Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

381. Podobenstvo o nepoctivom a opatrnom správcovi. Pokrytectvo farizejov

     10. február 1946
     Veľký zástup očakáva Učiteľa. Ľudia sú roztrúsení po úpätí osamelého vrchu, vynárajúceho sa zo spleti údolí, ktoré ho obklopujú a z ktorých sa dvíhajú jeho svahy, lepšie povedané, strmo sa týčia a na niektorých miestach sa vypínajú priamo z údolí. Chodník, vytesaný vo vápencovej skale, sa plazí ako had po svahu až na vrchol. Na určitých miestach má z jednej strany strmú stenu vrchu, z druhej strany sa rúti do hlbokej priepasti. A hrboľatý tmavožltý až červenkastý chodník vyzerá ako stužka hodená na prašnú zeleň nízkych tŕnistých kríkov plných pichliačov. Povedala by som, že pichliače sú samotné listy, pokrývajúce kamenisté a vyprahnuté svahy, zdobené tu a tam živým fialovočerveným kvietkom, podobným chumáču alebo klbku hodvábu vytrhnutého z odevu nejakého nešťastníka, ktorý prechádzal cez tú húštinu tŕňových kríkov. A táto zelenomodrá vegetácia z ostrých tŕňov, smutná, akoby posypaná nehmatateľným popolom, sa šíri v pásoch až po úpätie vrchu, na rovinku medzi vrchom a inými vrchmi smerom na severozápad i na juhovýchod, kde sa zmení na ozajstnú trávu a pravé kry, ktoré neubližujú ani nie sú neužitočné.
     Ľudia sa utáborili na tráve a trpezlivo očakávajú príchod Pána. Musí to byť na druhý deň po rozhovore s apoštolmi, lebo je chladné ráno a rosa sa ešte nevyparila zo všetkých stebiel trávy, najmä z tých, ktoré sú viac v tieni. Kvapky rosy ešte skrášľujú tŕnie a listy a zvláštne kvety tŕňových kríkov menia na vločky diamantov. Je to určite hodina krásy pre smutný vrch. Lebo v inom čase, za neľútostnej páľavy slnka alebo za mesačných nocí to musí vyzerať ako miesto hrozného pekelného trestu.
     Na východe na veľmi úrodnej rovine vidieť rozľahlé bohaté mesto. Z nízkeho svahu, na ktorom sú pútnici, nevidieť iné, ale z vrcholu sa zrak určite kochá v nádhernom výhľade na blízke oblasti. Keď vezmem do úvahy výšku vrchu, tak myslím, že pohľad by mal zablúdiť až k Mŕtvemu moru a na východ od neho až po horské reťaze Samárie a tie, ktoré zakrývajú Jeruzalem. No na vrchole som nebola, a preto...
     Apoštoli chodia pomedzi ľudí, usilujú sa udržať zástup v pokoji a v poriadku a chorých umiestňujú na najlepších miestach. Učeníci, možno tí, ktorí pôsobia v danej oblasti a ktorí doviedli pútnikov túžiacich počúvať Učiteľa k hraniciam Judey, im v tom pomáhajú.
     Ježiš sa objaví nečakane, oblečený v bielej ľanovej tunike a v červenom plášti, aby zmieril páľavu slnka s chladom nocí, ktoré ešte nie sú letné. Pozerá sa, zatiaľ nevidený, na tých, ktorí ho očakávajú, a usmeje sa. Akoby vyšiel spoza (zo západu) kopca strednej výšky a rýchlo zostupuje po strmom chodníku.
     Istý chlapček zbadá Ježiša. Neviem, či preto, že sledoval let vtákov hniezdiacich v kríkoch, ktoré vyplašene vzlietli, keď sa zvrchu skotúľal kameň, alebo ho pritiahol jeho pohľad. Vyskočí a vykríkne: „Pán!"
     Všetci sa obrátia a vidia Ježiša, ktorý je teraz najviac dvesto metrov od nich. Chcú sa k nemu rozbehnúť, ale on gestom rúk a hlasom, ktorý azda v dôsledku ozveny jasne počuť, povie: „Zostaňte tam, kde ste." A stále s úsmevom na tvári zostupuje až k ľuďom, ktorí na neho čakajú, a zastaví sa na najvyššom mieste plošinky. Odtiaľ ich pozdraví: „Pokoj vám všetkým." Osobitne sa usmeje a zopakuje pozdrav apoštolom a učeníkom, ktorí sa natlačili okolo neho.
