Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

383. Reč pri brode na Jordáne po nehanebnom čine istej neviestky

     14. február 1946
     Brehy Jordánu pri brode počas dní návratu pútnikov do svojich bydlísk vyzerajú celkom ako tábory kočovníkov. Všade popri lesoch tvoriacich zelený lem rieky sa rozprestierajú stany alebo jednoduché plachty natiahnuté od jedného kmeňa stromu po druhý. Opierajú sa o konáre zapichnuté do zeme alebo sú priviazané k vysokému sedlu ťavy, skrátka nejako upevnené, aby umožnili ľuďom dostať sa pod ne a uchrániť sa pred rosou, ktorá na týchto miestach pod úrovňou mora musí byť priamo dažďom.
     Keď Ježiš príde so svojou skupinou k brehu na sever od brodu, tábory sa už pomaly prebúdzajú. Ježiš musel odísť z domu Veroniky za skorého brieždenia, lebo ešte ani teraz nie je celkom vidno. Miesto je pekné, chladné a pokojné. Ranostaji – ktorých prebudilo híkanie a erdžanie koní, oslov a tiav, hádky či spev stovák vrabcov a iných vtákov na konároch vŕb, tŕstia či vysokých stromov, vytvárajúcich zelené tunely nad rozkvitnutými brehmi – sa vyťahujú spod pestrofarebných stanov a schádzajú k rieke umyť sa. Počuť plač detí a láskavé slová matiek, ktoré sa im prihovárajú. Život sa postupne rozbieha.
     Z blízkeho Jericha prichádzajú rôzni predavači a noví pútnici, strážcovia i vojaci určení strážiť a udržiavať poriadok v týchto dňoch, keď sa stretajú kmene zo všetkých oblastí a nešetria urážkami a nadávkami, a keď sú časté krádeže zlodejov preoblečených za pútnikov a zamiešaných v zástupoch. Nechýbajú ani neviestky, ktoré konajú svoju veľkonočnú púť, čiže chcú vymámiť od najmajetnejších a najchlipnejších pútnikov peniaze a dary ako náhradu za chvíľu rozkoše, v ktorej sa úboho strácajú všetky veľkonočné očisty... Počestné ženy, ktoré sú medzi pútnikmi spolu s manželmi či s dospelými synmi, vreštia ako nepokojné straky, aby privolali k sebe svojich mužov, lebo sa im zdá, že títo očarení pozorujú neviestky. Tie sa nehanebne smejú a drzo odpovedajú na... tituly, ktorými ich tie počestné častujú. Muži, najmä vojaci, sa smejú a nepohrdnú požartovať si s neviestkami. Niekoľkí Izraeliti s pevnou alebo len s pokrytecky pevnou morálkou odchádzajú rozhorčení, kým iní... používajú abecedu hluchonemých, pretože gestami si s prostitútkami rozumejú skutočne dobre.
     Ježiš nejde priamou cestou, ktorá by ho priviedla do stredu tábora. Zostúpi do štrkového riečiska, vyzuje sa a kráča po kraji, kde už voda obmýva trávu. Apoštoli idú za ním.
     Najstarší apoštoli, tí nekompromisnejší, mrmlú: „Len si pomyslite, že Krstiteľ tu ohlasoval pokánie!"
     „Veru! A teraz je toto miesto horšie než kolonáda v rímskych kúpeľoch!"
     „Ani tým, čo si hovoria, že sú svätí, sa neprotiví sa tu zabávať!"
     „Videl si aj ty?"
     „Aj ja mám oči na hlave. Videl som! Videl som...!"
     Mladší alebo menej prísni – čiže Judáš z Kariotu sa smeje a pozorne sleduje to, čo sa deje v tábore, a neodmietne pokochať sa na pekných necudných ženách, ktoré si hľadajú zákazníkov; Tomáš sa smeje, keď vidí zlosť manželiek a rozhorčenie farizejov; Matúš, ktorý bol svojho času veľký hriešnik, nemôže hovoriť prísne proti nerestiam a nerestníkom a len si povzdychne a skloní hlavu; a Jakub Zebedejov sa pozerá ľahostajne a bez kritizovania – kráčajú na konci malého sprievodu, na čele ktorého je Ježiš medzi Ondrejom, Jánom, Júdom a Jakubom Alfejovým.
