Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

393. Vo vidieckom dome Márie z Kariotu

     26. február 1946
     Prichádzajú do Judášovho vidieckeho domu za nádherného chladného rána. Ovocný sad je vlhký od rosy a tráva pod ich nohami je ako kvetinový koberec, nad ktorým bzučia včely. Okná na dome sú už otvorené. Tá, čo spravuje dom, je silná žena, ktorá svoje postavenie zjemňuje veľkou láskavosťou. Práve dáva služobníctvu a roľníkom príkazy a osobne im nadelí jedlo skôr, než pošle každého za svojou prácou. Vidno ju z veľkých dokorán otvorených dverí priestrannej kuchyne, ako vo svojich tmavých šatách prechádza hore-dolu a rozpráva sa s jedným či druhým a pripravuje porcie podľa potrieb toho ktorého robotníka. Kŕdeľ holubov hrkúta predo dvermi a čaká na svoj podiel.
     Ježiš sa blíži s úsmevom a je už takmer pri dverách, keď sa v nich zrazu objaví Mária Šimonova s vreckom zrna v ruke a prihovára sa: „Teraz ste vy na rade, holúbky moje. Toto je váš prvý pokrm a potom choďte šťastní na slnko chváliť Pána. Buďte dobrí, dobrí! Je pre každého dosť, netreba, aby ste sa klbčili..." A hádže zrno na všetky strany, aby zabránila krutým ruvačkám medzi pažravými holubmi. Nezbadá Ježiša, pretože stojí so sklonenou hlavou a zohýba sa pohladiť holuby, ktoré jej z lásky zobú do prstov na nohách. Mária vezme jedného do rúk a pohladká ho. Potom ho položí a povzdychne si.
     Ježiš urobí krok dopredu a povie: „Pokoj tebe, Mária, a tvojmu domu!"
     „Učiteľ!" zvolá žena a nechá padnúť vrecko, ktoré držala pod pazuchou. Beží mu v ústrety. Holuby sa pritom rozpŕchnu, vzápätí sa však opäť zlietnu na zem a úporne zobú šnúru a plátno malého vrecka, aby ho rozmotali a dostali sa dnu, a tak zadosťučinili svojej pažravosti. „Ó, Pane! Aký svätý a šťastný deň!" Chce pokľaknúť a pobozkať Ježišovi nohy.
     On jej v tom však zabráni a povie: „Matky mojich apoštolov a sväté Izraelitky sa nemajú predo mnou ponižovať ako otrokyne. Dali mi svojho verného ducha a svojho syna. Ja im to oplácam svojou prednostnou láskou."
     Judášova matka je dojatá, pobozká mu ruky a zašepká: „Vďaka, Pane!"
     Potom zodvihne hlavu a pozerá sa na skupinku apoštolov, ktorí sa zastavili pri posledných stromoch. Prekvapená, že nevidí prichádzať v ústrety svojho syna, pozrie na skupinu dôkladnejšie. Tvár jej zbledne od úľaku. Takmer vykríkne, keď sa spýta: „Kde je môj syn?" A so strachom a úzkosťou sa pozerá na Ježiša.
     „Neboj sa, Mária. Poslal som ho so Šimonom Horlivcom s istým poslaním do Lazárovho domu. Keby som sa mohol zastaviť v Masade, ako som chcel, našiel by som ho tu. Ale nemohol som tam zostať. Nepriateľské mesto ma vyhnalo. Tak som hneď prišiel sem, aby som našiel útechu pri matke a potešil ju, že jej syn slúži Pánovi," povie Ježiš, zdôrazňujúc posledné slová, aby im pridal širší význam.
     Mária vyzerá ako zvädnutý kvietok, ktorý sa prebral k životu. Líca opäť dostávajú farbu a do jej pohľadu sa vracia svetlo. Spýta sa: „Naozaj, Pane? Je dobrý? Potešil ťa? Áno? Ó, aká to radosť! Radosť matkinho srdca! Tak veľa som sa modlila! Tak veľmi! Dávala som almužny! Veľa! Robila som pokánie... Veľa... A čo by som neurobila, aby sa môj syn stal svätý? Vďaka, Pane! Vďaka, že ho tak veľmi miluješ. Lebo to tvoja láska zachraňuje môjho Judáša..."
