Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

374. Prípravný deň pred Veľkou nocou. Na uliciach Jeruzalema a v predmestí Ofel

     2. február 1946
     Vychádzajú z chrámu hemžiaceho sa ľuďmi a ponárajú sa do mravenísk ulíc, kde sa všetci ponáhľajú pri posledných veľkonočných prípravách a oneskorenci ustarostene hľadajú miestnosť, sieň alebo akékoľvek miesto, aby ho premenili na večeradlo, kde budú jesť baránka.
     Ľudia sa môžu ľahko stretnúť, ale poľahky sa môžu i minúť v ustavičnej tlačenici zástupu, v ktorej prechádzajú tváre každého veku zo všetkých oblastí, kde sú Izraeliti, kde sa čistá krv Izraela zmiešala s inou krvou, alebo sa jednoducho prispôsobila a pripodobnila iným rasám. A tak vidno Hebrejov, ktorí vyzerajú ako Egypťania alebo ako miešanci Núbijčanov pre svoje oduté pery, čapaté nosy a rysy tváre; iní, s malými tvárami a jemnými rysmi, štíhlych postáv a bystrých očí prezrádzajú, že pochádzajú z gréckych kolónií alebo sú miešanci Grékov; kým robustní a vysokí muži s trocha hranatou tvárou jasne prezrádzajú, že majú blízko k latinskej rase; a je tam i veľa takých, ktorých by sme my, moderní ľudia, označili za obyvateľov Kaukazu alebo Perzie, pretože očami sa už podobajú na Mongolov alebo Indov, pričom tí prví majú tváre veľmi biele, a tí druhí ich majú olivovo žltkasté. Pestrý kaleidoskop tvárí a oblečenia! Zrak sa z toho unaví až tak, že človek sa pozerá bez toho, žeby videl. Ale to, čo nezbadá jeden, všimne si druhý. Je teda pochopiteľné, že čo unikne Učiteľovi, stále trocha pohrúženému do seba, keď sa ho nevypytujú a nechajú ho trocha na pokoji, všimne si to ten alebo onen, ktorý je s ním. A apoštoli, ktorí sú najbližšie pri Ježišovi, poukazujú na to, čo vidia, pošuškávajú si medzi sebou, komentujú... veľmi ľudsky o ľuďoch, na ktorých ukazujú.
     Jeden z takých štipľavých komentárov o bývalom učeníkovi, ktorý prejde dôstojne okolo a tvári sa, že ich nevidí, zachytí Ježiš: „Na koho sa vzťahujú tie slová?" opýta sa ich.
     „Na tamtoho hlupáka," ukáže Jakub Zebedejov. „Predstieral, že nás nevidí. A nie je jediný, čo tak robí. Ale keď si ho mal uzdraviť a hľadal ťa, vtedy nás videl! Kiež by dostal zhubný vred!"
     „Jakub! S takýmito úmyslami ideš po mojom boku a pripravuješ sa jesť baránka? Veru, ty si viac protirečíš než on. On sa odlúčil otvorene, keď cítil, že nemôže robiť to, čo hovorím. Ty zostávaš, ale nerobíš to, čo hovorím. Nie si azda väčší hriešnik než on?"
     Jakuba zaleje rumenec ako pri výrone krvi a stiahne sa zahanbene dozadu za spoločníkov.
     „To preto, že nás to zraňuje, keď vidíme, že tak robia, Učiteľ!" povie Ján, aby sa zastal brata, ktorého Učiteľ napomenul. „Naša láska sa búri, keď vidí ich nelásku..."
     „Áno. No myslíte si, že ich privediete k láske, keď sa budete takto správať? Nezdvorilosť, nepekné slová a urážky nikdy neviedli tam, kam by sme chceli priviesť protivníka alebo človeka iného zmýšľania. To sa dá dosiahnuť láskavosťou, trpezlivosťou, láskou, vytrvalosťou napriek každému odmietnutiu. Chápem to a mám súcit s vašimi srdcami, ktoré trpia, keď vidia, že nie som milovaný. Ale chcel by som, aby ste viac používali nadprirodzené skutky a prostriedky, aby ma iní milovali. No tak, Jakub, poď sem. Nepovedal som to preto, aby som ťa zahanbil. Chápme sa, milujme sa aspoň medzi sebou, priatelia moji... Veď je už toľko nedorozumení a bolesti kvôli Synovi človeka!"