     Ježišova tvár je uzavretá, akoby vytesaná z mramoru. A tým viac sa uzatvára, čím viac doliehajú k nemu z hrádze slová obdivu alebo vyzývavé reči medzi nečestným mužom a prostitútkou. Pozerá sa stále uprene pred seba. Nechce vidieť. A jeho úmysel je zjavný celým jeho výzorom.
     Ale istý bohato oblečený mladík, ktorý sa spolu s ďalšími seberovnými rozpráva s dvoma prostitútkami, povie nahlas jednej z nich: „Choď! Choď! Chceme sa trocha zasmiať. Ponúkni sa! Uteš ho! Je smutný, pretože je chudobný a nemôže si kúpiť ženy."
     Ježišova tvár farby slonovej kosti sa začervená a potom opäť zbledne. Ale nepozrie sa. Zmena farby je jediným znamením, že to počul.
     Necudná žena, samý cvengot náhrdelníkov, skočí so strojeným krikom z brehu do riečiska, pričom si zľahka odhrnie šaty a ukáže veľa zo svojej skrytej krásy. Hupne priamo pred Ježiša a so štebotavým smiechom na pekných ústach a vyzývavými očami a postavou zvolá: „Ó, krásavec medzi narodenými zo ženy! Za jeden bozk tvojich úst sa ti dám celá bez platenia!"
     Ján, Ondrej, Júda a Jakub Alfejov sú ochromení z pohoršenia a úžasu a nedokážu sa ani pohnúť. Ale Peter! Vyskočí ako leopard zo svojej skupiny a vrhne sa na nešťastnicu, ktorá kľačí sčasti obrátená dozadu, potrasie ju, zodvihne a s hrozným prívlastkom ju hodí na strmý breh a ešte ju poriadne mláti.
     Ježiš zvolá: „Šimon!" Výkrik, ktorý je viac než kázeň.
     Šimon, od hnevu celý červený, sa vráti k svojmu Pánovi. „Prečo mi nedovolíš, aby som ju potrestal?"
     „Šimon, odev, čo sa zašpinil, sa netrestá. Ale sa operie. Odevom tejto je jej špinavé telo a jej duša je znesvätená. Modlime sa, aby sa očistila na tele i na duši." A hovorí to láskavo, ticho, nie však natoľko ticho, aby ho žena nepočula. Vydá sa znova na cestu a obráti, áno, teraz obráti na chvíľu pohľad svojich nežných očí na nešťastnicu. Jeden jediný pohľad! Jeden okamih, iba jediný! Ale je v ňom všetka sila milosrdnej lásky! A žena skloní hlavu, natiahne si závoj a zahalí sa ním... Ježiš pokračuje v ceste.
     Došli k brodu. Plytká voda umožňuje dospelým, aby cez ňu prešli pešo. Stačí si nadvihnúť šaty nad kolená a vyhľadať veľké ponorené kamene, ktoré sa belejú pod krištáľovou vodou a vytvárajú chodník pre brodiacich sa ľudí. Nižšie prechádzajú tí, čo sú na koňoch.
     Apoštoli sa šťastne špliechajú do polovice lýtok a Peter nemôže uveriť, že je to pravda. Sľubuje ostatným i sebe, že pri zastavení sa v Šalamúnovom dome si doprajú „osviežujúci" kúpeľ ako náhradu za včerajšie „opekanie".
     Prešli na druhú stranu. Aj tu sú ľudia, ktorí sa po noci vydávajú na cestu alebo sa sušia po prebrodení.
     Ježiš prikáže: „Rozíďte sa oznámiť, že je tu Učiteľ. Ja pôjdem k tomu zoťatému kmeňu a počkám vás."
     Správa sa skoro rozšíri a zbieha sa veľa ľudí.