     „Áno. To naša láska ho... posilňuje..."
     „Naša láska! Aký si dobrý, Pane! Kladieš moju úbohú lásku vedľa svojej božskej a spájaš ju s ňou... Ó, aké slová si mi povedal! Akú istotu, akú útechu a pokoj si mi tým vlial! Keby to bola len moja úbohá láska, Judáš by nemal z nej veľký úžitok. Ale ty, s tvojím odpustením... Lebo ty poznáš jeho chyby, ty s tvojou nekonečnou láskou, ktorá akoby rástla tým väčšmi, čím viac ju potrebuje po každom previnení, ó, ty... Môj Judáš napokon zvíťazí nad sebou navždy. Je to tak, Učiteľ?" Žena sa naňho uprene zahľadí vážnymi hlbokými očami a s rukami zopnutými v modlitbe.
     Ježiš... Ó! Ježiš jej nemôže povedať áno, ale nechce ju obrať o túto chvíľu pokoja, o rozptýlenie jej obáv. Nachádza slová, ktoré nie sú klamstvom, nie sú ani sľubom, no ktoré žena môže prijať s úľavou. Povie: „Jeho dobrá vôľa spojená s našou láskou môže urobiť skutočné zázraky, Mária. Maj pokoj v srdci a stále mysli na to, že Boh ťa miluje. Veľmi. Chápe ťa. Veľmi. A navždy bude tvojím priateľom."
     Mária mu znova na poďakovanie pobozká ruky. Potom povie: „Vojdi teda do môjho domu, kým príde Judáš. Tu je láska a pokoj, požehnaný Učiteľ."
     Ježiš zavolá svojich apoštolov a vojde do domu, aby sa občerstvil a odpočinul si.

     Je večer. Noc sa pomaly spúšťa na kraj. Hluk postupne prestáva a v hlbokom tichu počuť šumieť iba ľahký vánok medzi lístím. Potom sa ohlási prvý cvrček na poliach dozretých na žatvu. Potom ďalší... ďalší. A celý kraj cvrliká monotónnym zvukom... kým slávik nevyšle prvý spev ku hviezdam... stíši sa, započúva sa a potom začne znova. Opäť stíchne... Na čo čaká...? Azda na prvý lúč mesiaca...? Teraz iba ticho šepká, asi sa usadil v hustom lístí orecha pri dome, možno tam má hniezdo. Ako keby sa rozprával so svojou družkou, ktorá možno sedí na vajíčkach... Z neveľkej diaľky zaznie nástojčivé bľačanie. Zvuk zvoncov na ceste do Kariotu. Potom ticho.
     Ježiš sedí pri Márii na lavičke pred domom. Spokojne oddychuje medzi svojimi učeníkmi a služobníctvom domu. Atmosféra je príjemná, pokojná a ich telá i duše v nej odpočívajú. Ježiš hovorí málo, s dlhými prestávkami. Nechá, aby apoštoli rozprávali o Engadi, o starom predstavenom synagógy, o zázraku. Mária a sluhovia pozorne počúvajú.
     Niečo sa pohne medzi jabloňami. No ak na otvorenom priestore pred domom možno ešte matne vidieť, pretože je jasná hviezdnatá obloha, tam, pod košatými stromami je tma a iba hluk čohosi, čo sa hýbe, doľahne do uší.
     „Žeby nejaký nočný vták? Alebo dajaká stratená ovečka?" spýtajú sa niektorí. A zmienka o ovci pripomenie mnohým bedákajúcu ovcu, ktorej vzali baránka na zabitie.
     „Tá úbohá ovca sa nevie uspokojiť," povie správca. „Obávam sa, že jej stvrdnú vemená. Od rána nežerie a len bľačí a bľačí... Počúvajte...!"
     „Prejde ju to... Rodia mladé, aby sme my mohli jesť baránka," povie filozoficky ktorýsi sluha.
     „No nie všetky sú rovnaké. Tá je menej hlúpa a trpí viac. Počuješ? Nie je to jej bľačanie ako plač? Nehovor mi, že je hlúpa, Učiteľ... Trápi ma to, ako keby plakala žena, ktorá stratila svoje dieťa..."