     Uspokojený Jakub sa vráti vedľa Ježiša.
     Istý čas kráčajú potichu, no potom Tomáš vybuchne a zvolá ako hrom: „Ale to je predsa hanba!"
     „Čo?" opýta sa Ježiš.
     „Predsa zbabelosť toľkých ľudí! Učiteľ, nevidíš, ako mnohí predstierajú, že ťa nepoznajú?"
     „No a čo na tom? Zmení ich správanie čo len čiarku z toho, čo je o mne napísané? Nie. Zmení sa iba to, čo by mohlo byť napísané o nich. Pretože vo večných knihách mohlo byť o nich napísané: 'Dobrí učeníci,' no namiesto toho tam bude: 'Tí, ktorí neboli dobrí, pre ktorých príchod Mesiáša nebol na nič.' Hrozné slová, viete? Horšie než: 'Adam s Evou zhrešili.' Pretože ja môžem odstrániť ten hriech. Ale nebudem môcť odstrániť hriech tých, ktorí popierajú Slovo Spasiteľa... Zabočme sem. Zastavím sa s bratmi, so Šimonom Petrom a s Jakubom na predmestí Ofel. Judáš Šimonov zostane tiež. Ale Šimon Horlivec, Ján a Tomáš pôjdu do Getsemani vziať batohy..."
     „Áno, tak Jonáš rovno zhltne svojho baránka," povie ešte stále nahnevaný Peter. Ostatní sa smejú...
     „Buď dobrý! Nech ťa neprekvapuje, že sa bojí. Zajtra sa môžeš báť ty."
     „Ja, Učiteľ? Ľahšie sa Galilejské more zmení na víno, ako by som sa ja bál," vyhlási smelo Peter.
     „A predsa... včera večer... Ó, Šimon! Nevyzeral si veľmi odvážny, na schodoch Chúzovho paláca," podpichne Judáš Iškariotský bez irónie, ale... stále s dostatočným sarkazmom, aby podráždil Petra.
     „To preto... že som sa bál o Pána, preto som bol rozrušený! Nie pre iné."
     „Dobre, dobre! Kiež by sme sa nikdy nebáli... aby sme nevyzerali zle," odpovie Judáš z Kariotu a poklepe ho po pleci, starostlivo a zlomyseľne... Inokedy by jeho správanie vyvolalo reakciu. Ale Peter je od včera večera v stave... obdivu Judáša a znáša ho vo všetkom.
     Ježiš povie: „Filip a Natanael s Ondrejom a Matúšom nech idú do Lazárovho paláca oznámiť, že prichádzame."
     Štyria apoštoli sa oddelia a ostatní pokračujú s Ježišom. Učeníci okrem Štefana a Izáka idú s apoštolmi poslanými do paláca.
     Na predmestí Ofel sa znova rozdelia. Tí, čo boli poslaní do Getsemani, odídu rýchlo s Izákom. Štefan zostane s Ježišom, Alfejovými synmi, Petrom, Jakubom a Iškariotským. Aby nemuseli stáť na križovatke, idú pomaly tým istým smerom ako tí, čo išli do Getsemani. Idú tou istou uličkou, ktorou odvedú Ježiša v noci na Zelený štvrtok jeho mučitelia. Teraz, napoludnie, je vyľudnená. Po niekoľkých krokoch sú na malom námestí s prameňom v tieni figovníka, ktorý otvára svoju korunu s jemnými listami nad zrkadlom pokojnej vody.
     „Je tam Samuel Annalie," povie Jakub Alfejov, ktorý ho musí dobre poznať. Mládenec vchádza do domu s baránkom... Nesie i ďalšie potraviny.
