?"
     „Najvyššia Múdrosť! Som ako človek topiaci sa na šírom mori! Ako preklenúť túto priepasť?"
     „Bartolomej, je to také jednoduché – čo ti pripadá také ťažké! Priepasť áno, ale je prázdna. A ty ju môžeš naplniť Pravdou. Horšie je, keď sú priepasti naplnené bahnom, jedmi, hadmi... Rozprávaj jednoducho, ako keby si hovoril s dieťaťom. A ona ťa pochopí lepšie, než by to vedel dospelý."
     „Ó, Učiteľu! No nemohol by si to urobiť ty?"
     „Mohol by som. Ale dievča prijme slová seberovného ľahšie než moje slová Boha. A napokon... V budúcnosti budete musieť takéto priepasti napĺňať mnou. Musíte sa to naučiť robiť."
     „To je pravda! Pokúsim sa. Počuj, dievča... Spomínaš si na svoju mamu?"
     „Áno, pane. Sedem rokov kvitli kvety bez nej. Ale predtým som bola s ňou."
     „Dobre. A pamätáš si na ňu? Máš ju rada?"
     „Ó!" Jediný vzlyk spojený so zvolaním hovorí za všetko.
     „Neplač, chúďatko... Počúvaj... Láska, ktorú máš k mamke..."
     „... a k otcovi... a k súrodencom..." povie medzi vzlykmi dievča.
     „Áno... k tvojej rodine, láska k tvojej rodine, tvoje myšlienky na ňu, túžba vrátiť sa k nej..."
     „Už nikdy...!"
     „Nuž...! Všetko toto možno nazvať náboženstvom rodiny. Takže náboženstvá, náboženské idey, sú láska, úmysel a túžba ísť tam, kde je ten alebo tí, ktorým veríme, ktorých milujeme a po ktorých túžime."
     „Á! A ak verím v toho Boha tam, budem mať náboženstvo... To je ľahké!"
     „Dobre. Ľahké čo? Mať náboženstvo alebo veriť v toho Boha tam?"
     „Jedno i druhé. Pretože dá sa ľahko uveriť v dobrého Boha, ako je tento tu. Riman ich menoval veľa a prisahal... Vravieval: 'Pre bohyňu Venušu!' 'Pre boha Kupida.'* No museli to byť nedobrí bohovia, pretože on robil nedobré veci, keď ich menoval."