     Ježiš žiari krásou. So slnkom v tvári a so zeleným svahom v pozadí vyzerá ako vidina sna. Hodiny strávené v samote, niektoré nám neznáme skutočnosti, azda záplava Otcovej lásky, neviem čo, zdôrazňujú jeho vždy dokonalú krásu. Robia ju slávnostnú a impozantnú, pokojnú, radostnú, povedala by som veselú, ako keď sa človek vracia zo stretnutia lásky a prináša si z neho radosť celým svojím výzorom, úsmevom a pohľadom. Svedectvo o tomto božskom stretnutí lásky vyžaruje mnohonásobne jasnejšie, než obvykle vidno po stretnutí úbohej ľudskej lásky, a Kristus oslnivo žiari. A podmaňuje si prítomných, ktorí ho s obdivom sledujú, akoby preľaknutí z vytušenia tajomstva stretnutia Najvyššieho so svojím Slovom... Je to tajomstvo, tajomná hodina lásky medzi Otcom a Synom. Nikto ju nikdy nespozná. Ale Syn uchová jej pečať. Akoby potom, čo bol Slovom Otca, akým je na nebesiach, sotva sa mohol znova  stať Synom človeka. Nekonečnosť, vznešenosť sa len ťažko opäť stáva „Človekom". Božstvo prekypuje, vybuchuje, vyžaruje z ľudskej prirodzenosti ako jemný olej z pórovitého hlineného krčahu alebo ako svetlo pece cez závoj matného skla.
     Ježiš skláňa svoje rozžiarené oči, svoju blaženú tvár, skrýva svoj zázračný úsmev a zohýba sa nad chorými, ktorých pohládza a uzdravuje a ktorí s údivom hľadia na tvár plnú slnka a lásky sklonenú nad ich biedou, aby im priniesla radosť. Ale napokon musí vstať a ukázať zástupom tvár Pokojného, Svätého, vteleného Boha, ešte zahalenú do žiary po extáze. Zopakuje: „Pokoj vám." Dokonca i hlas má melodickejší než zvyčajne, znie jemnými a triumfujúcimi tónmi... Mocne sa šíri nad zamĺknutými poslucháčmi, vyhľadáva ich srdcia, pohládza ich, zatrasie nimi a pozýva ich milovať.
     Všetci sú hlboko dojatí okrem skupiny farizejov, suchopárnych, neohrabaných, pichľavých a pochmúrnych viac než sám vrch, ktorí stoja v kúte ako sochy plné nepochopenia a nenávisti, a okrem inej skupiny celej v bielom, stojacej bokom, ktorú – ako počujem – Bartolomej a Iškariotský označia za skupinu esénov. Peter zašomre: „A tak je tu ďalší kurník jastrabov!"
     „Ó! Len ich nechaj. Slovo je pre všetkých!" povie Ježiš, usmievajúc sa na Petra pri narážke na esénov.
     Potom začne hovoriť.
     „Bolo by krásne, keby bol človek dokonalý, akého ho chce mať nebeský Otec. Dokonalý v každej myšlienke, cite, skutku. Ale človek nevie byť dokonalý a zle využíva dary Boha, ktorý mu dal slobodu konať, pričom mu však prikázal konať dobré veci a poradil dokonalé veci, aby človek nemohol povedať: 'Nevedel som to.'
     Ako využíva človek slobodu, ktorú mu dal Boh? Tak, ako by ju využívalo dieťa vo väčšine ľudstva alebo ako hlupák či zločinec u ostatných. Ale potom príde smrť a vtedy človek podlieha Sudcovi, ktorý sa ho prísne spýta: 'Ako si využíval či zneužíval, čo som ti dal?' Hrozná otázka! Ako sa vtedy menej než steblá slamy budú javiť pozemské dobrá, pre ktoré človek tak často zhrešil! Chudobný vo večnej úbohosti, bez šiat, ktoré nemôže nič nahradiť, bude sa ponížene chvieť pred majestátnosťou Pána a nenájde slová na svoje ospravedlnenie. Lebo na zemi sa dá ľahko ospravedlniť oklamaním úbohých ľudí. No v nebi sa to nemôže stať. Boha nemožno oklamať. A Boh sa nezníži na kompromisy. Nikdy.