     „Pripravuje veľkonočnú večeru aj pre príbuzného," poznamená Júda Alfejov.
     „Usadil sa teraz tu? Neodišiel preč?" spýta sa Peter.
     „Áno. Usadil sa tu. Povráva sa, že sa uchádza o dcéru Kleopasa, výrobcu sandálov. Je bohatá..."
     „Á tak! Prečo teda vraví, že ho Annalia opustila?" opýta sa Iškariotský. „To je klamstvo!"
     „Človek často klame. Neuvedomuje si, že takýmto konaním sa vydáva na cestu zla. Stačí prvý krok, jediný krok, a už sa z toho nemôže vymaniť... Je to puto... labyrint... pasca. Pasca, sťahujúca dolu...," odpovie Ježiš Judášovi z Kariotu.
     „Škoda! Ten muž vyzeral vlani taký dobrý!" povie Jakub Zebedejov.
     „Áno. Myslel som si, že bude nasledovať snúbenicu a že sa ti celý oddá a že budú anjelským manželským párom a tvojimi sluhami. Bol by som na to prisahal...!" povie Peter.
     „Šimon môj! Nikdy neprisahaj na budúcnosť človeka. To je najneistejšia vec, aká jestvuje. Nijaká vec, existujúca vo chvíli prísahy, nemôže zaručiť spoľahlivosť prísahy. Existujú zločinci, ktorí sa stanú svätými, a sú spravodliví alebo takí, čo sa takí javia, ktorí sa stanú zločincami," odpovie mu Ježiš.
     Samuel medzitým vošiel do domu a opäť z neho vyšiel a ide k studni nabrať čerstvú vodu... Takto zbadá Ježiša. Pozrie sa naňho so zjavným pohŕdaním a vyrazí zo seba určite nejakú urážku, ale povie to po hebrejsky, takže nerozumiem.
     Iškariotský znenazdajky vyskočí, schytí ho za rameno a zatrasie ním ako so stromom, keď chceme, aby z neho popadalo zrelé ovocie: „Takto hovoríš Učiteľovi, ty hriešnik jeden?! Dolu, na kolená! Ihneď. Pros ho o odpustenie, ty odporný jazyk špinavej svine! Na zem, lebo ti vykrútim krk!" Milý Judáš je hrozný v náhlej zúrivosti! Tvár sa mu strašne zmenila. Márne sa ho Ježiš usiluje upokojiť. Kým nevidí rúhača kľačať na kolenách na blatistej zemi okolo studne, nepovolí zovretie.
     „Odpusť," precedí cez zuby nešťastník, ktorý musí cítiť zvieravú bolesť Judášových prstov sťa kliešte. No vysloví to nepekne. Práve preto, že je donútený.
     Ježiš mu odpovie: „Ja sa nehnevám. Ty áno napriek tomu, čo hovoríš. Slová sú zbytočné, ak nie sú sprevádzané podnetom srdca. Ty ma v srdci ešte preklínaš. Dopúšťaš sa tak dvojnásobnej viny. Lebo ma obviňuješ a nenávidíš z dôvodu, o ktorom ti svedomie v hĺbke srdca vraví, že to nie je pravda. A preto, lebo len ty si sa dopustil viny, nie Annalia ani ja. Ale všetko ti odpúšťam. Choď a staň sa znova čestný a milý Bohu. Nechaj ho, Judáš."
     „Idem. Ale nenávidím ťa. Odviedol si mi Annaliu a nenávidím ťa..."
     „Potešuješ sa však s Rebekou, dcérou výrobcu sandálov. A to už odvtedy, keď Annalia bola ešte tvoja snúbenica a ako chorá myslela len na teba..."
     „Bol som... myslel som, že už som vdovec... a hľadal som si manželku... Tak som sa vrátil k Rebeke, pretože... Annalia ma nechce," ospravedlňuje sa Samuel, vidiac, že jeho podvody sú odhalené.