     Ježiš začína hovoriť. Námet si vezme zo sprievodu, ktorý s plačom prechádza okolo za nosidlami s mužom, ktorý v Jeruzaleme ochorel a lekári mu nedávajú nijakú nádej na uzdravenie, takže ho náhlivo nesú domov, aby zomrel tam. Všetci o tom rozprávajú, lebo je bohatý a ešte mladý. A mnohí vravia: „Musí to byť však veľmi smutné zomrieť, keď je človek taký bohatý a ešte taký mladý!" A sú tam i niektorí, ktorí vravia – možno ľudia, ktorí veria v Ježiša: „Zaslúži si to! Nevie mať vieru. Učeníci išli povedať príbuzným: 'Tam je Spasiteľ. Ak budete mať vieru a poprosíte ho, chorý sa uzdraví.' Ale on ako prvý odmietol ísť za Rabbim." Po kritikách nasleduje súcit a poľutovanie. A to všetko poslúži Ježišovi, aby začal hovoriť.
     „Pokoj vám všetkým!
     Bohatí a mladí ľudia určite nezomierajú radi, keď sú bohatí len na peniaze a mladí len vekom. Ale tých, ktorí sú bohatí na čnosti a mladí čistým životom, netrápi smrť. Skutočne múdry človek sa odvtedy, ako začne používať rozum, správa tak, aby zomrel pokojne. Život je prípravou na smrť, ako smrť je prípravou na väčší Život. Skutočne múdry človek, odkedy pochopí pravdu života a umierania, a umierania preto, aby vstal z mŕtvych, všemožne sa usiluje zbaviť sa všetkého neužitočného a obohatiť sa všetkým prospešným, čiže čnosťami a dobrými skutkami, aby mal výbavu dobra u toho, ktorý ho povolá, aby ho súdil, aby ho dokonale spravodlivo odmenil alebo potrestal. Skutočne múdry človek vedie život, ktorý ho robí dospelým v múdrosti viac než starca a robí ho mladším než dospievajúci mladík, pretože keď žije čnostne a spravodlivo, uchováva si v srdci sviežosť citov, ktorú niekedy nemajú ani mladí ľudia. Ako je potom príjemné zomrieť! Položiť si unavenú hlavu na Otcovu hruď, uvoľniť sa v jeho objatí a povedať uprostred hmlistého unikajúceho života: 'Milujem ťa, dúfam v teba, verím v teba.' Povedať to poslednýkrát na zemi, aby to jasavé 'milujem ťa' mohol spievať po celú večnosť v žiarivom raji.
     Je myšlienka na smrť tvrdá? Nie. Je to spravodlivé rozhodnutie pre všetkých smrteľníkov. No starosťami a trápením zaťažuje iba tých, ktorí neveria a majú veľa hriechov. Márne človek, keď vysvetľuje úzkosť umierajúceho, ktorý počas svojho života nebol dobrý, povie: 'To preto, že by ešte nechcel zomrieť, lebo nekonal nič dobrého alebo ho urobil len málo, a chcel by ešte žiť, aby to napravil.' Zbytočne povie: 'Keby bol žil dlhšie, bol by mohol dostať väčšiu odmenu, pretože by vykonal viac.' Duša vie, aspoň nejasne, koľko času dostala.* Je to nijaký čas v porovnaní s večnosťou. A duša poháňa celé ja ku konaniu. Ale úbohá duša! Ako často je premožená, pošliapaná, umlčaná, aby nebolo počuť jej slová! To býva u tých, ktorým chýba dobrá vôľa. Kým spravodliví ľudia počúvajú svoju dušu od raného detstva, poslúchajú jej rady a podľa nich konajú. Takže mladý vekom, ale bohatý na zásluhy zomiera ako svätec niekedy ešte len na úsvite života; a ani keby mu bolo pridaných sto či tisíc rokov, nebol by svätejší ako už je, pretože láska k Bohu a k blížnym, ktorú veľkodušne uskutočňoval v každej podobe, ho urobili dokonalým. V nebi sa nehľadí na to, koľko rokov človek žil, ale ako ich prežil.