     Ako sa teda spasiť? Ako urobiť, aby všetko poslúžilo k spáse, aj to, čo pochádza zo Skazy, ktorá naučila ľudí používať kovy a drahokamy ako nástroje bohatstva a roznietila žiadostivosť po moci a telesných pôžitkoch? Nemôže teda človek, nech je akokoľvek chudobný, vždy hrešiť tým, že bude nedovolene túžiť po zlate, po spoločenskom postavení a po ženách – a niekedy sa stane zlodejom týchto vecí, aby získal to, čo mal bohatý človek –, nemôže sa teda človek nikdy spasiť, či už je chudobný alebo bohatý? Samozrejme, že môže. A ako? Tým, že využije bohatstvo a biedu pre dobro. Chudobný človek, ktorý nezávidí, nekľaje a nepokúša sa vziať to, čo patrí druhému, ale sa uspokojí s tým, čo má, využíva svoje skromné postavenie, aby ním dosiahol budúcu svätosť. A veru väčšina chudobných vie takto konať. Menej tak vedia konať bohatí, pre ktorých je bohatstvo trvalou pascou trojakej žiadostivosti, ktorú im nastavil diabol.
     Vypočujte si však podobenstvo a uvidíte, že aj bohatí sa môžu napriek svojmu bohatstvu spasiť alebo odčiniť svoje chyby minulosti dobrým využívaním bohatstva, aj keď ho nezískali spravodlivo. Pretože Boh, Najdobrotivejší, necháva vždy veľa možností svojim deťom, aby sa spasili.
     Bol teda istý bohatý človek, ktorý mal správcu. Niektorí správcovi nepriatelia mu závideli dobré miesto, ktoré mal, alebo boli veľkí priatelia s bohatým mužom, a preto boli ustarostení o jeho bohatstvo, a tak obžalovali správcu u neho: 'Rozhadzuje ti majetok. Privlastňuje si ho. Alebo sa nestará o to, aby ho zužitkoval. Daj si naňho pozor! Chráň sa!'
     Keď boháč počul opakované obvinenia na správcu, zavolal si ho a povedal mu: 'Čo to o tebe počúvam? Ako to, že si tak konal? Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nemôžeš ďalej šafáriť. Nemôžem sa na teba spoľahnúť a nemôžem dať príklad nespravodlivosti a neposlušnosti, ktorý by zviedol ostatných sluhov konať tak ako ty. Choď a vráť sa zajtra so všetkými dokladmi, aby som ich preskúmal a zistil stav svojho majetku skôr, než ho odovzdám inému správcovi.'
     A prepustil správcu, ktorý odišiel ustarostený a vravel si: 'A teraz? Čo budem robiť, keď ma môj pán zbavuje správcovstva? Úspory nemám, lebo som bol presvedčený, že sa mi všetko prepečie, a koľko som nahonobil, toľko som si aj užil. Pracovať ako roľník a byť podriadený sa mi nechce, pretože nie som zvyknutý pracovať a zmalátnel som pri hýrení. Žobrať almužnu sa mi páči ešte menej. To sa príliš hanbím! Čo teda urobím?'
     Premýšľal a hútal, až našiel spôsob, ako vyjsť z ošemetnej situácie. Povedal si: 'Viem, čo urobím! Rovnako ako som si zabezpečil príjemný život až doteraz, odteraz si zabezpečím priateľov, aby ma z vďačnosti prijali do domu, keď ma zbavia správcovstva. Kto obdarúva, má vždy priateľov. Poďme teda obdarovávať, aby aj mne tak urobili, a poďme ihneď, kým sa správa nerozšíri a nebude prineskoro.'
     A išiel k dlžníkom svojho pána. I vravel prvému: 'Koľko dlhuješ môjmu pánovi za peniaze, čo ti požičal pred troma rokmi na jar?'
     Dlžník mu odpovedal: 'Sto kadí oleja za peniaze i s úrokmi.'
     'Ó, chudáčik! Ty máš toľko detí, si nešťastný z ich chorôb a musíš toľko platiť?! Ale nepožičal ti za hodnotu tridsiatich kadí?'
     'Áno. Ale potreboval som ich ihneď a on mi povedal: »Dám ti ich. Ale pod podmienkou, že mi vrátiš toľko, koľko ti tá čiastka vynesie za tri roky.« A vyniesla mi za sto kadí. A musím ich vrátiť.'
     'Ale to je úžera! Nie. Nie. On je bohatý a ty sotva že nehladuješ. On má malú rodinu a ty máš početnú. Napíš, že ti vyniesla za päťdesiat kadí a už na to nemysli. Ja odprisahám, že je to pravda. A ty budeš mať z toho úžitok.'
     'Ale nezradíš ma? A keď sa to dozvie?'
     'Čo si myslíš? Ja som správca a to, čo odprisahám, je sväté. Urob, ako ti hovorím, a buď spokojný.'
     Muž podpísal úpis, odovzdal ho a povedal: 'Buď požehnaný! Môj priateľ a záchranca! Ako sa ti odplatím?'