     Judáš Iškariotský dokončí: „... a pretože Rebeka je veľmi bohatá. Škaredá ako zodratý sandál... a stará ako podošva stratená na chodníku... ale bohatá, ó, bohatá...!" A sarkasticky sa smeje, kým Samuel uteká.
     „Ako to vieš?" opýta sa ho Peter.
     „Ó, je ľahké vedieť, kde sú panny a peniaze!"
     „Dobre. Pôjdeme po tej uličke, Učiteľ? Na tomto námestí je horúco ako v peci. Tam je tieň a prúdi tam vzduch," požiada spotený Peter.
     Kráčajú pomaly a čakajú na ostatných, kým sa vrátia. Ulička je prázdna.
     Z jedných dverí vyjde žena, a s plačom podíde k Ježišovi a padne k jeho nohám.
     „Čo sa stalo?"
     „Učiteľ...! Už si sa očistil?"
     „Áno. Prečo sa pýtaš?"
     „Lebo som ti chcela povedať... Ale nemôžeš sa k nemu priblížiť. Je celý hnisavý... Lekár hovorí, že je nakazený. Po Veľkej noci zavolám kňaza... a prijme ho Ben-Hinom. Nepovedz mi, že ja som vinná. Ja som to nevedela... Pracoval v Joppe veľa mesiacov a takto sa mi vrátil, povedal, že sa poranil. Dávala som mu balzam a pripravovala kúpele s bylinkami... Ale nepomohlo to. Pýtala som sa jedného bylinkára. Dal mi prášky na krv... Oddelila som ho od detí... oddelila som aj lôžko... pretože... som začala chápať. Zhoršilo sa to. Zavolala som lekára. Povedal mi: 'Žena, poznáš svoju povinnosť a ja poznám svoju. Je to rana zo zmyselnosti. Oddeľ ho od seba. Ja ho oddelím od ľudí, kňaz ho vylúči z Izraela. Mal myslieť na to, keď urážal Boha, teba a seba. Teraz nech pyká.' Sľúbil, že o tom pomlčí až do dňa po sviatkoch Nekvasených chlebov. Ale keby si sa ty zmiloval nad hriešnikom a nado mnou, ktorá ho ešte milujem, a nad piatimi nevinnými deťmi..."
     „Čo chceš, aby som ti urobil? Nemyslíš si, že je správne, aby ten, kto zhrešil, svoj hriech aj odpykal?"
     „Áno, Pane! Ale ty si žijúce Milosrdenstvo!" Všetka viera, ktorej je žena schopná, je v jej hlase, v pohľade a v postoji, ako kľačí s rukami vystretými k Spasiteľovi.
     „A čo má on v srdci?"
     „Skľúčenosť... Čo chceš iné, aby mal, Pane?"
     „Stačila by nadprirodzená pohnútka ľútosti, spravodlivosti, aby dostal milosť...!"
     „Spravodlivosti?"
     „Áno. Povedať: 'Zhrešil som. Moje previnenie si to zaslúži, ba ešte viac, a tých, ktorým som ublížil, prosím o zľutovanie.'"
     „Ja som sa nad ním už zľutovala. Ty, Boh, zmiluj sa nad ním. Nemôžem ti povedať: Poď dnu... Vidíš, že ani ja sa ťa nedotýkam... Ale ak chceš, zavolám ho a bude hovoriť s tebou z terasy."
     „Áno."
     Žena s hlavou vo dverách domu silno zavolá: „Jakub! Jakub! Vyjdi na strechu. Ukáž sa. Neboj sa."
     Po istej chvíli sa muž ukáže pri parapete na terase. Žltkastá napuchnutá tvár, krk a jedna ruka obviazané... ruina nakazeného muža... Pozerá sa vodnatými očami chorého postihnutého chorobou z nemravnosti. Opýta sa: „Kto ma chce vidieť?"
     „Jakub, je tu Spasiteľ...!" Žena už nepovie nič, ale vyzerá, akoby chcela zhypnotizovať chorého, preliať do neho svoje zmýšľanie...