     „Zato, ty, matka, si našla svoje dieťa!" povie Judáš, keď sa vynorí spolu so Šimonom za ich chrbtami. Všetci sa na to strhnú od prekvapenia. „Učiteľ! Daj nám svoje požehnanie pri návrate, ako si nám ho dal pri odchode."
     „Áno, Judáš," a Ježiš objíma obidvoch.
     „Aj tvoje požehnanie, mamka..." Aj Mária pobozká a objíma svojho syna.
     „Nemysleli sme si, že ťa tu už nájdeme, Učiteľ. Išli sme neúnavne, takmer vždy skratkami, aby nás nezdržali. Stretli sme však učeníkov a odkázali sme Jane a Elize, že nás čoskoro uvidia," vysvetľuje Šimon.
     „Áno. A Šimon kráčal ako mládenec. Učiteľ, odovzdali sme odkazy. Lazár je veľmi chorý. Horúčava mu ešte pridáva bolesti. Prosí, aby sme skoro k nemu prišli... Učiteľ, nebol som nikde, len v pevnosti Antónia, kde som odprevadil Heglu, ktorá sa pred odchodom do Jericha chcela poďakovať Klaudii. Pravda, Šimon?"
     „Máš pravdu. A do Antónie sme išli o šiestej hodine v dusný deň, keď bolo lepšie zostať doma. Kým sa Judáš rozprával s Klaudiou, ktorú Albula Domicila zavolala do záhrady, ostatné dámy sa ma vypytovali. Myslím, že som neurobil zle, keď som im vysvetlil, ako som vedel, to, čo chceli vedieť."
     „Dobre si urobil. Majú úprimnú snahu poznať pravdu."
     „A Klaudia ti chce aj úprimne pomáhať. Prepustila Heglu, ktorá sa išla rozlúčiť s Plautínou a ostatnými dámami, a kládla mi veľa otázok. Ak som dobre pochopil, chce presvedčiť Poncia, aby neveril ohováraniam farizejov, saducejov a ostatných. Poncius dôveruje svojim stotníkom len do istej miery. Sú dobrí ako bojovníci, ale ako informátori nestoja za veľa. Aby získal spoľahlivé informácie, využíva značne manželku, a tá je veľmi inteligentná, ba prefíkaná. Vskutku, ona, Klaudia, je prokonzulom. On je obyčajná nula a drží sa hore len vďaka Klaudii, ktorá má moc a radí mu. Dali nám peniaze pre tvojich chudobných. Tu sú."
     „Kedy ste prišli? Nevyzeráte veľmi unavení a zaprášení," povie Jakub Zebedejov.
     „Medzi treťou a šiestou hodinou. Išli sme sa pozrieť do Kariotu, či je tam moja matka a oznámiť jej tvoj príchod. Ale správal som sa, ako si želáš, Učiteľ. Nenechal som sa pokúšať ľudskými túžbami. Však, Šimon?"
     „To je pravda."
     „Dobre si urobil. Vždy poslúchaj a budeš spasený."
     „Áno, Učiteľ. Ó, teraz, keď viem, že Klaudia je s nami, už sa nenechám viesť svojou hlúpou unáhlenosťou. To všetko však bolo z lásky. S tým musíš súhlasiť. Neusporiadanej lásky... Neusporiadanej, lebo pociťovala, že je akoby bez ochrany a bez pomoci dosiahnuť cieľ, ktorým je, aby ťa ľudia milovali, ctili si ťa, ako si zaslúžiš a ako to má byť. Teraz som už spokojnejší. Už sa nebojím. A je mi príjemné aj počkať...," sníva s otvorenými očami.
     „Neoddávaj sa snom, Judáš. Drž sa pravdy. Ja som Svetlo sveta a temnoty budú svetlo vždy nenávidieť...," napomenie ho Ježiš.
     Vyšiel mesiac. Jeho biely svit zaplavuje kraj, tváre sú v ňom bledé, domy a stromy postriebrené. Východná časť orecha je celá osvetlená. Slávik prijíma pozvanie mesiaca a púšťa sa do dlhého melodického spevu, ktorý si chystal, aby pozdravil noc a mesiac.