Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

407. Na Nikodémových poliach. Podobenstvo o dvoch synoch

     29. marec 1946*

*(Toto je začiatok nového rukopisného zošita. Vedľa prvej strany, teda na vnútornej strane obalu, MV načrtla nasledujúci obrázok. Možno na ňom prečítať: Pianura (nížina) dva razy, Monti alti (vysoké vrchy), Emauz della pianura (Emauzy na nížine), Piccola elevazione (malá pahorkatina), Monti alti alquanto (pomerne vysoké vrchy), Beter, Collina poco alta (nevysoký pahorok).)

     Ježiš tam prichádza za sviežeho brieždenia. Úrodné polia dobrého Nikodéma sú pekné v prvých slnečných lúčoch. Sú pekné napriek tomu, že mnohé sú už pokosené a pôsobia unaveným výzorom polí po odumretí obilia, ktoré v zlatistých snopoch postavených do panákov alebo ešte povystieraných na zemi čaká, až ho odvezú do humien. S ním hynú aj mnohé poľné kvety: zafírové hviezdicovité nevädze, fialové papuľky, drobné korunky hlaváčikov, kolísavé kalichy zvončekov, úsmevom žiariace kvety harmančeka a margarétky, výrazný červený mak a stovky ďalších kvetov, ktoré sa svojimi hviezdicami, klasmi, strapcami a žiariacimi korunkami usmievali tam, kde je teraz len žlté strnisko. No bolesť zeme zbavenej obilia utešujú koruny ovocných stromov, stále radostnejšie pre ovocie, ktoré na nich dozrieva a sfarbuje sa rôznymi odtieňmi a ktoré sa v túto hodinu trblieta ako diamanty ešte nevysušenými kvapkami rosy.
     Roľníci sú už naplno zaujatí prácou. Veselí, že sa už blíži koniec namáhavej žatvy. Pri kosení si spievajú a veselo sa smejú, pretekajú sa, ktorí sú rýchlejší a zručnejší v kosení alebo viazaní snopov... Skupiny a skupiny dobre živených roľníkov, šťastných, že môžu pracovať pre dobrého pána. A na pokraji polí alebo za viazačmi sú deti, vdovy, starci, ktorí čakajú, že budú zbierať klásky. Očakávajú pokojne, pretože vedia, že ako vždy bude dostatok pre všetkých. „Na príkaz Nikodéma," ako vysvetľuje nejaká vdova Ježišovi, ktorý sa jej na to pýta.
     „On dozerá," vraví, „aby úmyselne nezviazali do snopov veľa klasov a nechali ich pre nás. A neuspokojí sa s touto dobročinnou láskou, ale keď zozbierajú množstvo obilia primerané k vysiatemu, zvyšok rozdelí nám. Ó, nečaká veru, aby to urobil v sabatický rok!* No vždy pomáha chudobným so svojím obilím, a tak to robí aj s olivami a hroznom. Preto ho Boh požehnáva zázračnou úrodou. Požehnania chudobných sú ako rosa na semená a kvety, a tak každé semeno dáva viac klasov a neodpadne ani jediný kvet, kým z neho nie sú plody. V tomto roku nám dal vedieť, že všetko je naše, pretože je to rok milosti. O akej milosti hovorí, neviem. Ibaže by to bolo preto, ako sa povráva medzi nami chudobnými a medzi jeho šťastnými služobníkmi, že je tajným učeníkom toho, o kom sa hovorí, že je Kristus, ktorý káže o láske k chudobným, aby sa ukázala láska k Bohu... Možno ty ho poznáš, ak si Nikodémov priateľ... Pretože priatelia zvyčajne majú rovnaké sklony... Napríklad Jozef z Arimatey je veľkým Nikodémovým priateľom a aj o ňom sa hovorí, že je priateľom Rabbiho... Ó, čo som to povedala! Nech mi Boh odpustí! Uškodila som dvom dobrým mužom z nížiny...!" Žena je zdesená.

*(Sabatický (sobotný) rok bol posledným z radu siedmich rokov, v ktorom sa zachovávali predpisy ustanovené v Ex 21, 2-6; 23, 10-11; Lv 25, 3-7. 20-22; Dt 15. Ustanovenie sobotného roku sa spája s ustanovením soboty, teda s odpočinkom siedmeho dňa, ako je predpísané v Ex 20, 8-11; 23, 12; 31, 12-17; Lv 23, 3; 25, 1-2; Dt 5, 15. Dielo MV často hovorí o zákone soboty, zvlášť v 125. kapitole. Ten potvrdil aj prorok Nehemiáš Neh 13, 15-22, ako čítame v 50. kapitole, ba dokonca bola predpísaná i maximálna vzdialenosť, ktorú bolo možno prejsť – 84., 472. a 585. kapitola.)