     Muž, či už pocíti jej zmýšľanie, alebo z vlastného popudu, vystrie ruky a povie: „Ó! Osloboď ma! Verím v teba! Je strašné takto zomrieť!"
     „Strašné je previniť sa voči svojej povinnosti. Na to si nemyslel? Ani na deti?"
     „Zmiluj sa, Pane... Nad nimi, nado mnou... Odpusť! Odpusť!" Oprie sa o nízky múrik a plače. Obviazané ruky mu vyčnievajú, jedno rameno má odokryté kvôli vyhrnutému rukávu, zohyzdené vredmi, opuchmi, odpudzujúce... Muž, ako tam stojí skrútený, vyzerá ako strašidelná bábka či odhodená mŕtvola, ktorá sa už začína rozkladať. Vyvoláva ľútosť a zároveň odpor.
     Žena plače, stále kľačiac v prachu.
     Ježiš akoby čakal ešte jedno slovo... Konečne zaznie medzi vzlykmi: „Úpenlivo ťa prosím so skrúšeným srdcom. Daj mi aspoň prísľub, že nebudú trpieť hladom... a potom... pôjdem odovzdane odpykávať. A ty spas moju dušu, požehnaný Spasiteľ! Aspoň dušu! Aspoň ju!"
     „Áno. Uzdravím ťa. Kvôli nevinným a chcem ti dať možnosť, aby si sa stal spravodlivým. Rozumieš? Pamätaj si, že Spasiteľ ťa uzdravil. Boh ti odpustí hriechy podľa toho, ako odpovieš na túto milosť. Zbohom. Pokoj tebe, žena." A odchádza takmer behom v ústrety tým, čo prichádzajú z Getsemani. Nezadržia ho ani výkriky muža, ktorý cíti a vidí, že sa uzdravil, ani výkriky jeho ženy...
     „Zabočme do tejto uličky, aby sme znova neprechádzali tadiaľ," povie Ježiš, keď sa pripojil k ostatným.
     Kráčajú biednou uličkou, takou úzkou, že sotva dvaja môžu ísť vedľa seba a keby tadiaľ kráčal osol s nákladným sedlom, človek by sa musel prilepiť k stene ako známka na list. Pre strechy, ktoré sa takmer dotýkajú, je tam pološero, ticho a ťažký zápach. Idú v rade za sebou ako mnísi až na koniec biednej uličky. Potom, na malom námestí plnom detí, sa dajú dohromady.
     „Prečo si tomu mužovi povedal tie slová? Nikdy ich nepoužívaš...," spýta sa zvedavý Peter.
     „Pretože ten muž bude jedným z mojich nepriateľov. A jeho budúci hriech priťaží ten, ktorého sa už dopustil."
     „A uzdravil si ho?!" pýtajú sa všetci zarazene.
     „Áno. Kvôli nevinným deťom."
     „Hm! Ochorie znova..."
     „Nie. Po strachu a utrpení, ktoré prežil, sa o svoje telo už bude starať. Už neochorie."
     „Ale prehreší sa proti tebe, vravíš. Ja by som ho nechal zomrieť."
     „Ty si hriešny človek, Šimon Jonášov."
     „A ty si nesmierne dobrý, Ježiš z Nazareta," odpovie Peter.
     Zmiznú v hlavnej ulici a už nič nevidím.

     Moja poznámka.
     Spoznávam uzdraveného muža a tiež Samuela.* Uzdravený muž je ten, ktorý pri umučení zasiahne Ježiša kameňom do hlavy. Viac než jeho spoznávam jeho manželku, trpiacu teraz ako vtedy, a dom, ktorý má charakteristické vysoké dvere s troma schodmi. A takisto pod maskou nenávisti, ktorá ho premieňa, spoznávam v Samuelovi mládenca, ktorý kopancom zabije matku, aby mohol odísť a udrieť Učiteľa kyjakom. Vložím si túto poznámku pre seba na príslušnú stranu o umučení.

*(MV oboch spoznala, lebo ich „videla" pri udalosti opísanej pred rokom (22. marca 1945), uvedenej v 604. kapitole.)