     'Nijako! No keby som mal kvôli tebe nepríjemnosti a pán by ma prepustil, ty ma prijmeš z vďačnosti.'
     'Samozrejme! Určite! Môžeš sa na to spoľahnúť.'
     Správca išiel za iným dlžníkom a mal s ním viac-menej rovnaký rozhovor. Ten mal vrátiť sto meríc pšenice, pretože sucho mu po tri roky zničilo úrodu obilia, a tak si musel požičať od boháča, aby mohol nasýtiť rodinu.
     'Ani nemysli na to, že mu vrátiš dvojnásobok toho, čo ti dal! Ako možno niekomu nedať pšenicu! A žiadať dvojnásobok od človeka, ktorý s deťmi hladuje, kým jeho obilie žerú v sýpkach červy, pretože ho má nadbytok! Napíš osemdesiat meríc.'
     'Ale ak si spomenie, že mi ich dal dvadsať a dvadsať a potom desať?'
     'Ako by si to pamätal? Ja som ti ich dal a ja si to nechcem pamätať. Urob tak a je to vybavené. Treba i spravodlivosť medzi bohatými a chudobnými! Keby som bol pánom ja, chcel by som len päťdesiat meríc a možno i tie by som ti odpustil.'
     'Ty si dobrý. Keby boli všetci ako ty! Pamätaj si, že môj dom je pre teba vždy otvorený.'
     Správca išiel za ďalšími s rovnakou metódou a vyhlásil, že je ochotný i trpieť, len aby veci usporiadal spravodlivo. A ponuky pomoci a požehnania sa na neho len tak sypali.
     Keď sa zabezpečil do budúcnosti, išiel pokojne za pánom, ktorý však sledoval správcu a odhalil jeho hru. Predsa ho však pochválil a povedal mu: 'Tvoje konanie nie je správne a preň ťa nechválim. Musím ťa však pochváliť za tvoje opatrné počínanie. Veru, veru, synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla.'
     A to, čo povedal boháč, to vám hovorím aj ja: Podvod nie je správny a preň nikdy nikoho nepochválim. Ale napomínam vás, aby ste boli aspoň ako synovia sveta predvídaví pri užívaní prostriedkov tohto sveta, aby ste ich používali ako mince pre vstup do kráľovstva Svetla. Teda s pozemským bohatstvom, s nespravodlivo rozdelenými prostriedkami použitými na obstaranie pominuteľného majetku, ktorý nemá hodnotu vo večnom kráľovstve, robte si priateľov, ktorí vám otvoria bránu do neba. Konajte dobro s prostriedkami, ktoré máte, vráťte to, čo ste si vy alebo iní z vašej rodiny vzali neoprávnene, odpútajte sa od nezdravej trestuhodnej lásky k bohatstvu. A všetky tieto veci budú ako priatelia, ktorí vám v hodine smrti otvoria večné brány a prijmú vás do blažených príbytkov.
     Ako môžete žiadať, aby vám Boh dal svoje rajské dobrá, keď vidí, že neviete dobre využívať ani pozemské dobrá? Chcete, aby – predpokladajme nemožné – prijal do nebeského Jeruzalema márnotratníkov? Nie, to nikdy. Tam hore sa bude žiť v láske, vo veľkodušnosti a spravodlivosti. Všetci za Jedného a všetci za všetkých. Spoločenstvo svätých je aktívne a počestné spoločenstvo, je to sväté spoločenstvo. A nik, kto by sa ukázal ako nespravodlivý a neverný, tam nemôže vojsť.
     Nehovorte: 'Ale tam hore budeme verní a spravodliví, lebo hore budeme mať všetko bez akýchkoľvek obáv.' Nie. Kto je neverný v malom, bol by neverný, aj keby vlastnil všetko, a kto je nespravodlivý v malom, bude nespravodlivý i vo veľkom.* Boh nezverí pravé bohatstvo tomu, kto v pozemskej skúške ukáže, že nevie používať pozemské bohatstvo. Ako vám môže Boh zveriť jedného dňa v nebi poslanie, aby ste boli duchmi na posilňovanie svojich pozemských bratov na zemi, ak ste ukázali, že uchvátiť, podvádzať alebo závistlivo uchovávať bohatstvo sú vaše prednosti? Preto vám odoprie váš poklad, ten, ktorý uchovával pre vás, a dá ho tým, ktorí vedeli byť prezieraví na zemi a využívali aj to, čo bolo nespravodlivé a nezdravé, na skutky, ktoré ich robia spravodlivými a zdravými.